Dôvod pádu Ríma a jeho význam pre kapitalizmus

Skutoční aktéri dejín sú všetci členovia spoločnosti, skutočným dejiskom a bojiskom je každodenná pracovná prax, teda spôsob práce, v triednych spoločnostiach spôsob vykorisťovania. To bolo rozhodujúce rovnako pre vzostup, ako aj pre pád Rímskej ríše.

Pád Ríma je jedna z tých udalostí, ak ju možno nazvať udalosťou, ktorá je populárne rozoberaná ako jedno z veľkých tajomstiev dejín. Za vinníka sa vyhlasuje všetko od klímy až po olovo v vodovodnom potrubí. Zväčša sa ale zabúda práve na to, čo ľudia robili každý deň – pracovali.

Rímska spoločnosť nebola pôvodne otrokárskou spoločnosťou, tz. väčšina práce a nadhodnoty, hodnoty nad potrebnou k prežitiu pracujúcich, nebola tvorená otrockou prácou. Rímska spoločnosť ako grécka, macedónska a arabská začínala ako ranná triedna spoločnosť, slobodných roľníkov, ktorí boli aristokraciou vykorisťovaní rôznymi spôsobmi, buď daňami, poplatkami, úrokmi alebo rentou.

Títo slobodní roľníci tiež tvorili základ ranného vojenského úspechu Ríma, pretože tvorili zdroj pre vojakov rímskych légií. Podobne ako v Macedónsku bolo takto zabezpečené, že vojská boli relatívne početné a dobre vyzbrojené a vycvičené.

Otroci hrali svoju úlohu, ale nedominovali výrobnému spôsobu a spôsobu vykorisťovania. S rozmachom Ríma v 4. a 3. storočí však došlo k dvom protichodným vývojom, ktoré napokon spôsobili prechod na otrokársku spoločnosť. S neustálymi vojenskými ťaženiami a zvyšujúcimi sa majetkovými rozdielmi v rímskej spoločnosti mizla postupne základňa slobodných roľníkov, zatiaľ čo na druhej strane sa zväčšoval počet otrokov, ktorí boli najmä získavaní ako vojenskí zajatci.

Pre triedne boje tohto obdobia boli charakteristické boje medzi patricijmi a plebejcami a boje v politickej nadstavbe, ako s bratmi Gracchovými, ktorí žiadali v mene roľníkov prerozdelenie pôdy. Najmä trpké bolo to, že veteráni po dlhoročných ťaženiach častokrát našli svoje pozemky obsadené veľkovlastníkmi a za ťaženia neexistovala žiadna odmena.

Plne vyvinutá otrokárska spoločnosť v 1. storočí pr.n.l. si napokon vynútila zmenu armádneho modelu, keďže bolo slobodných roľníkov už príliš málo, aby dokázali zásobovať rímske vojenské ťaženia. Rímske vojská sa zmenili na profesionálne a boli tvorené teraz najmä bezzemnými, chudobnými a ranným proletariátom. Za službu získali vojaci žold (ktorý bol veľmi nízky) a ak ju prežili, na jej konci ich čakala pridelená pôda.

Takýto model však spôsobil relatívne odtrhnutie armády od triedneho zloženia spoločnosti a spolu s voľným štátnym zriadením spôsobil, že ktokoľvek, ktorý mal armádu pod kontrolou, mal obrovskú politickú moc. Toto spôsobilo napokon prechod k cisárstvu, ktorý relatívne centralizoval túto kontrolu a tiež početné občianske vojny v neskorom cisárstve, keď mala najmä pretoriánska garda poprednú úlohu v určovaní cisárov. Vo feudalizme sa mala táto organizácia úplne zmeniť a nahradiť centralizovaným a systematickým prepojením ozbrojených oddielov s triednou štruktúrou.

Dnes možno tiež pozorovať relatívne odtrhnutie armády od triedneho zloženia spoločnosti, niečo, čo sa bude pravdepodobne v budúcnosti meniť. Môžeme tak skôr očakávať niečo podobné ako feudálne vojská monopolizovaného kapitálu, alebo naopak priame prepojenie medzi štátnymi vojskami a kapitálom, napríklad prostredníctvom kapitalistov-politikov. Túto tendenciu možno dnes pozorovať v Latinskej Amerike alebo vo Francúzsku.

Otrokárska spoločnosť Ríma bola však od začiatku, podobne ako predchádzajúca triedna spoločnosť založená na rozporuplnej základni. Jej kríza a potenciálny pád sa ukazoval už v 1. storočí pr.n.l. v Spartakovom povstaní. Na jednej strane bola údržba počtu otrokov kvôli nízkym vlastným reprodukčným číslam závislá na neustálom príleve nových otrokov, ktorí boli zväčša vojenskí zajatci, teda udržanie otrokárstva bolo závislé na vonkajšej expanzii a na vojne. Akonáhle Rím prestal expandovať, tento systém sa dostal do krízy.

Druhý problém otrokárstva bola jej nízka produktivita práce. Keďže otroka nezaujímalo, pokiaľ nebol pod priamym dohľadom, koľko vyrobí, bola produktivita nízka. Toto bolo najmä platné na veľkých latifundiách, kde nebol dohľad nad každým otrokom možný. Na menších mestských poliach, kde bol dohľad možný a kde existovala tiež špecializácia otrokov na rôzne činnosti to nebol až taký problém.

Rím bol tak od svojho počiatku odsúdený k zániku, keďže bol závislý na neustálej vojenskej expanzii. Podobne je kapitalizmus odsúdený k zániku, lebo je závislý na neustálej hospodárskej expanzii. Po kríze otrokárstva v 1. storočí pr.n.l. nasledovala za cenu ďalších vojen dlhé obdobie rozvoja a pokoja. Už v 3. storočí však ďalšia kríza otrokárstva priniesla rozvoj kolonátu – niečoho podobného feudalizmu, v ktorom bol roľník pripútaný k zemi, avšak mal ju vo svojom vlastníctve alebo prenajatú, teda mal záujem na vysokej produktivite. Tento systém založený na rente bol potom v inej podobe pretavený do reálneho feudalizmu Frankov v 9. storočí.

Pád Ríma možno preto zasadiť do obrazu, v ktorom bola otrokárska spoločnosť v dvojakej kríze: v politickej a hospodárskej. Politická kríza spôsobila čoraz viac rozpad centralizovanej autority, na druhej strane čoraz väčšiu záťaž pre hospodárstvo, najmä novou kresťanskou cirkevnou byrokraciou (aj keď vďaka nej prežilo niečo z antickej kultúry). Hospodárska kríza bola jednak spôsobená zastavením expanzie, ako aj hlbokou krízou otrokárstva, ktoré nebol v tejto situácii schopný vyriešiť kolonát.

Prečo prežil východ Ríma ešte o takmer tisíc rokov? Na východe nebolo nikdy otrokárstvo tak hlboko zakorenené ako na západe, existovala veľká vrstva slobodného roľníctva, ktorá prežila ešte z pred macedónskej kampane a helenizácie tejto časti sveta. Štátna byrokracia bola naopak pevne zakorenená (pričom netreba zabúdať, že prežila aj na západe do určitej miery do nových barbarských kráľovstiev) a vykorisťovanie prebiehalo najmä cez dane. Byzancia sa dokázala tak dlho udržať najmä kvôli tomu, že nečelila tak veľkému tlaku od Germánov ako západ, ako aj vďaka štátnej byrokracie a relatívne stabilnému triednemu systému.

Mohol sa z Ríma vyvinúť kapitalizmus? Prečo bol pád otrokárstva nevyhnutný pre rozvoj kapitalizmu? Z Ríma sa jednoznačne nemohol vyvinúť kapitalistický systém. Napriek tomu, že všetky prvky obsahoval: proletariát, vládnucu triedu, obchod a mestá, nemal podmienky, v ktorých by sa mohol tento systém vyvinúť. Tieto podmienky boli viaceré a boli to najmä:

1) vhodné prostredie pre vývoj miest a obchodu. 2) vhodné podmienky pre kolonizáciu 3) vhodné prostredie pre vývoj kapitalistických majetkových vzťahov.

Rím bol narozdiel od feudalizmu parazitný, ťažkopádny a neinovatívny systém. Z toho dôvodu nemohol vytvoriť dynamiku, ktorú vyvinul feudalizmus pre vývoj kapitalizmu. Konkrétne v Ríme nedošlo nikdy k takému rozvoju obchodu a miest ako za feudalizmu. Toto bolo dané najmä tým, že Rím nebol správne centralizovaný. Bol príliš centralizovaný v tom, že mal len jedno centrum: Rím a málo centralizovaný v tom, že štátna štruktúra nebola prepojená s triednou.

Prílišná prvá centralizácia spôsobovala nedostatok konkurencie pre vývoj technológií, narozdiel od konkurencie medzi feudálnymi štátmi, technológie, ktoré boli nevyhnutné pre kolonizáciu, ako kanónové technológie. Prílišná centralizácia, chýbajúca dynamika a chýbajúca druhá centralizácia rovnako spôsobili, že nebolo tak ľahké pretvoriť hospodárstvo na kapitalistické, ako sa to stalo napríklad v Anglicku, kde bola kapitalistická transformácia iniciovaná šľachtou. Napokon bol trend v Rímskej ríši skôr opačný čo sa týka vývoja miest, tieto v neskorom cisárstve upadali a ustupovali vidieku.

Rím ešte k tomu destabilizoval triedny boj vovnútri vládnucej triedy, niečo, čo bolo nezvyčajne nepríjemné.

Čo si môžeme z tohto všetkého zobrať pre dnešok?

Rozvoj produktivity je kľúčový pre rozvoj spoločnosti, rovnako pre rozvoj triednej spoločnosti. Na tomto bode možno triednu spoločnosť manipulovať podľa vlastnej vôle. Na tomto bode tiež dochádza v poslednom čase k predĺženiu trvanlivosti kapitalizmu a k zvyšovaniu vykorisťovania. Sabotáž produktivity je rozhodne jedna zo zbraní v triednom boji, najstarších a najefektívnejších. Na druhej strane možno zvyšovať produktivitu tam, kde je ju treba, ako v družstvách a v alternatívnych priestoroch, napríklad v aktivizme.

Rímska spoločnosť pritom ukazuje tiež dve základné veci: závislosť triednej spoločnosti na organizovanom násilí, teda vojsku a závislosť triednej spoločnosti na centralizovanej štátnej, ako aj ekonomickej organizácii. Na týchto bodoch je najviac pohyblivosti do oboch smerov najmä v časoch zmeny, ako dnes. Znamená to najmä v súvislosti s digitálnymi technológiami viac obrany pre vlastné komunity a boj proti centralizovanej byrokratickej organizácii, rovnako ako možnosť nastaviť vlastnú centralizovanú organizáciu (napríklad iná organizácia odborov) ako aj decentralizovať tam, kde to je nutné. Základom rozvoja triednych vzťahov je však centralizovaná organizácia práce a toto je základný problém, ktorý je nutné vyriešiť, ak má byť prechod k beztriednej spoločnosti trvalý a nie dočasný. Príklad Ríma nám ukazuje, že možno triednu spoločnosť destabilizovať tým, že je príliš centralizovaná alebo tým, že je príliš málo centralizovaná. Ak ju chceme destabilizovať, môžeme to koordinovane dosiahnuť. V tomto kontexte hrá aj svoju úlohu kryptomena a nové technológie ako blockchain. Rovnako možno podporovať boj a trieštenie vovnútri vládnucej triedy podobne ako to robí vládnuca trieda pri pracujúcej. V dnešnej dobe sú určité časti stredných tried alebo pracujúcej aristokracie kľúčové pre zmenu, ako inteligencia a IT technici a v prípadnom odpore musia byť zapojení.

Zdroj:

Anderson, Perry: Von der Antike zum Feudalismus. Spuren der Übergangsgesellschaften, Orig. 1974