Denník N

Testujú nás, už to viem!

Čítanie nevhodné pre páry uvažujúce o deťoch ako o doplnku.
Pre tých, čo vlastne ani nechceli dieťa, no zrazu…

Keď tak človek sadne do nabaleného auta na dovolenku a začne premýšľať napríklad o tom, či tento život je naozaj to, čo chcel, a či má dôvod toto prežívať, stačí mu pozrieť po pár minútach jazdy do spätného zrkadla a odpovede prídu samé. 

No pekne po poriadku.

Presne vo chvíli, keď vývar cestovnej horúčky kombinovaný kvapkami potu z balenia prilejete do vriaceho oleja napätia v predsieni, ktoré už takmer vypáči dvere na chodbu, človek dostane pred seba toto: 

Najstaršia: “ V teplákoch!? Na benzínke?! Nevystúpim, aj keby som sa mala popišať!”

Stredný samozrejme bez slúchadiel neodíde, on nebude tolerovať 12 hodín našich trápnych diskografií.

Najmladšia zaklincuje: “Ja nemôžem do auta v princeznovských šatách s bosými nohami?!!”

Do toho manželka, ktorá nikdy neprestane veriť, že auto pre piatich nevezme bežne desiatich, lebo miesta na kolenách sa nedajú použiť, prisunie z izby (ktorú som ako jedinú od rána do auta nenaložil) “posledné” tri tašky. Za nimi vraj už len jedlo od babičiek. A krátka zastávka v potravinách. Ale to predsa dáme pod nohy.

Babka volá. A to máme dve. V pravidelných intervaloch overujú svojimi telefonátmi, či sa začíname baliť. Následne “ako nám to ide” a posledné dva telefonáty sú už len o tom “či sme dobalili”, končiace otázkou, či sa nám všetko vošlo a že či ešte prídeme na chvíľu posedieť. A medzi poslednými hovor, či nám niečo nechýba a či teda ešte prídeme. No asi neprídeme, keďže sme spolu boli len včera, naplniť jedlom kufor až po strechu. Áno, ten istý kufor, ktorý som balil posledné dve hodiny batožinou aj dnes. A znova po strechu. Áno. Tú istú strechu a v tom istom aute.

Dedkov nikdy nie je dosť. Prvé telefonáty nie sú náročné, človek vie pri chlapoch vypnúť. Chlap nepotrebuje reakcie, pochopenie, empatiu…stačí nechať prebiehajúci hovor a človek stihne namontovať aj strešný nosič a box. Potom sú len dve možnosti. Buď povedať “vypadlo to nejak” alebo len zmeniť tému použitím bársakého slovíčka. Napríklad “navigačka”. Dedo pokračuje. Chytil niť. Vaša robota tiež. Nosič však nikdy nesadne ako má a box samozrejme nemá v poriadku zámok. Napätia nikdy nie je dosť.

Deti však na scéne nemiznú. Ani na chvíľu. Je viac ako podivuhodné, že práve v tento deň je otázok najviac. Napríklad na množstvo a kvalitu zbalených produktov. Najstaršia vlastní už tretí rok najväčší cestovný kufor z celej rodiny. Zhruba taký, ako máme dokopy s manželkou. Stredný nepotrebuje zásadne nič a je mu to “Jedno”. Všetko. Zásadne. To samozrejme patrične potvrdí štvrtým “NIE NIKDY”, na štvrtú vec , čo vidí vo svojom kufri. A “toto už neoblečiem” a “nenútťe ma to nosiť aspoň na dovolenke” už je jeho témou, kým nenastúpime. Najmladšia od rána svoje. Síce piate, ale stále svoje: ŠATY. “A tatiii, pomôžeš mi zapnúť chrbát? A zašnuruješ mašľu? A urobíme vrkoče? Pozriem sa iba, dobre? Vieš načo je toto? Prečo berieme na hotel všetko a ja nemôžem tieto šaty a črievičky? A popoluška išla takto. A tu ani nie je sneh.”

Vraj kým človek nemá deti, nevie si predstaviť , aké to bude.

Keď ich má, už nechápe, ako mohol žiť bez nich.

Prídu chvíľky, kedy premýšľa a spomína na jednoduchosť jeho slobodného života. A na tú ľahkosť rozhodovania. Ľahkosť bytia. Nepáčiš sa mi, vyhodím. Nefunguje, vymením. Nepočúvaš, idem hovoriť inde. Nemáš záujem, ideš preč. Obyčajné “Idem sa prejsť do lesa” . Minúta. Obujem trekingové topánky, nepremokavú bundu a vykročím. Neriešim ani len to kam a na akú dlhú trasu. Nemusím premýšľať a nastavovať podmienky pre mojich troch súputníkov. Hľadať náročnosť okolia jednému, dobrodružné podnety druhému, alebo zložitosť stúpania tretiemu. Nemusím dokonca riešiť ani to, či sa vôbec obuli. Trpezlivosť? Načo? Ja chcem, ja idem.

Prídu chvíľky, keď človek cíti, že musí večer len niečo chutné a nezdravé položiť s tanierom na bruchu a ovládačom v druhej ruke….a ľahnúť preč od všetkých. Ale my to nemusíme. My, rodičia, môžeme namiesto toho s láskou vypočuť požiadavku jedného na cestoviny, dopyt druhého po mäsku s ryžou a výrazný akustický podnet tretej po niečom “konečne zdravom”. A už stačí nájsť len správny kompromis, aby sme všetci v dohľadnej dobe s úsmevom a spokojnosťou sedeli pri spoločnom stole a diskutovali o zážitkoch dňa. 

Prídu chvíľky, keď sa rieši rozpočet. Chvíľky, kedy pri rozhodovaní o rozpočte, do ktorého dokonca tie malé osôbky neprispievajú a vlastne asi ani prispievať nebudú, majú zrazu silnejší klub ako ty. Kedy tvoje návrhy prejdú takou pozmeňovacou procedúrou, že ani svoj rukopis nejde diagnostikovať.

Nájsť čaro kompromisu je zrazu jedinou možnosťou.

Nájsť recept, ako čo najviac vyhovieť spoločnosti a nestratiť svoju autoritu. Neprísť o seba, svoje plány a potreby k ich uskutočneniu. Ideálne so spoločným úsmevom na záver. Stojí to nesmierne veľa energie, ale tréning robí majstra. 

Aj preto je asi rodina základnou bunkou spoločnosti. 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Miroslav Špak

Otec veľkej rodiny. Stavbár. Majiteľ SPAK s.r.o. Poslanec mesta Košice.