Denník N

Vzala vešiak a urobila z neho nemocničný stojan

Cigánska svadba. V dome kultúry v Zborove pri Bardejove stovka ľudí, vonku raz toľko. „ A to si naozaj jedla aj šalát?“ pýta sa ma známa. Akoby som nejedla, veď ja mám šalát rada.  Helka ho miešala ešte do polnoci, stála na stoličke nad obrovskou nádobou, v pravej aj ľavej ruke mala varechu a malými rukami opisovala kruhy, ako keď naviguješ na pristávanie lietadlo. Len presne naopak.

Helena. Stretla som ju ešte, keď som žila v Košiciach. Mama jej umrela pri pôrode. Potom, keď sa jej narodila postihnutá dcérka, jej otec a zvyšok rodiny jej radili dať ju do ústavu. Tiež nechápala prečo. Ako ja s tým šalátom. Prečo veci samozrejmé považujú ľudia za absurdné? Povrchnosť. Odišla s dcérou z domu a tak som  ju ja stretla v zariadení pre matky s deťmi. Je to už jedenásť rokov. Lekári jej povedali, že Laura sa nedožije viac ako troch rokov. Dnes má trinásť. Nie je matka ako matka. Laura nevidí, nehýbe sa. A predsa sa často usmieva.

Helku som sťahovala trikrát. Nakoniec skončila v Zborove.  Spomínam, ako raz pri hlavnej ceste musela  položiť dieťa do prachu, lebo jej nikto nechcel pomôcť s kočiarom do autobusu a vodič jej prikázal zložiť kočiar do batožinového priestoru. Ale spomínam aj na chirurga, ktorý jej dal na seba telefónne číslo, aby mu zavolala  kedykoľvek, keď bude mať s Laurou problém. Ľudia sú aj takí aj onakí. Najnepodstatnejším kritériom na ich triedenie by mala byť farba pleti.

No nič, idem ďalej.

Helka oživovala svoju dcéru iste aj stokrát.
Helka niekedy nespí aj pár nocí po sebe.
Helka strávila polovicu svojho smutného života v nemocnici.
Helka si odkladá peniaze, aj keď nemá z čoho.
Helka to nemá ľahké, lebo je odnikiaľ a bez ničoho.
Helka má ale všetko – odvahu, energiu,múdrosť, silu, šarm.

Na jej svadbe bolo veľa ľudí. Sedela som pri nej, ako jej rodina. Vyčaptala  som pri tanci opätky, videla, ako padá únavou a pritom všetko organizuje. Jej muž jej s Laurou už roky pekne pomáha. Žijú v osade. Všetci jeho bratia a otec pracujú. V Čechách. Tu by im prácu sotva niekto dal.

Chystalo sa prvé jedlo.  Išli sme do šatne, hneď pri pódiu. Vzala vysoký vešiak. Myslím si, reku: „Asi ide vyvesiť šaty na polnoc.“ Laura ležala v slávnostných šatočkách v postieľke. Helka istými pohybmi vzala stroj na dávkovanie výživy, výživu, z vešiaka urobila nemocničný stojan, vyvesila to na neho a sterilne napojila Lauru. “ Ona už svoju večeru má. A teraz môžeme jesť aj my,“ povedala.

Zatváram dvere do šatne a Helka hovorí: „Nechaj trochu otvorené, ona má rada hudbu.“.

A tak som nechala. Škoda, že to všetko nevideli ľudia z toho autobusu.

Teraz najčítanejšie