Denník N

Pralesom k Čertovej skale

Pralesy môžu mať rôznu podobu. Ten, ktorý chránime v Národnej prírodnej rezervácii Boky na juhu Kremnických vrchov, nám to, čo si obyčajne predstavujeme pod pojmom prales, na prvý pohľad nepripomína. Veru, ani si neuvedomujeme, že prechádzame porastmi, ktoré sú ponechané prirodzenému vývoju už celé štvrťtisícročie.

Slnečné, k juhu orientované stráne Bokov pokrývajú riedke lesy s prevahou duba zimného. O pestrosť lesných porastov sa starajú ďalšie listnaté stromy a kry: lipy, hraby, javory, buky, čerešne vtáčie, hrušky, brekyne, trnky, mahalebky, hlohy, svíby, ale aj drieň, ktorý je určujúcou zložkou tzv. drieňových dúbrav. V nich je v južnejších oblastiach Slovenska dominantným stromom dub plstnatý, ktorého na Bokoch nahrádza dub cerový. A práve tunajšie cerové porasty majú viac ako dvesto rokov, čím patria medzi najstaršie, ale i najcennejšie u nás.

Lesostep so skalnými útvarmi (hore) a chodník vyše 200-ročným porastom duba cerového

Lesostepné porasty, ale i kamenné moria patria k unikátom rezervácie Boky

Na kríkoch kvitne drienkovica

Chránený drieň (Cornus mas), určujúci druh spoločenstva drieňových dúbrav,  patrí medzi naše pozoruhodné kríky. Jeho drobné žlté kvietky sa rozvíjajú vo včasnej jari, a to skôr, ako sa na konárikoch zazelenajú listy. Známe sú však predovšetkým plody – drienky. Ich všeľudovú popularitu spôsobila chýrna Schustrova drienkovica. Faktom je, že drienky si všímal človek už veľmi dávno a vedel ich využiť najmä na výrobu kompótov, sirupov a džemov, keďže sú významným zdrojom vitamínu C, cukrov, ovocných kyselín a iných zdraviu užitočných látok. V ľudovom liečiteľstve našli uplatnenie aj listy a kôra, z ktorej sa vyrábali odvary proti črevným katarom, pri hnačkách a vysokých horúčkach. A pozornosti samozrejme neuniklo ani drieňové drevo, ktoré je vraj najtvrdšie medzi našimi drevinami. Využívali ho najmä kolári a výrobcovia najrôznejšieho náradia, rúčok, palíc, v antických časoch i na vyhotovenie oštepov a kopijí.

Ubúdaním vhodných stanovíšť sa drieň zaradil medzi naše vzácne dreviny a nechýba ani v zozname chránených rastlinných druhov. Táto zákonná ochrana je na Bokoch podčiarknutá tým, že územie je Národnou prírodnou rezerváciou, ktorá sa rozprestiera na ploche 176,49 ha na južných svahoch Kremnických vrchov pri dedine Budča (okr. Zvolen). Rezerváciou prechádza náučný chodník s 13 informačnými tabuľkami. Nenáročnou, asi trojhodinovou prechádzkou po ňom spoznáme základné danosti tohto prírodného klenotu. Vstupný panel sa nachádza necelé dva kilometre západne od Budče v doline Sietno pri starej ceste na Žiar nad Hronom; koniec náučnej trasy je v Breznickej doline, odkiaľ sa za štvrťhodinku dostaneme na železničnú stanicu v Hronskej Breznice.

Bohatá flóra i fauna

Pri prechádzke sa zastavíme aj pri tabuľke s menom významného slovenského botanika Jána Futáka, ktorý je rodákom z blízkej dediny Turová (* 13. januára 1914), do ktorej sa rád vracal a kde našiel aj posledný odpočinok († 7. júla 1980).

Boky sú zaujímavé aj pre avifaunu. Hniezdi tu okolo 50 druhov vtákov, vrátane našej najväčšej sovy výra skalného. K bežným druhom patria rôzne ďatle, brhlíky si holuby hrivnáky. Pod nohami sa nám mihne  jašterica múrová, ktorá je tu charakteristickým druhom, vzácnejšie je stretnutie so skvostnou jaštericou zelenou. Z plazov tu má svoj domov náš najväčší had užovka stromová a spomínam si, ako som si aj ja raz „zatancoval odzemok“, keď sa mi pod nohami na chodníku zavrtela užovka hladká, ktorá zafarbením pripomína vretenicu. Podľa informačnej tabule v rezervácii žije aj vzácny motýľ jasoň červenooký. Nuž, neviem, aj podľa renomovaných zoológov je výskyt tohto motýlieho krásavca nepravdepodobný, ale na druhej strane tu žije veľa vzácnych druhov hmyzu, nielen motýľov, ale aj kobyliek, koníkov, chrobákov, pavúkov a iných bezstavovcov.

Užovka stromová (hore) a užovka hladká

Jašterica múrová

K obyvateľom Bokov patrí aj výr skalný

K bežným vtáčím druhom patrí brhlík

Jasoňa sme neuvideli, ale zato príroda Bokov je bohatá na rôzne druhy motýľov a iného hmyzu

Stratil ju sám čert?

Zaujímavá je nielen živá, ale aj anorganická príroda Bokov. Svahy budujú horniny, ktoré sa zrodili silou Vulkána – boha ohňa. V Kremnických vrchoch sa počas neogénnej sopečnej aktivity dostávali na povrch najmä andezity a ich aglomeráty, ktoré sú aj fundamentom Bokov. Zahryzli sa do nich vonkajšie erozívne sily. Ich výsledkom sú napríklad kamenné moria, ale aj vypreparované sopečné andezitové bomby. Z nich je najpútavejším príkladom Čertova skala. Balvan s objemom okolo deviatich kubických metrov je k podložiu prirastený na prvý pohľad iba slabou „nohou“, takže má tvar skalného hríba. Odolal aj otrasom, ktoré sa niesli svahom pri výstavbe rýchlostnej komunikácie popri Hrone, a aj silákom, ktorí sa ho snažili odlomiť, čo sa im našťastie nepodarilo. Napriek tomu by sme sa mali k tomuto prírodnému výtvoru správať čo najohľaduplnejšie, veď je to jeden z  najpozoruhodnejších divov našej prírody. Človek si jeho zvláštny tvar všimol už dávno. Pripomínal mu kopyto, ktoré vraj stratil čert, keď s hrdou dievčinou v náručí preskakoval dolinu Hrona. Alebo balvan, ktorý chcel preniesť ponad Hron, no nevšimol si, že už svitá nový deň.

Po turistických značkách

K Čertovej skale smerujú z Budče aj zelené turistické značky, ktoré pokračujú hore svahom a neskôr dubovo-hrabovo-bukovým lesom a lúkami do osady Hrabiny. Zakrytá studňa s rumpálom je najmä v horúcom dni vítaným zdrojom osvieženia. Zaujala nás tu aj tvarom nevšedná zvonička. Cez rozsiahlejšiu osadu Budička prídeme do dediny Tŕnie s gotickým kostolom skrývajúcom sa medzi stáročnými lipami. Na vychádzku Budča – Čertova skala – Tŕnie po zelenej turistickej značke potrebujeme asi tri hodiny.

Osada Hrabiny so zvoničkou a studňou

Značky pokračujú ďalej na hlavný hrebeň Kremnických vrchov, my – pri dostatku času a záujmu – sme zbehli Skalnatou dolinou s asi 15 metrov vysokým vodopádom do dediny Turová. Tá je – ako som už uviedol – rodiskom a miestom posledného odpočinku botanika Jána Futáka. Popri cintoríne sa dá vyjsť na tzv. Turovský sopúch, čiže na eróziou obnažené hrdlo niekdajšej sopky. Hoci tento výtvor zaujme skôr odborníka ako laického turistu, každému poskytne výhľad na dedinku topiacu sa v sýtej zeleni stromov.

Foto: autor, Wikpedia, wildfoto, WordPress, ePhoto.

Teraz najčítanejšie

Jozef Sliacky

Ročník 1953. Od roku 1975 amatérsky, od roku 1992 profesionálny publicista (teda ako redaktor alebo SZČO), teraz penzista so socialistickým dôchodkom.