Denník N

Ako môžeme chrániť tehotné ženy v ohrození?

Foto: Martin Dubovský
Foto: Martin Dubovský

Ako sa dá pomôcť tehotným ženám, ktoré sa boja byť matkami? Kto a ako im pomáha? Čo je to, čo skutočne potrebujú? A ako sa dostali do tejto situácie?

V Banskej Bystri vznikla z iniciatívy Centra Návrat pred 11 rokmi Sieť pomoci tehotným ženám v ohrození. Pomoc ohrozeným deťom pre nás v Návrate začína v citlivej a ohľaduplnej pomoci ich rodičom, začína zbavením sa vlastných predsudkov a moralizovania o tom, ako má vyzerať dobrý rodič. Prinášame Vám rozhovor s Danou Žilinčíkovou, ktorá je terapeutka a sociálna poradkyňa Centra Návrat v Banskej Bystrici, koordinátorka a zakladateľka Siete pomoci tehotnej žene v ohrození (Za)chráňme Kukulíka.

Čo si má predstaviť človek pod pojmom tehotné ženy v ohrození?

Ohrozenie, ktoré v prípade tohto pojmu mám na mysli, je napríklad ohrozenie chudobou, samotou alebo určitou spoločenskou izoláciou. Začala som tieto ženy považovať za ohrozené, pretože ich profesionáli, s ktorými som sa stretala, nevnímali, ako niekoho komu treba pomôcť a chrániť ich počas tehotenstva. Pre mňa to boli ženy, ktoré majú v brušku bábätko a jeho život bol v ich v rukách. Že to dieťa bude jej životom počas tehotenstva ovplyvnené navždy. Tieto ženy boli a sú ohrozené tým, ako žijú, kde žijú a ako rozmýšľajú. Chcela som pre takéto ženy nájsť láskavé pomenovanie, ktoré by mobilizovalo aj profesionálov aj ľudí okolo. Aby ľudia vnímali, že týmto ženám treba pomôcť. Keď človek nemá čo jesť a ani nemá vzťahy, tak ako môže konštruktívne premýšľať o dieťati, o ďalšom človeku, ktoré bude mať na starosť? Sú ohrozené pascou, v ktorej uviazli – viedli a vedú život, ktorý u iných vyvoláva negatívne zmýšľanie o nich ako o budúcich mamách, a to je pre to dieťa predsa zlý začiatok, je to zlý začiatok aj pre tie ženy.

V akom veku sú zväčša tieto ženy?

Časť týchto žien je veľmi mladá. Sú dospelé len niekoľko mesiacov či rokov. Buď reálne nezažili skutočné hlboké prijatie vo vlastnej rodine, alebo to neprijatie či odcudzenie subjektívne prežívajú. V podstate túžba byť prijatá niekde a niekým a uniknúť tej všadeprítomnej samote, resp. osamelosti ich vedie do krátkych vzťahov či nevzťahov, v ktorých je splodené dieťa. Keď som sa s nimi začala stretávať, často premýšľali: „idem mať dieťa a nechcem, neviem a nedokážem byť mamou“. Toto celé je veľký náklad v ranej dospelosti. Obzvlášť v situáciách, keď sa nemáte o koho oprieť – ani o partnera, ani o rodinu či hlboké priateľstvá. Niekedy sú to ženy v zrelšom veku, ktoré nemajú čo do úst a nevedia komunikovať spôsobom, ktorý im privolá pomoc, alebo nepochopili, že im je pomoc ponúkaná. Nepochopili, pretože nedôverujú. Nedôverujú, pretože mali doteraz s pomocou nie dobrú skúsenosť, žiadnu skúsenosť alebo nebezpečnú skúsenosť. Pre mňa to je primárne o chudobe materiálnej a chudobe vzťahov a vek v tom hrá i nehrá rolu. Časť týchto žien má už niekoľko detí a mnohé z nich im boli odobraté, alebo sa ich vzdali. Je to desivé. Desivé, že sa im ani nám nedarí prelomiť akési ich osobné či rodinné zakliatie – pretože niekedy zistím, že v podobnom modeli fungovali aj rodičia týchto žien.

Ako vznikne kontakt medzi vami a tehotnými ženami v ohrození?

Bolo to vždy individuálne, ale úplne na začiatku začali chodiť ženy samy. Vtedy sme pre nich nemali tieto služby ešte vybudované. Neboli ani našou cieľovou skupinou. Ale v momente, keď prišla prvá tehotná žena, ktorá premýšľala o tom, že nemôže svoje dieťa donosiť v kontexte celej svojej situácie, tak vtedy som mala len dve možnosti, čo urobím. Buď, že „rozumiem vašej situácii, ale my takéto služby nemáme, choďte inde“, čo som vtedy nevedela že kam. Alebo som si mohla zoči-voči človeku, ktorý je v núdzi, čaká dieťa a bude na to sám, povedať, že práve my tu máme byť to zázemie. My máme a môžeme byť bezpečím pre tú mamu. Pre mňa a nás v Návrate – tým, že bola tehotná, bola mamou. Postupne sme si uvedomili, že možnosti sociálnych pracovníkov z oddelenia ochrany detí začínajú vtedy, keď sa dieťa narodí. Tak mali v tom čase definovanú rolu, resp. tak jej rozumeli. A tak Návrat v Banskej Bystrici robil to, čo sme vtedy považovali za potrebné – začali sme spolu s tehotnými ženami v ohrození alebo v rizikovej sociálnej situácii budovať pomáhajúce služby pre ne samotné, pretože v našom meste takéto služby neboli.

O aké služby konkrétne ide?

Zo začiatku to bolo hlavne sprevádzanie, sprevádzanie tehotenstvom a tým, čo má prísť. Išlo o mnoho rozhovorov o zvažovaní a rozhodovaní sa. Ale konečné rozhodnutie bolo a je vždy na matke dieťaťa. Ale pre nás bolo dôležité, nech nie sú na rozhodovanie samy, nech sa pozrú na celú situáciu z rôznych strán, s niekým komu môžu povedať o svojich obavách, úzkosti, hneve, zúfalstve a s kým môžu hľadať nádej – niekedy pre nich oboch (matku aj dieťa), niekedy pre dieťa samotné, inokedy pre ňu samotnú.

Ako vyhľadávate tehotné ženy v ohrození?

Mnohým ženám niekto povedal, aby za nami šli – myslím, že ľudia vnímali, že my sme tí, čo robíme s adopciou, s náhradnými rodinami, a tak sa im to spojilo. Na mnohých miestach, kde mohli tieto ženy prirodzene prísť (prirodzene k svojmu spôsobu života), napr. do charity na polievku, do zariadení pre osamelé matky s deťmi, do iných sociálnych organizácií, kde získavali šatstvo, alebo si tam nechávali posielať poštu a pod. sme sa osobne s profesionálmi, ktorí tam pracujú, stretli a hovorili o tom, čo robíme, čo ponúkame. Takto vznikali mosty medzi nami. Neskôr sme robili aktívne kroky k širšej prevencii alebo k širšiemu vyhľadávaniu tehotných žien v rizikovej sociálnej situácii. Informovali sme výchovných poradcov na stredných školách o našich službách. Čo napríklad naozaj vyústilo do toho, že nám zavolala jedna učiteľka a povedala, že má v triede tehotnú žiačku, o ktorej vie, že to doma nikomu nepovedala, lebo je z takých a onakých pomerov, že tam pravdepodobne nedostane pomoc. Chceli sme, aby ľudia začali byť citlivejší alebo vnímavejší na túto tému a to sa začalo diať.

Aký bol ďalší krok Návratu v tejto téme?

Založili sme Sieť pomoci tehotnej žene v ohrození. Oslovili sme organizácie, v ktorých by sa mohli takéto ženy vyskytovať, ale aj organizácie, ktoré by mohli byť oporou v tejto téme. V tom čase sme zapojili aj materské centrá a cirkvi. Potrebovali sme materiálnu aj vyhľadávaciu pomoc. Taktiež sme sa snažili dotlačiť samosprávu k prevzatiu väčšej mieri zodpovednosti v tejto téme. Vtedy a myslím, že ešte stále v našej spoločnosti má silný vplyv na podanie či nepodanie pomocnej ruky týmto ženám príbeh o tom, že je v poriadku, keď je osamelé dieťa po narodení umiestnené do detského domova. Nie, nie je to v poriadku. Je to preukázané už viac než 50 rokov, je to preukázané neurobiológmi, psychiatrami, psychológmi, psychoterapeutmi. Takže tomu už musíme uveriť a nie hazardovať so zdravím detí. Spôsobujeme im násilie – nevytváraním skutočných a dlhodobých služieb dostupných pre tehotné ženy v ohrozujúcich situáciách, nútime tieto ženy opúšťať deti, alebo dovolíme, aby sme ich od nich odoberali v prospech najlepšieho záujmu dieťaťa. Teda aj dnes si myslím, že je dôležité spojiť sily, aby všetci pochopili, že každý vieme nejako prispieť k zmene a iba spolu môžeme predísť vzdávaniu sa detí alebo ich odoberaniu od „nekompetentných“ rodičov. Preto sme šli do vytvorenia Siete (služieb) pomoci pre tehotnú ženu v ohrození. Začali sa ozývať organizácie ale aj obyčajní ľudia. Raz zavolala jedna žena, že jej susedkou je mladá tehotná maminka, ktorá má svoje mentálne obmedzenia, komplikovaný vzťah so svojou mamou. Že ona sa jej snaží pomôcť, ale už to presahuje jej možnosti. Tak sme sa do toho zapojili so začlenením tej susedy, ktorá nás kontaktovala. Chceli by sme, aby tých „vyhľadávačov“ a „zachytávačov“ bolo viac.

Čo sa zmení, keď sú tieto ženy včas vyhľadané?

Myslím si, že to vyhľadávanie stále nie je doriešené. Sme zvyknutí posudzovať, odsudzovať, kritizovať ako kto vyzerá, ako kto vychováva deti, ako kto býva a čakať, že keď má niekto problém, príde si vypýtať pomoc. Nádejou by bolo, keby sme sa pokúšali citlivo ponúkať pomoc, alebo ju hľadať a prepojiť na tých, ktorí ju potrebujú. Aj po tých rokoch sa stretávam s tým, že samotní kompetentní nevyhodnotia riziko alebo ohrozenie a nerobia preventívne kroky ani keď je tehotná žena v rizikovej sociálnej situácii rovno pred nimi. Keď sa pred piatimi rokmi robil európsky výskum opustenosti najmenších detí, dopadli sme ako Slovensko katastrofálne. Máme najviac opustených detí, ktorých rodičov poznáme. Sú to rodičia, ktorí sú už zaevidovaní v systéme ochrany detí kvôli predošlým odobratým deťom. My vieme, ktorí budúci rodičia môžu porodiť dieťa a nechať ho v nemocnici, alebo vieme, ktorí rodičia nemajú dostatok rodičovských zručností a už im boli odobraté iné deti. Vieme, koho máme hľadať, koho získať pre spoluprácu, ale cielene to nerobíme. My vlastne podporujeme, aby títo rodičia mali ďalšie deti, resp. boli biologickými rodičmi ďalších detí. A skutočne máme 30-ročné ženy, ktoré majú niekoľko detí, ktorých sa po pôrode vzdali alebo im boli odobraté. A budú mať ešte niekoľko ďalších. To nie je zlyhanie rodičov, to je naše zlyhanie, že nerozumieme, ako sa máme k nim priblížiť a ponúknuť im pomoc. Málo sa vzdelávame v skutočnej pomoci chudobným, mnoho sa vzdelávame v písaní skvelých správ, zvládaní skvelých online systémov pre evidencie a podobne. Istým spôsobom tlačíme tých rodičov do týchto vzorcov, pretože ich nevieme získať pre iné. My sme si k nim nevybudovali cesty. Nenaučili sme sa ich jazyk chudoby, pravidlá chudoby a nevybudovali sme mosty medzi systémom pomoci a tými, kto túto pomoc potrebuje. A prežívame ako profesionáli frustráciu, že oni z chudoby vlastne pomoc nechcú. Ale je to skutočne tak?

Nerozumejú tomu, že pomáhate, alebo nerozumejú tomu, čo je pre nich pomoc?

To sú dobré otázky, ale neviem na ne presne dať odpovede. Domnievam sa, že mnohé naozaj nerozumejú, v čom by im mohol pomôcť niekto, kto nežije ako ony na ulici a načo by im taká pomoc bola. A myslím, že im rozumiem. Môj alebo náš koncept pomoci, napríklad pomôžem ti s problémami tým, že ti pomôžem s oddlžením, alebo že s tebou zájdem na úrad, alebo že podáme návrh na súd na výživné, alebo že budeme zvažovať všetky pre a proti pri rozhodovaní zostať s dieťaťom, či sa ho vzdať je úplne odlišný od konceptu pomoci, v ktorom sa ony pohybujú. Pre človeka, ktorý je dlhodobo v biede a sám, môže znamenať pomoc úplne niečo iné. A to sú veľké výzvy pre pomáhajúcich profesionálov.

Pri prvej žene, ktorá potrebovala vašu pomoc, to bolo zväčša sprevádzanie, a to ste aj robili. Sami ste povedali, že ste sa to pri nej učili. Za ten čas, čo túto pomoc robíte, dá sa zhrnúť, čo najviac takéto ženy potrebujú? Čo je pre nich najväčšia pomoc?

Myslím si, že najviac potrebujú pokoj a porozumenie. A – nazvem to jednoducho – prijatie, neodsudzovanie a nemoralizovanie. Povedať im, že je v poriadku, ak raz majú pocit, že chcú byť mamou a druhý raz, že nechcú. Že raz majú pocit, že radšej ostanú s partnerom ako s dieťaťom a potom zase opačný. Najviac potrebujú pokoj a bezpečie z takého ich pohľadu. Že sa do nich nebude nikto príliš starať. To je druhá strana tejto veci, že keď sa príliš do nich, do ktorých sa celý život vôbec nikto nestaral, zrazu začne starať priveľa ľudí, tak sa toho vydesia a nebudú to chápať ako pomoc. Nie je to jednoduché správne pomáhať. Mali sme tehotnú ženu, ktorá bola aktívna užívateľka drog. Mala pevný vzťah so svojím partnerom. A s ňou sa nám podarilo mať dobré porozumenie, dobre sa nám s ňou spolupracovalo, rozumela veľa veciam. Povedala, toto mi pomáha a toto mi nepomáha. No a v jednej chvíli som si uvedomila, že keď akceptujeme jej partnera, ktorý je pre ňu mimoriadne dôležitý, tak to pomôže v celom procese pomoci. Ukazuje sa, že nemáme výbavu na to, aby sme do toho celého vtiahli tých partnerov, ktorí sú otcami dieťaťa. Je náročné nájsť s nimi spoločný jazyk a navyše my sme ženy (väčšina pomáhajúcich profesionálov) a je to ťažké s nimi ako s mužmi komunikovať. Jazyk človeka, ktorý žije dlhodobo v lese alebo na ulici a nie preto, že sa mu tam páči, ale preto, že nemá inú možnosť, tak jeho jazyk je úplne iný ako náš. Aj jeho vnímanie sveta je iné. A pri mnohých ženách je partnerstvo s tým mužom posvätnejšie, ako dieťa.

Existuje príklad systémovej pomoci tehotným ženám v ohrození zo zahraničia?

Ochrana detí je u nás v rukách štátnych inštitúcií. Ale prevenciu toho, aby dieťa nemusel prevziať pod svoju ochranu štát, to môže urobiť ktokoľvek. Aj my ako susedia, aj my ako dospelí, my ako občania, ktorým nie je jedno, ako bude žiť dieťa po narodení. Veľký diel tu môže urobiť samospráva, mestá a obce, cirkevné i mimovládne organizácie. Pre mňa to je o tom, rozhodnúť sa, akú spoločnosť tu chceme mať, aký odkaz chceme dať novonarodeným deťom? Dávame ruky preč od ich matky? Alebo ich mamy podporíme, aby sa cítili istejšie a kompetentnejšie? Systémová a cielená prevencia opúšťania a odoberania detí podľa mojich informácií sa tu nerobí. Ale páčia sa mi príklady dobrej praxe z rôznych krajín, ktoré dalo dokopy UNICEF. Sú to príklady o tom, ako si krajiny pomenovali, v čom je problém opúšťania či odoberania najmenších detí (chudoba rodín, HIV matky, nedostatočné kompetencie rodičov po narodení dieťaťa s vývinovými ťažkosťami a podobne). A k tomu začali realizovať masívnu podporu pre túto cieľovú skupinu. Páči sa mi aj príklad jedného mesta z Poľska, kde za každé dieťa, ktoré z mesta odíde do detského domova, teda do ústavnej starostlivosti, zaplatí obec jeho náklady na pobyt tam. Ak chce mesto dobre hospodáriť, spočíta si, kam dá peniaze, či do prevencie, podpory tehotnej ženy alebo rodín, ktorá je osemkrát lacnejšia ako umiestnenie dieťaťa v zariadení. Navyše oddelenie matky od dieťaťa v tomto veku je nehumánne a dieťaťu spôsobujeme životnú katastrofu. Oddeľujeme ho od tých, ku ktorým patrí a tých, ktorým dieťaťa odoberáme a rodičov devalvujeme, robíme ich nekompetentnými.

Málo hovoríme o mužoch, otcoch.

 Áno. V týchto príbehoch hrajú silnú úlohu. Niektorí z nich len prešli okolo tých žien a splodili s ňou dieťa, iní sú s ňou a nedodávajú jej podporu smerom k dieťaťu. Mnohí z mužov, s ktorými som sa v týchto príbehoch stretla, mali veľmi vážne psychické ťažkosti, sami boli nesmierne zranení, nedôverujúci, so zložitými životnými príbehmi. Potrebovali by sme v tejto téme viac mužov profesionálov, aby sme ich mohli vtiahnuť do spolupráce. Podobnú tému som zachytila aj v podobných aktivitách v zahraničí. Silné puto medzi ženou a mužom môže byť v mnohých prípadoch určujúcim prečo sa žena rozhodne opustiť dieťa. Preto je našou zodpovednosťou konať tak, aby sme sa pokúsili získať muža pre hľadanie riešení ohľaduplných k deťom. A dôležitá podtéma, ktorá s tým súvisí, je žena, ktorá porodila dieťa a opúšťa ho, má stigmu „krkavčej matky“, ktorá sa s ňou vlečie všade. Otcovia, ktorí opustili ženu a tým aj dieťa, sú často neviditeľní. A na nich sa skoro vôbec nezosypú obviňujúce poznámky z okolia. Je to nespravodlivé a kruté, nie?

Čo je so Sieťou pomoci tehotným ženám v súčasnosti?

Myslím, že historicky splnila svoju úlohu. Viacerí ľudia v nej začali realizovať vlastné projekty v oblasti prevencie opúšťania alebo odoberania malých detí alebo podpory chudobných rodín. Na jej základoch napríklad vzniklo osem ročníkov unikátneho lokálneho Festivalu o tehotenstve, rodičovstve, výchove a vzťahoch ale aj Výskum o opustených deťoch v Banskej Bystrici. Vznikla metodika pomoci tejto skupine žien a detí v knihe Keď sa narodíš, budeš doma, ktorá ovplyvňovala dianie v tejto téme aj v Čechách. Vďaka spolupráci v Sieti vznikol aj nápad robiť semináre pre odbornú verejnosť a teraz už aj seminár prepájajúci laickú i odbornú verejnosť, ktorého tretí ročník bude tento roka Keď sa narodíš, máš žiť v rodine III. Seminár, ktorý ukazuje príklady dobrej praxe, ako predchádzať opúšťaniu a odoberaniu detí. Počas spolupráce v sieti vznikli myšlienky pre vtiahnutie verejnosti do tejto témy, napr. Hľadáme Kukulíka (happpening pre rodiny v parku) a výstava krásnych fotografií z tejto akcie Najviac zo všetkého, ktorá putuje po Slovensku a nesie v sebe, myslím, mimoriadne silný príbeh. A to už nehovorím, že už takmer dva roky práve v Banskej Bystrici bolo možné s prispením verejnosti začať tvoriť aj Kufríky pre opustené deti a neskôr im ponúkať aj individuálnu terapeutickú starostlivosť priamo na pôde nemocnice. Možno to nemá vplyv na dianie na Slovensku, ale pre riešenie lokálneho problému to je nepochybne výhra. Pretože sa zvýšila citlivosť odbornej i laickej verejnosti k tejto téme a to buduje cestu k dlhodobým riešeniam. Teším sa preto, že do istej miery, môže byť teraz Sieť formálnym spoločenstvom ľudí, ktorí ctia jej idey a budú ich v malých krokoch a projektoch napĺňať.

Existuje v tejto téme nádej?

Áno. Za tie roky si uvedomujem, že som stretla veľa obyčajných ľudí, ktorí ponúkajú pomoc práve tehotným ženám. Niektorí dlhodobú finančnú, iní materiálnu a niektorí dokonca praktickú pomoc v tom, čo prvé dni a týždne s dieťaťom majú ženy robiť. Na rôznych miestach Slovenska vznikli zariadenia, ktoré prichýlia tehotnú ženu a neskôr tam môže žiť istý čas aj so svojím dieťaťom. Mnohé z týchto projektov sú krásne a efektívne a myslia aj na podporu zamestnania týchto žien, je mi však ľúto, že vždy môžu zachytiť len malý počet žien. Teším sa, že vznikli nové organizácie, ktoré sa touto témou zaoberajú, teším sa, že sú mestá, kde môžu nájsť jednoduché ubytovanie. Podľa mňa sme vykročili dobre. Len to chce čas. Škoda však je, že tretí sektor musí v tejto pomoci suplovať prácu a zodpovednosť štátu. Nádej vidím aj v tom, že mnohé deti zostali so svojimi mamami a nabrali od nich veľa lásky. Nádej vidím aj v tom, že niektoré zo žien, ktoré opúšťajú svoje deti, dokážu napísať svojmu dieťaťu list, že mnohí adoptívni rodičia dokážu porozumieť zložitosti situácie, ktorej čelili biologické mamy ich prijatých detí. Nádej vidím aj v tom, že bežní ľudia sa zaujímajú o túto tému a snažia sa jej viac rozumieť. A ďakujem tým ženám, ktoré som stretla, pretože len s nimi môžeme vybudovať citlivú odbornú pomoc pre ne a pre ďalšie ženy.

 

Návrat od roku 2005 poskytuje dlhodobú cielenú pomoc rodičom v núdzi ako právo detí žiť v bezpečí so svojimi rodičmi. Podporuje dlhodobo pôsobiacich asistentov rodičov namiesto jednorazovej materiálnej či finančnej pomoci, citlivú starostlivosť o rodinu v núdzi namiesto skvalitňovania detských domovov, odľahčovacie služby pre rodiny namiesto odoberania detí, zmeny v profesionálnych prístupoch k týmto rodinám namiesto frustrácie z nespolupracujúcich rodičov.

 

Rozhovor s Danou Žilinčíkovou urobila Anna Kratochvílová. Za korektúru textu veľmi pekne ďakujeme Luďke Kratochvílovej.

Teraz najčítanejšie

Návrat

Sme nezisková organizácia, ktorá od roku 1993 presadzuje a podporuje návrat opustených detí z inštitúcií (detských domovov) do rodín. Našou víziou je prakticky a odborne prispieť k dosiahnutiu takého stavu v spoločnosti, v ktorom všetky deti budú prežívať detstvo v rodinách schopných poskytnúť im bezpečie, starostlivosť a lásku. Všetky opustené deti nájdu útočisko v rodinách ochotných postarať sa o ne. Rodiny s vážnymi problémami dostanú včas potrebnú sociálnu a psychologickú pomoc, aby sa predišlo vážnemu strádaniu ich detí.