Čitateľské zápisky: Timothy Snyder – Cesta k neslobode

Snyder priniesol do nášho politického uvažovania dva veľmi užitočné pojmy: politiku nevyhnutnosti a politiku nekonečna. Obe ideológie majú spoločnú jednu vec – zbavujú nás zodpovednosti sa svet, v ktorom žijeme (ktorý vytvárame), berú nám súčasnosť a pred nosom nám zatvárajú dvere pred minulosťou. Celú modernitu sa potácame z jednej do druhej a začudovane sa pozeráme okolo seba, že čo sa to vlastne deje. Obe sú postavené na fikciách, obe sa nezlučujú s faktami a napriek tomu nás previedli storočím. Poďme sa na ne pozrieť podrobnejšie. (Poznámka: Snyderova analýza rozzúri takmer každého, tak sa pripravte a prečítajte si následnú argumentáciu. Je dôkladná.)

 

Jaro 1943.
Stierlitz osaměle slavil 9. květen.

 

Politika nevyhnutnosti

„Američania a Európania boli do nového tisícročia eskortovaní príbehom o konci dejín (čo budem nazývať politikou nevyhnutnosti), pocitom, že budúcnosť je len pokračovaním súčasnosti, že zákony pokroku sú už známe, že k nim neexistujú žiadne alternatívy a teda, že sa nedá už nič urobiť. V americkej kapitalistickej verzii zákony prírody stvoria trh, ktorý prinesie demokraciu a ktorá prinesie šťastie. V európskej verzii história stvorí národy, tie sa vďaka vojne naučia, že mier je dobrý a rozhodnú sa pre integráciu a blahobyt. V dobe pred kolapsom Sovietskeho zväzu v roku 1991 mal komunizmus svoju vlastnú politiku nevyhnutnosti: zákony prírody umožnia technológiu, tá prinesie sociálne zmeny, tie vyvolajú revolúciu a ona prinesie utópiu. Keď sa ukázalo, že to nie je pravda, tak európski a americkí politici nevyhnutnosti triumfálne oslavovali. Európania v roku 1992 narýchlo ukončili proces tvorby Európskej únie. Američania argumentovali, že zlyhanie komunistického príbehu potvrdilo pravdu ich vlastného príbehu. Američania aj Európania si štvrťstoročie po páde komunizmu naďalej rozprávali svoje vlastné rozprávky o nevyhnutnosti a pre nové milénium vychovali generáciu bez histórie.“

Teraz by som poprosil, aby marxisti prestali kričať, aby fanúšikovia EU zavreli rozpísaný tweet a neoliberáli nech pokračujú tam, kde prestali, lebo niekto musí kontrolovať marxistov, aby poriadne makali.

Snyder sa nenaváža do trhu, do sociálnej politiky ani do integrovanej Európy. Len upozorňuje, že keď uveríme vlastným rozprávkam, tak automaticky ignorujeme historické skúsenosti, ktoré by nám pomohli zmeniť fikcie na reálne politiky. Na politiky, ktoré pomôžu spoločnosti ako celku. Vysvetliť iluzórnosť komunistickej verzie politiky nevyhnutnosti je ľahké. Desiatky rokov prebiehali jej experimenty v komunistickom bloku a výsledok je známy: trt a tri orechy. Príkladov je kopec.

Americká verzia politiky nevyhnutnosti sa na Slovensku vysvetľuje ťažšie, lebo práve v jej mene sme po období mečiarizmu urobili dôležité kroky smerom k liberálnej demokracii, európskym štruktúram a NATO. Pri podrobnejšom pohľade si však všimneme, že tesne po rozpade komunistického režimu sme nabehli na rovnakú trajektóriu ako Bielorusko, Rusko, Ukrajina či neskôr Irak. Privatizácie a trhy nám nepriniesli automaticky slobodu a demokraciu, priniesli nám vznik lokálnych oligarchov a každým dňom väčšieho autokrata v podobe Mečiara. Žiadna rozprávka. Na cestu k demokracii nás dostalo prístupové rokovanie s EÚ, ktoré po nás žiadalo vybudovanie demokratických inštitúcií, vládu práva, fungujúci trh – všetko veci, ktoré oligarchovia a autokrati neznesú. Rozprávka o konci dejín nás motivovala, ale robotu sme museli urobiť my a pod tlakom okolia.

„Finančná kríza v roku 2008 a deregulácia financovania volebných kampaní znásobila vplyv bohatých a oslabila vplyv voličov. Čím viac narastal rozdiel v ekonomickej rovnosti, tým viac Američanov prestávalo veriť, že ich budúcnosť bude lepšou verziou prítomnosti. Bez funkčného štátu, ktorý by zabezpečoval inde samozrejmé sociálne služby (vzdelávanie, dôchodky, zdravotnícko, doprava, pracovná a materská dovolenka), sa môžu Američania cítiť zahltení dennodennými starosťami a stratia zmysel pre budúcnosť.“

Snyder uvádza aj ďalšie príklady z USA a dôkladne vysvetľuje, čo sa deje, keď bublina fikcie praskne a politiku nevyhnutnosti nahradí politika nekonečna. Ale než sa k nej dostaneme, tak sa oplatí pozrieť na európsku verziu.

Pripomeňme si rozprávku západnej európy: „história stvorí národy, tie sa vďaka vojne naučia, že mier je dobrý a rozhodnú sa pre integráciu a blahobyt.“ Čo je zlé na národoch, integrácii  a blahobyte? Nič. Problémom je, že v histórii Európy neexistuje nič také ako úspešný národný štát. Povojnové dejiny sú príbehom prechodu od impérií priamo k integrácii. Výnimka typu Fínsko toto pravidlo len potvrdzuje. Lokálne historiografie však učia občanov, že národný príbeh existuje a vytvárajú tak fikciu, že sa k nemu dá vrátiť. Nedá. Nigel Farage je smiešny nie len preto, že pripomína ropuchu v smokingu, ale hlavne preto, že tak zapálene a suverénne hovorí o návrate k britskej národnej samostatnosti, čiže k niečomu, čo nikdy neexistovalo. Ignorovanie histórie a vytváranie fikcií nás môže doviesť do náručia politiky nekonečna a to je miesto, kde nechceme byť.

 

Plukovníka Isajeva se na jedné besedě zeptali: „Jaký je rozdíl mezi rozvědčíkem a špionem?“
„Rozvědčík je náš, špion je jejich!“ zněla Isajevova odpověď.

 

Politika nekonečna

„Zatiaľ čo politika nevyhnutnosti sľubuje svetlé zajtrajšky pre každého, politika nekonečna stavia jeden národ doprostred cyklického príbehu o obetiach. Čas už nie je priama čiara smerom k budúcnosti, ale kruh, ktorý sa neustále vracia ku hrozbám z minulosti. V nevyhnutnosti nie je nik zodpovedný za nič, pretože všetci vedia, že detaily sa utrasú k lepšiemu samé od seba a v nekonečne za nič nezodpovedáme, pretože vieme, že nepriateľ príde, nech urobíme čokoľvek. Politici nekonečna šíria presvedčenie, že vláda nevie pomôcť spoločnosti ako celku, môže len brániť spoločnosť pred hrozbami. Pokrok ustúpi kataklizme.

Keď sa dostanú k moci politici nekonečna, tak vytvárajú falošné krízy a manipulujú následné emócie. Aby odvrátili pozornosť od svojej neschopnosti alebo neochoty reformovať, tak občanom ponúkajú v krátkych intervaloch momentky národnej hrdosti a verejného pohoršenia, aby utopili budúcnosť vo vodách prítomnosti. Pri zahraničnej politike zľahčujú a popierajú úspechy krajín, ktoré by mohli byť modelom pre ich občanov. Používajú dostupnú technológiu aby rozsievali svoje politické fikcie doma aj v zahraničí, popierajú existenciu pravdy a snažia sa zredukovať život na okázalé predstavenia a pocity.“

Sedí to ako riť na šerbeľ. Na Rusko, Maďarsko, Poľsko, Trumpovu ameriku, brexiťákov… Vieme to využiť pri analýze Ficovho stavania protiimigrantských plotov, jeho každoročnej žatve, pri jeho pokuse o strašenie Sorošom, pri oslavách MDŽ. Obzvlášť zábavné je sledovať Sulíkove politické eskapády – tu stačí len zobrať do ruky ceruzku a odškrtávať si.  Vyčerpávajúca analýza by bola až príliš vyčerpávajúca a toto sú len čitateľské zápisky, takže môžme ísť ďalej.

„Hele, Koljo, hádej, kdo to je:
Je to borec, je to Rus, ale německy válí, jako by to byl rodilej skopčák.
Makal v rajchu, ale dostával za to tituly a metály od ruskejch papalášů.
Je to sportsmen, žádná bábovka.
Má barák za městem a do práce si vozí prdel zásadně v německejch bourákách.
Dal jednomu chlápkovi lyže, ale ten na nich neuměl ani stát.“
„To je Stierlitz, ne?“
„Mysli. Koljo, mysli!“

Sterlitz, Jeľcin a oligarchická impotencia

V slávnom sovietskom špionážnom románe Sedemnásť zastavení jari sa plukovník Isajev pod menom von Sterlitz infiltruje do najvyššieho vedenia SS a dodáva sovietom dôležité vojenské informácie. Vznikol aj populárny seriál a veľké množstvom vtipov, pretože propagandistický charakter seriálu priniesol neskutočné množstvo absurdít a očividných nezmyslov. Rozsiahlu zbierku vtipov v češtine nájdete tu. Keď sa klan Borisa Jeľcina rozhodoval, že kým nahradí svojho starnúceho a neustále opitého lídra, tak si dal urobiť prieskum verejnej mienky. Pýtal sa ruského národa, že ktorá fiktívna postava je najpopulárnejšia. Národ prehovoril a vybral ruského agenta tajnej služby v Nemecku.

Zakrátko na to sa Vladimír Putin (bývalý ruský agent tajnej služby v Nemecku) stal prekvapujúco predsedom vlády. Jeho popularita bola mizerná, ale „šťastena“ bola na jeho strane – bombové útoky na obytné domy zabili stovky Rusov a Putinovi poslúžili ako zámienka na rozpútanie vojny v Čečensku. Jeho popularita vyskočila do závratných výšok a Boris Jeľcin mu mohol pokojne odovzdať moc. Bombové útoky boli s najväčšou pravdepodobnosťou zosnované ruskou tajnou službou FSB. Svoj cieľ splnili. Tak sa stalo, že v nasledujúcich prezidentských voľbách si Rusko zvolilo za prezidenta literárnu fikciu.

Jeľcin po rozpade sovietskeho zväzu viedol Rusko cestou trhovej ekonomiky, cestou politiky nevyhnutnosti, ktorá namiesto demokracie vytvorila svojich oligarchov, obrovskú korupciu a ekonomickú nerovnomernosť. Oligarchovia a autokrati mávajú veľký problém s tzv. nástupníckym princípom – spôsobom ako sa menia lídri strán, krajín a korporácií. Demokracie problém riešia voľbami, starí panovníci ho riešili svojimi potomkami, no moderní oligarchovia  a autokrati túto cestu nemajú. Slobodný trh by oligarchov vymenil, preto musia bojovať proti slobodnému trhu. Slobodné voľby by vymenili autokratov a tak musia bojovať proti slobodným voľbám. Strach a paranoja im nedovoľuje vychovávať si nástupcov z vnútra svojich organizácií a preto musia vymýšľať iné cesty. Musia vytvárať veľké fikcie.

Jednou z nich sa stal Donald Trump. Hlavnou devízou Trumpovej kampane bolo jeho tvrdenie, že je neskutočne úspešný obchodník a rovnako neskutočne úspešne bude riadiť krajinu. Problém je len ten, že to nie pravda. Napriek obrovskému dedičstvu sa Donaldovi podarilo niekoľkokrát zbankrotovať. Z problémov ho vždy ťahali úvery z bánk, v ktorých ruskí oligarchovia prali svoje peniaze. Spolu s výraznou internetovou kampaňou sa tak Rusom podarilo zvoliť fiktívneho Donalda Trumpa do čela skutočnej krajiny. Obrovský úspech ruskej zahraničnej politiky, ktorá presne v intenciách svojej politiky nekonečna dbá len o to, aby všetci okolo vyzerali pre domácich voličov mizerne. To je v skratke jej jediná stratégia – keďže doma už nič nevylepšíme, tak jediné, čo nám ostáva, je stiahnuť zvyšok sveta na svoju úroveň.  Všetko ostatné sú len taktiky. (Poznámka: podrobnú a výborne napísanú históriu vzostupu Putina nájdete v knižke Všetci mocní Kremľa z vydavateľstva Absynt.)

 

 

Stierlitzovi se stýskalo po sovětském tisku: Pravda, Izvěstija, pokrokové články, usnesení pléna ÚV KSSS, portréty Stalina na titulní stránce…
Nakonec přemohl stesk, vstal z mísy a použil tolik nenáviděný německý toaletní papír…

Majdan, Fake news a jeden zabudnutý fašista

Protesty na ukrajinskom Majdane mali jeden jediný cieľ: priblížiť Ukrajinu k EÚ, odpútať sa od oligarchického spôsobu vládnutia Janukoviča, vytvoriť cestu k právnemu štátu bez korupcie a tým pádom sa vzdialiť Rusku. Toľko k tej povestnej „majdanizácii“, ktorú dnes kdekto používa s negatívnym nádychom. Rusko proti tomuto cieľu postavilo svoju propagandistickú mašinériu, tajných agentov a nakoniec aj armádu. Práve tu si otestovali svoje batérie vymyslených článkov a televíznych reportáží, ktoré využívajú dodnes. Zaujímavou črtou tejto propagandy je to, že nemusí byť konzistentná. Ruské média a internetoví trolli šírili Fake news ako na bežiacom páse a nik sa nestaral, či si navzájom neodporujú. Malo to jednoduchú príčinu: ich cieľom nebola prostá dezinformácia, ale kompletné zahltenie informačného priestoru, spochybnenie serióznej žurnalistiky a likvidácia pocitu, že nejaká pravda vôbec existuje. To sa im darí dodnes. Fungovalo to pri brexite, fungovalo to v amerických voľbách a funguje to všade tam, kde proti tejto kybernetickej vojne nik nebojuje.

Ruská politika je napohľad šialená. Málokto by si tipol, že po toľkých rečiach o ukrajinských fašistoch je v srdci putinovskej ideológie ukrytý jeden starý fašistický filozof zo začiatku minulého storočia. Volá sa Ivan Ilyin.

„Fašizmus Ilyinovej éry v 20-tych a 30-tych rokoch minulého storočia mal tri základné postuláty: vyzdvihoval vôľu a násilie nad rozum a právo,  požadoval vodcu, ktorý má mystické prepojenie so svojim ľudom a označoval globalizáciu za konšpiráciu, nie za sumu riešiteľných problémov. V dnešných podmienkach ekonomickej nerovnosti a v náručí politiky nekonečna fašizmus ožíva a slúži oligarchom ako katalyzátor, ktorý mení verejnú diskusiu na politickú fikciu, mení slobodné voľby na predstieranú demokraciu a mení právny štát na autokraciu.“

Vladimír Putin Ilyina mnohokrát citoval, výber z jeho esejí rozdal štátnym úradníkom, preniesol jeho kosti späť do vlasti a vyslal svojho emisára, aby z USA priniesol niektoré Ilyinove rukopisy. Dnes väčšina Ruska verí, že skazený západ plný homosexuálov a fašistov je odsúdený na zánik a len nepoškvrnené Rusko ho môže zachrániť.  Medzičasom Putin bombarduje civilistov v Sýrii a ruská televízia víťazoslávne hlási, že EÚ kolabuje pod návalom utečencov. Popritom si nájde čas na financovanie a podporu všetkých ultrapravicových, ultraľavicových a separatistických hnutí v celej Európe. Večer si môže spokojne ľahnúť a na nočnom stolíku ho čaká jeho obľúbená knižka od jeho obľúbeného autora.

 

• Disclaimer: S týmto textom pravdepodobne nesúhlasí Gustáv Murín.
• Táto kniha Timothy Snydera vyšla v roku 2018 pod názvom The Road to Unfreedom Russia, Europe, America