Pán predseda sa zabudol zaočkovať a dostal Mečiara.
Dnes na Slovensku môžeme pozorovať úpadok jedného z najvýznamnejších politikov post-komunistickej éry. Môžeme Fica milovať, či nenávidieť, ale nedá sa mu uprieť jeho obrovský politický talent a šarm. Ten sa však zrazu kdesi vytratil.
Ešte pred nedávnom by vám vedel ukradnúť bicykel a presvedčiť, že mu za to máte zaplatiť. S imidžom slušného chlapca, ktorý iba rád pije kolu a vlastne chce pre Slovensko to najlepšie vedel omámiť celé davy. Najskôr mal byť spasiteľom, neskôr garantom stability, ale dnes už ho ani vlastní nechcú počuť, nie to ešte vidieť.
Zmenil sa na neohrabaného tvrdého a veľmi nepríjemného človeka. Dnes sa mi pri počúvaní jeho výrokov nerobí zle iba z obsahu, ako tomu bývalo predošlé roky, ale najmä kvôli forme. Prihovára sa nám z uzavretej miestnosti, paranoickými rečami o prevratoch a konšpiráciách. Už to nie je hlas, žoviálny, bezstarostný, ale temný, zlý, z ktorého vás napína iba pri pomyslení z akej žumpy vychádza.
Táto dekadencia prichádzala veľmi pomaly a prvé roky jeho vlády bola takmer nebadateľná. Prvé náznaky sa začali objavovať počas vlády jedného muža, avšak ani tie sa nezdali byť veľmi výrazné, veľa ľudí si ich nevšimlo. Potom prišlo Slovenské predsedníctvo, vtedy sa dostavil aj prvý vážnejší záchvat. Na okamih sa mohlo zazdať, že ujo z Elektry sa vrátil.
Prišiel február 2018 a s ním šok pre nás všetkých. Zrazu boli dvaja občania našej krajiny brutálne popravení. V predsedovi sa niečo zlomilo, niekto vraví, že sa zbláznil. Zrazu z neho spadlo všetko pozlátko, posledný trám sa zlomil a celá maska padla na zem. Pod ňou však nebola tvár človeka. Posledné náznaky ľudskosti z nej zožrala hrubosť a drzosť a zrazu sa pozeráme na tvár, neprijemne povedomú. Mečiarovu.
