Dobrý deň, som človek bez občianstva

O svoje slovenské občianstvo už reálne bojujem tri a pol roka. Tri a pol roka byrokratických nezmyslov, ponižovania, zatĺkania, porušovania…jednoducho vecí, ktoré k ruskému byrokratickému systému neodvratne patria. Bojovala som za to, aby som bola slobodnejším človekom, šťastnejšou osobou so správnou občianskou identitou. Skoro som dobojovala. Skoro!

Teraz som bez občianstva. Ruské mi zobrali a slovenské ešte nemám. Nemám nijaký  platný doklad okrem ruského rodného listu (ktorý mi ponechali) a slovenskej cudzineckej kartičky trvalého pobytu. A, ešte mám ruský cestovný pas s odrezanou stránkou a veľkou pečiatkou „neplatné!“. Začnem asi tým, ako sa mi podarilo vystúpiť zo štátneho zväzku s krajinou, vystúpiť z ktorej môže byť veľmi, veľmi problematické.

Žiadosť o vystúpenie zo štátneho zväzku som podala ešte minulý rok v máji. Takže teraz, keď som dostala potvrdenie, že už nie som Ruska, prešiel skoro rok. Oficiálna čakacia lehota na rozhodnutie je pol roka. Ja som čakala rok. Počas tohto roka som sa im občas ozvala, ale nikdy som nedostala relevantnú informáciu ohľadne môjho prípadu.

Začala som svoj problém riešiť so slovenským ministerstvom vnútra, ktorí mi sľúbili, že to začnú riešiť, ale až v júni, po uplynutí ich lehoty. Rozčertila som sa natoľko, že som znovu zavolala na ambasádu s tým, že som bola pripravená minuť aj celý paušál, kým sa nedozviem, ako to so mnou vlastne je. Muž na linke mi sľúbil zavolať o tridsať minút a svoj sľub dodržal. Veselým hlasom mi oznámil, že moje rozhodnutie u ních leží od septembra a môžem kedykoľvek vystúpiť zo štátneho zväzku s Ruskou federáciou.

Myslím, že som v živote nepoužila toľko nadávok ako v ten deň. Slzy šťastia sa mi miešali s ruskými a slovenskými škaredými slovami, lebo inak som svoju spleť emócii vyjadrovať nevedela. Neviem, čím to bolo, či ruskými voľbami prezidenta, alebo nejakou konšteláciou hviezd, jednoducho, mohla som byť Slovenka už dávno. Len mi to nebolo dopriaté. Neverila som ani tomu, že ma vlastne na prvý šup vypustili. Prečo? Prečo som nemusela prepisovať žiadosť? Prečo to bolo také jednoduché? (to prehovorila moja ruská slečna vo mne, ktorá neverí, že byrokracia môže aspoň niekedy a čiastočne fungovať).

Na ambasáde ma privítal veľmi nepríjemný muž (nevie po slovensky, alebo sa tak len tvári, takže neviem ho prostredníctvom blogu pozdraviť a popriať mu, aby sa viacej usmieval), ktorý na mňa zrúkol, čo vlastne chcem. Vysvetlila som mu, čo chcem (kvôli čomu som si vyslúžila opovrhujúci pohľad) a už o chvíľu som si triasla rukou s predstaviteľom ruskej ambasády, ktorý mi zaprial všetko najlepšie a zobral mi všetky doklady, ktoré boli potvrdením toho, že som bola ruským dievčaťom.

Teraz som teda bez občianstva. Nemôžem vycestovať nikam, ani do Ruska, kam som ešte pred chvíľou cestovala bez akýchkoľvek problémov. A vlastne, odteraz budem potrebovať víza. Celý svet sa mi o chvíľočku otvorí (už pokukujem po letenkách do Londýna či Ameriky), ale moja rodná krajina sa pre mňa mierne zavrie. Je to veľmi protichodný a zvláštny pocit, ktorému asi porozumie len ten, kto má silný vzťah k obom kultúram, v ktorých vyrastal. A na to, aby som pochopila, ako veľmi som Ruska, som sa musela stať Slovenkou. Alebo, aspoň človekom bez občianstva.

Môj boj je skoro dobojovaný. Skoro. A zároveň ešte len začína. Cítim sa oveľa slobodnejšie a odteraz sa na návštevu mojej rodnej krajiny naozaj teším. Aj keď zdanlivo sa mi menia len doklady, vnútorný pocit sa mení taktiež. A ja sa cítim, ako keby sa mi svet zrazu otočil z hlavy niekam späť na nohy, že môj duševný nepokoj, spojený s tak banálnym problémom štátneho občianstva, sa niekam vytratil. Chcem do Ruska chodiť, chcem tam natáčať filmy, trápia ma jeho problémy. Ale zároveň ma trápia problémy Európy, v ktorej som vyrastala a nadobúdala nadhľad nad Ruskom. Cítim sa oslobodená. Netuším, od čoho, je to len súkromný pocit, ale práve teraz vo mne prevláda a plesá.

Tak, dobrý deň, volám sa Nasťa a som človek bez občianstva. Zatiaľ. Slovenka, Ruska. Niečo medzi tým. A som veľmi rada, že to tak je.