Túto knihu už niekto čítal
Afrika sa vraj trhá na polovicu. Nejde o nič zvláštne, skrátka pohyby litosferických dosiek, nemusíš sa báť, výsledku sa nedožiješ.
Mám tú informáciu z druhej ruky, ale určite to predtým povedal nejaký expert. Alebo konšpirátor?
Napadlo mi, čo by to spravilo so svetom, keby sme vo všetkých článkoch a správach vymenili „expert“ za „konšpirátor“ a naopak. Možno zmena paradigmy? Alebo – vôbec nič?
Afrika bokom, toto bude o literatúre. Iba som si vravela, že začať článok vetou o tajomstvách knižničných katalógov, do toho by sa nikomu nechcelo. Takto to môžeš zavrieť o minútu neskôr.
Taaaakže.
Keď si vyhľadáš titul v katalógu Univerzitnej knižnice, zoznam exemplárov ťa informuje o stave publikácie. Niektoré sú totiž popísané. Čitatelia sa realizovali. Veľmi často len na prvých stranách, ďalej len redšie a redšie. Nikto nič nedočíta. Človek nevládze. Nedobehne. Vtedy práve ty môžeš zašermovať ceruzkou. A inteligenciou. Dopísať na okraj svoje postrehy. Napríklad: „Opis osoby.“ (Dosť časté.) Alebo: „Hrdina je smutný.“
Občas je čitateľov viac, zavše si dokonca odpovedajú. Trebárs v Ceste za umením od Dobroslava Chrobáka je na začiatku článku Vráťte nám Vajanského niečia úhľadná poznámka: „je to pomerne rozsiahle – vybrala som ako ukážku len pár riadkov!“. Pod to niekto dopísal: „lebo si piča! pomerne rozsiahla“.
Aj staré vydanie Pankovčínovej zbierky poviedok Bude to pekný pohreb je veľmi pekne popísané, iste z toho bol slušný referát.
Najnovšie sa mi dostal do rúk Ballek, Útek na zelenú lúku. Z hľadiska marginálnych poznámok dosť nevšedné. Ak teraz odsunieme bokom fakt, že niekto to popodčiarkoval do takej miery, v akej podčiarkovanie stráca zmysel (podčiarknuté prakticky všetko), rozoznávam tu najmenej dvoch čitateľov. Jeden je klasicky deskriptívny („postreh o ženách“, inde „láska“, inde „otec“). Druhý je – neuveríš – kritický.
Toto je absurdne dlhý úvod k niečomu, na čom vlastne nezáleží.
Nečítala som od Balleka nič iné. Hanba mi. Do kúta. Ale ešte iste budem čítať, lebo táto útla knižka ma uchvátila – odložila som dve rozčítané súčasné prózy, ktoré mi aj tak neprinášali nič než utrpenie, a za popoludnie ju celú zhltla. Posolstvo je jasné – dajte si aj vy.
A do kníh z knižnice sa písať nemá, ale tešilo ma, že ma ten jeden hlas sprevádza a že sa voči (pravda, vtedy zrejme ešte mladučkému) klasikovi vymedzuje. „Banálny,“ oznamuje anonym na strane 58, a tam nesúhlasím, v kontexte tá naoko ozaj všedná veta veľmi dobre funguje. Ale inde napríklad „personifikácia dosť nepodarená“, a vlastne má pravdu. Alebo „príliš nepravdepodobný charakter“. Zvážiš, pokyvkáš hlavou, niečo na tom bude.
Alebo, mimo všetkého, prepáčte, listujem, z ničoho nič: „to je teda trápenie“. Vôbec netuším, na čo sa vzťahuje táto poznámka. Možno len tak, na život.
Náhodný úryvok, nech je to trochu aj o zdrojovom texte – Ballek:
Z dverí vyšla dáma a bohorovne kráčala ku schodíkom. Hrdo vztýčená nepostrehla posledný schodík a roztiahla sa na asfalt. Vyhrnutá sukňa odhalila ružové nohavičky, biele nohy, deravú pančuchu a bolo po pýche.
Na začiatku príbehu zastaví šofér nákladného auta človeku ponevierajúcemu sa pri ceste, že ho vezme a odvezie. Tulák sa správa veľmi divne. Atmosféra ťa okamžite vtiahne. Po niekoľkých úsečných vetách, dlhom tichu, kľukatých prázdnych cestách a temných dedinkách vysvitne, že šofér je nedoštudovaný kňaz a tulák je chlapík bez viery a bez nádeje, ktorý si prostredníctvom divných hier s bezbrannými ľuďmi hľadá novú tvár.
To je strašné, priznať sa s tým človeku… A ešte v noci.
Možno pre tie ostro vymedzené, pohľadom na svet navzájom si odporujúce postavy, alebo azda skôr pre môj príliš obmedzený prehľad v slovenskej literatúre som pomyslela na toho skvelého Hlatkého a jeho Históriu vecí. Riešia sa veľké témy. A predsa sa to číta nesmierne ľahko.
Potom mi ešte – a toto bude úplne mimo – zišiel na um Hans Henny Jahnn, prazvláštny nemecký autor, od ktorého pred dvoma rokmi vyšla v českom preklade Noc z olova. To si môžeš zobrať na opustený ostrov, a podčiarknuť celé, vetvičkou, lebo ceruzku si si nevzal, dá sa to čítať do konca života – Kafka umocnený na n-tú, všetko, každá jedna veta nabitá významom.
Ako u Jahnna, kde je teda také zdvojovanie priznané na rovinu, tak aj u Balleka sa dá vlastne klerik a tulák vnímať ako jedna postava. A aj tu sa hrdina prediera tmou, nocou biblicky temnou, a hľadá seba samého.
Žena zmizla akoby v strachu. V strachu, aký môže mať žena v prázdnom dome s dvoma vchodmi.
Náhodné citáty. Malé krásy.
Prevracal sa na posteli a ani si to neuvedomoval. Všetko okolo neho pálilo ako vymyslené.
Hrdina (pozor, veľmi symbolicky) dostane meno až vo chvíli, keď prichádza k rodnému domu: Taro. Dovtedy netušíme, ako sa volá. Nie je to pekné?
Hľadel do tichej nočnej uličky. V meste vo vyšších poschodiach, na ktoré dovidel cez záhrady, zhášali tmavožlté svetlá. Po celodennom vyjašenom behaní sa ľudia konečne začínajú aj milovať, pomyslel si posmešne…
Snažím sa udržať tieto články v rozsahu troch strán, nech je to znesiteľné. Potom sa vždy z pocitu, že na troch stranách aj tak dokopy nič nerozoberiem, dopredu vzdám a klátim jedno cez druhé.
Ale napokon, môžem skákať. Tvoj kritický rozum ti napovie, že je to vlastne mozaika.
Neviem, či na slovo mozaika nezačínam byť alergická. Trochu sa tým prinajmenšom v našej súčasnej literatúre chvíľami zakrýva fakt, že sa niekto vykašľal na formu. Či?
Náhodný úryvok zo súčasnej slovenskej literatúry:
Vyhorela som. Koniec: už na nič neprídem, prestávam vidieť v súvislostiach, nieto ešte v presahoch. Materstvo ma vypatlalo, ako to mnohí predpovedali.
Mária Modrovich, Flešbek, s. 56.
A tak je otázka stále namieste – kam kráčaš, slovenská literatúra?
Problém azda ani nie je koniec príbehu, smrť autora či rozpad hodnôt, ale jednoducho strata súdnosti.
Uvažovala som pri Úteku na zelenú lúku nad svojím dojmom, že predtým sa autori nebáli načať veľké témy, a často úplne obyčajnými slovami. Čo sa zmenilo? Vyriešim to teraz, o jednej v noci? Napadlo mi, že spisovateľ by mal byť viac konšpirátor než expert. Možno je to len tým, že experta si predstavujem ako kohosi uzavretého vo svojom malom špecializovanom svete, kým konšpirátor, fantasta, prekračuje učebnicu a hľadá nové súvislosti – hej, možno aj tam, kde nie sú – neobhajujem ich, iba uvažujem.
Ak si príliš zaneprázdnený svojím bohatým životom, YOLO a FOMO a podobne, podotknem, že Útek na zelenú lúku má len 120 strán.
Otepľuje sa, už otvorili zmrzlinárne, do ulice sa rozlieva Eros Ramazzotti. Hovorím si – aké bude leto v Bratislave? Bývam pod strechou, takže asi na skapanie. Na jeseň už v Bratislave budem úplne nemetaforicky pečená-varená.
Dnes, včera, v paralelnom vesmíre, o ulicu nižšie som bola na Literárnom kvociente. Moderátor na záver vyzval hostí, nech debatu ukončia niečím povzbudzujúcim. Dobre. Buďme pozitívni. Keď sa dívam na staré slovenské filmy, čítam staršiu slovenskú literatúru, hovorím si – ak sme boli schopní niekedy sa vyšvihnúť k takým výšinám, niekde to v nás iste je – sme toho schopní stále.
Počkám si.
Na záver ešte nejaká citácia z poznámok na okraji? Od neznámeho autora? Jedna sa mi páči. Dal by sa o nej iste napísať celý román:
„sloboda je utekať“
Nabudúce Rozenbergová. Dobrú a zatát.
