Denník N

Šuster, ktorý si zahral vo viac ako stovke filmov

Pred 30 rokmi, 21. apríla 1988, zomrel mikulášsky šuster, ktorý sa stal známym po celom Slovensku ako filmový herec predovšetkým v rázovitých, dedinských humorných postavičkách. Adam Matejka.

Narodil sa v Paludzi 21. novembra 1905. Už od detstva musel pomáhať na skromnom gazdovstve: pásol husi, svine, kravy, poslali ho slúžiť k bohatému gazdovi. V škole pobudol tri roky, čo stačilo, aby sa naučil čítať, písať, počítať… Hoci ho už odmala lákalo divadlo, pre ktoré mal talent, mohol účinkovať len na ochotníckej scéne. Dôležité bolo mať v rukách remeslo, ktoré by ho uživilo. Malý Adam išiel do Vrbice za učňa k miestnemu obuvníkovi a stal sa šustrom. Pre dedinčanov šil kapce, no neprestával slúžiť na veľkostatku. Inak sa žiť nedalo. V medzivojnovom krízovom období prežil Adam Matejka ťažké dva roky v uhoľných baniach v belgickom meste Liége.

Mal len 16 rokov, keď v rodnej dedine účinkoval v Urbánkovej hre Hriešnica. Neskôr paludzskí ochotníci nacvičili počas zimných večerov aj ďalšie hry slovenskej klasiky: Bačovu ženu, Rozmarín, Hájnikovu ženu… Adam Matejka nemohol ani raz chýbať.

V roku 1948 si ho v Stodolovej hre Čaj u pána senátora všimol režisér Ján Jamnický, ktorý aj s manželkou Vilmou často chodieval do Paludze, kde bol jeho strýko evanjelickým farárom. Po predstavení sa pri ňom zastavil so slovami: „Adam, ty by si bol súci aj na veľké javisko! Nechceš to skúsiť? Keď bude najbližší konkurz, pošlem ti prihlášku.“

Slovo dodržal. V roku 1949 vzniklo Dedinské divadlo, ktorého úlohou bolo šíriť kultúru po slovenskom vidieku. „Na konkurze bol predsedom komisie Andrej Bagar,“ spomínal si na dôležitý krok v živote Adam Matejka. „V chodbe divadla bolo tak nafajčené, že by ste mohli aj sekeru zaťať do vzduchu. Pripravil som si z Čaju u pána senátora úryvok, ale keď som začal, uvedomil som si, že mi chýba na niektorých miestach „kontra“. Keďže sa nik neozval, splietol som sa a v tú ranu som zabudol všetko, čo som mal povedať. Ukrutánsky som sa zahanbil a poďho dolu z javiska. Nepomohli ani Bagarove výzvy, aby som sa vrátil. Nakoniec ma predsa presvedčili, aby som dačo zaspieval. Išiel som spustiť Ja som bača veľmi starý, ale najskôr mi Bagar nakázal, aby som znázornil baču, ako smúti za ovečkami. No zahral som aj zaspieval. Nakoniec mi Bagar vraví: Stačí. Aké máš zamestnanie? – Prepytujem, šuster, hovorím. – Tak odteraz nebudeš obuvníkom, ale hercom.“

V Dedinskom divadle začínali v tom čase ďalší herci, ktorí sa neskôr stali stálicami na našej najvýznamnejšej scéne: Viera Strnisková, Leopold Haverl, Ivan Mistrík, Milan Kiš, Peter Gažo, Teodor Piovarči a mnohí ďalší.

Mal už 53 rokov, keď sa oženil. Spriaznenú dušu našiel v Alžbete Urbanovej: „Robila som na Okresnom národnom výbore v Kežmarku. Členovia Dedinského divadla u nás hrali divadlo. Potom bola zábava a tam sme sa spoznali. Moji známi mi povedali: To by bol muž pre teba. A stalo sa.“ Adam Matejka si v rozhlasovom vysielaní spomenul na príhodu, ktorá súvisela s jeho ženbou. Práve nakrúcali film, v ktorom hrala aj jedna maďarská herečka. Po slovensky nevedela ani ťuk a tak dala na „radu“ slovenských hercov, ktorí ju presvedčili, že pri predstavení sa po slovensky povie: „Teší ma, ty starý somár.“ Adam to zobral športovo, akurát sa opýtal, že odkiaľ vie, že sa práve oženil.

V roku 1959 Dedinské divadlo zaniklo. Jednu sezónu to ešte skúšal v Krajskom divadle v Trnave, ale v roku 1960 sa rozhodol vrátiť do Liptovského Mikuláša a venovať sa obuvníckemu remeslu. „S divadlom som sa rozišiel po dobrom preto, lebo manželku mám z Liptova a nechcela ísť za mnou do Trnavy. Nuž, vrátil som sa k remeslu. S filmom však pracujem ďalej a môj zamestnávateľ, družstvo Ďumbier, mi nerobí prekážky, ba naopak podporuje ma v umeleckej tvorbe,“ spomínal. Rodná Paludza sa dostala pod hladinu priehrady a tak sa pred Vianocami roku 1962 Matejkovci presťahovali do Liptovského Mikuláša, do domu na Bottovej ulici, na ktorom je dnes jeho pamätná tabuľa. Matejka pokračoval v kariére ochotníckeho herca a ako bubeník oznamoval začiatok tradičných mikulášskych jarmokov.

Samozrejme, neupadol do zabudnutia a režiséri ho radi pozvali pred kameru. Jeho filmografia je naozaj bohatá. Stvárnil viac ako stovku filmových a televíznych postáv, s čím sa nemôžu pochváliť ani mnohí profesionálni herci.

Debutoval v roku 1953 vo filme Pole neorané v postave, ktorú mal doslova v krvi – ako sluha Vendelín. Z ďalších filmov spomeňme aspoň tie najznámejšie: Štyridsaťštyri, Dáždnik svätého Petra, Statočný zlodej, Šťastie príde v nedeľu, Jánošík I – II, Obchod na korze, Orlie pierko, Pacho, hybský zbojník, Nevera po slovensky…

Adam Matejka doslova napĺňal výrok ruského klasika K. S. Stanislavského: „Nie sú malí a veľkí herci, sú len malé a veľké roly.“ Napriek tomu, že Matejka dostal len menšie úlohy, zvládol ich s bravúrou veľkého herca a jeho postavičky sa stali nezabudnuteľnými. V Oscarovom filme Obchod na korze stvárnil Piťu báčiho po boku Jozefa Kronera, s ktorým ho spájalo dlhoročné kamarátstvo i spoločná záľuba – rybárstvo. Teda ryby vraj chytal len Kroner a Matejka medzitým varil halušky alebo guľáš a ponalieval „hriatô“. S úctou si naňho ako na dobrého priateľa, ktorý nepokazil žiadnu zábavu, spomínali aj ďalší hereckí kolegovia, predovšetkým Liptáci – Ivan Rajniak, Ondriš Jariabek, Slávo Záhradník…

Herec Adam Matejka zomrel pred 30 rokmi, 21. apríla 1988.

Teraz najčítanejšie

Jozef Sliacky

Ročník 1953. Od roku 1975 amatérsky, od roku 1992 profesionálny publicista (teda ako redaktor alebo SZČO), teraz penzista so socialistickým dôchodkom.