Denník N

Tiché dni v Prahe III: Citliví chlapci z Bratislavy

„Čurák východniarsky!“ otočil sa na mňa chlapec v pólotričku s vyhrnutým golierom, keď som svojím neuváženým rýchlym krokom na dve sekundy zablokoval otáčajúce sa dvere v Avione. Zacnelo sa mi po východe z Bratislavy.

Takto: niežeby som pre množstvo pražákov nebol skoroukrajinskou naplaveninou, ale viete, v Prahe je nás, čurákov z východu, toľko, že sa domácim nad tým už ani nechce pozastavovať. A aby som bol objektívny, s kamarátom sme naozaj mohli chvíľu počkať a nemuseli sme sa do toho valca, čo delí ľudí na prichádzajúcich a odchádzajúcich, vtrepať na poslednú chvíľu. Proste sme si to nejako zle vypočítali. Valec nás dal dohromady s dvoma sympaťákmi okolo štyridsiatky, ktorým spod nepekných tesných tričiek s veľkými nápismi rôznymi fontmi vytŕčali tie zvláštne svaly, aké mávajú borci, čo v posilňovni trávia viac času miešaním práškov než samotným cvičením. „Lebo sa sem treba drbať, ne?!“ zakričal prvý. Chvíľu bolo ticho, potom sa dvere pohli.

„Nuž, čo na to povedať,“ zareagoval som.

Blbo, uznávam. Ale mal som pocit, že to bolo namieste. Potom sa do toho pustil druhý borec a odohralo sa to, čo ste čítali v perexe. Keby nás bol niekto videl z diaľky, možno by si bol tipol, že to celé vyústi do konfliktu – kamarát má cez 190 centi, ja dva metre, spolu máme tak dva metráky, ale čo je to oproti rovnakej váhe, koncentrovanej do 2 x 170 centimetrov. No fešáci nám len venovali zopár drsných pohľadov, my sme zrakom preskúmali asfalt, a bolo vybavené. Jedným očkom som sledoval, ako nasadajú do crossoveru zlatistej farby a tridsiatkou si to razia z parkoviska pomedzi retardéry. A ľudí. Takto tú spotrebu nedáte pod šesť litrov, chalani.

Sadli sme si na kávu mcdonaldovskej terasy, čo dostatočne ilustrovalo naše zúfalstvo, a keď sme prebrali, čo sme mali, kamarát sa pobral do Nitry a ja za babkou do Ružinova. Vo štvrti dôchodcov a Lidlov, ktorá má tú zázračnú moc zakývať mi s náladou tak, že sa z toho potom musím po zvyšok dňa spamätávať, som sa zastavil v obchodnom dome blízko Seberíniho ulice. Tam, kde vždy bývalo kvetinárstvo s milou pani, ktorá s radosťou viazala kytice, je dnes železiarstvo. Veď hej, je načase byť tvrdý. Tulipány pre babku som teda kúpil v neďalekom Lidli, babka ich dala do vázy a opýtala sa na moju druhú starú mamu:

„Ako sa má starká?“

„Celkom dobre, možno pôjde do kúpeľov.“

„Bohdalka je v nemocnici. To si vedel? Asi niečo so srdcom.“

„Nevedel som.“

„Aspoň Matovič tu kričí. Šašo to je, ale aspoň kričí. Aspoň niekto. Minule sa aj rozplakal. Sleduješ to? Asi nesleduješ, čo… Keď si v Prahe. Tam máte tiež dobrý karneval. Dáš si čaj?“

„Nie.“

„Kávu?“

„Nechceš sa odsťahovať na Moravu?“

„Teraz je už neskoro. Už to tu vydržím. Ja tiež kričím ako mi huba narástla. A ten Fico čo? Zaslúžil by si preplieskať. Všetci. Banda jedna.“

Dal som si cukrovinku a objal babku.

„Príď aj nabudúce.“

 

Keď si hotový sám zo seba

Spomenul som si na jedného zo svojich najlepších kamarátov, ktorý z celej našej partie zamieril najzápadnejšie – do Nemecka. Raz ma viezol po vianočnom Lučenci vo svojom Ducate a hovoril: „Vieš, Jakub, v tomto štáte sú takí drbnutí ľudia, že aj škoda o tom hovoriť. Minule som sa z toho rozreval. Normálne som musel odparkovať a reval som v  aute nad tým, akí pridrbaní sú Slováci. Chamtiví a tupí jak kladivo. Všetkých by som poslal do Nemecka! Čo si myslíš, čo by im tam Nemci povedali? Nič! Raz by niekoho ojebali, a bol by koniec. Poslali by ich naspäť do Bratislavy, nech sa tam ojebávajú medzi sebou a tešia sa, že majú BMW a hypotéku.“

Nepočúvalo sa mi to vtedy dobre, lebo som bol zaľúbený do Bratislavy a navyše aj do Bratislavčanky. Pre mňa boli Bratislavou štyri ulice, päť podnikov v centre od Laurinskej po Kamenné námestie a desať ľudí, s ktorými som trávil čas. On býval niekde na Estónskej či v inej prdeli, trikrát mu vykradli auto spred vchodu a mával pravidelné potýčky v nočných električkách. „Radšej by som išiel do Ulanbátaru, to ti tu hovorím, než naspäť do Bratislavy. Kámo, takú koncentráciu kokotov na jednom mieste nenájdeš nikde na svete. V živote som nevidel, že by toľko ľudí bolo hotových samých zo seba!“

Hotový sám zo seba. Zúfalý sám zo seba. Brat a sestra, čo sa držia za ruky.

Nevŕtaj v nedeľu

Z toho obdobia:

Vŕtal som police príklepovou vŕtačkou do panelu v byte v Dúbravke. Bola nedeľa. Žena ma povzbudzovala, ale potom nám niekto zazvonil na dvere.

„To vy vŕtate?“

„Áno,“ pozrel som na vŕtačku v ruke.

„A viete, že je nedeľa?“

„Viem.“

„Tak prečo vŕtate?“

„Lebo cez týždeň pracujem.“

„Ale v nedeľu sa nevŕta!“

„Dobre. Tak už nebudem.“

„No ale naozaj sa nevŕta!“

„Dobre. Tak už naozaj nebudem.“

„Vy ste určite z vidieka, však?“

„Z Lučenca. Vy?“

„Z Bratislavy. Moja dcéra musela odcestovať do Rakúska, lebo tu nemá robotu.“

„Aha.“

„Ťažko je tu zohnať prácu, aj keď je človek vyštudovaný. Lebo všetci sa sem hrnú pracovať. Potom nie je robota. Vy ste sem prišli za prácou?“

„Áno a oženil som sa.“

„U vás na východe nie je robota?“

„U nás na strednom Slovensku nie je taká robota, akú robím tu. A čo vyštudovala vaša dcéra?“

„Vysokú.“

„Mhm. A darí sa jej v Rakúsku?“

„No darí. Aj zarobí.“

„Už budem musieť ísť. Rád som vás spoznal. Dovidenia.“

„Dovidenia.“

 

Prečo to píšem

Pre dve veci: lebo ma serie, že holohlaví siláci mlátia slabších ľudí na ulici. A preto, že pomerne často sa chtiac nechtiac zamýšľam nad rozdielmi medzi životom v Prahe a Bratislave. Neprichádzam na nič nové – to, že Praha je niekde inde, je jasné odjakživa, rovnako ako fakt, že keď ste Slovák a prídete do českej vesnice, zozačiatku si to tam musíte vytrpieť. Domáci vysmejú vaše „Ř“, slovenské pivo, politikov, „kterých nám sem posíláte“, spomenú Podhájsku, lebo tam boli na kúpalisku a Košice, lebo tam boli na vojne. Nezabudnú dodať, že borovička sa nedá piť a že máme sympatického prezidenta. Potom pred vás posunú tanier s poriadnou porciou jedla, ktorého základom je vždy soľ a mäso. Veľa soli a veľa mäsa.

Inak, som spolovice Moravák. S otcom, ktorý sa na Morave narodil, si denne vymieňame maily, v ktorých ma utvrdzuje, aby som ostal žiť čo najďalej od Slovenska.

Oco píše: „Áno, ocitol som sa na Slovensku. Naozaj nechcem, aby sa moje deti vrátili do tejto diery v srdci Európy. Žiť tu a denne sledovať, ako ľudia nemajú ani náznak sebaúcty, ako sa kvôli omrvinke zo stola panstva ochotne bijú a vraždia, ako adorujú najväčších zločincov a tešia sa na ďalší úder korbáča a kopanec do hlavy. Ak to bude v telke, stanú sa nesmrteľnými…“

Odpovedám: „Len aby si si Česko nemaľoval ružovo: Pred mesiacom sa 35 ročný otec bicykloval so synom v lesoparku na sídlisku Letňany. Nechtiac sa zamotali s labradorom, ktorý tam pobehoval (bežná situácia, myslím, že vo veľkom meste ju zažil každý cyklista i psíčkar). Majiteľ psa, 30 ročný chlapec, zmlátil toho cyklistu-otca tak, že bol týždeň v nemocnici a ešte stále je na péenke. Pred vlastným synom. Takže ani tu nie sú len „srdíčkoví lidi jak ze Svěrákových filmů“.

Zatiaľ jediná vec , o ktorej som v živote takmer úplne presvedčený, znie až jednoducho nudne: je dôležité byť dobrý. Ako tí Pražáci a tí Bratislavčania, vďaka ktorým sa v hlavných mestách cítite ako doma, aj keď ste sa narodili úplne inde. Najlepšie na tom celom je, že všetci presne vieme, čo to znamená bez toho, aby nás to niekto musel naučiť.

Teraz najčítanejšie

Kubo Zaťovič

Žijem na Mallorce bez dokladov a citujem: "Kousala krutě, jako zvíře." (Henry Miller: Tiché dni v Clichy)