Na roztrhanie

Čalúnené dvere zelenej farby doširoka otvorené, vystrelí z nich ako raketa. „Ale si od neho vyletela,“ počastuje ju Viera poznámkou s iróniou v hlase. „Ani mi nehovor, toto mi robí naschvál, keby som nemusela utekať, nepoviem nič.“ Razantným pohybom hodí na stôl kôpku papierov, už dávno jej to mohol dať, ale nie, to jeho večné otáľanie ju raz zabije.

„Je toho veľa?“ zaujíma sa kolegyňa. „Neviem, veľa a málo sú pojmy vysoko relatívne, ale takých desať strán určite. „Nešetril ťa, pomohla by som, vieš, ale nemôžem.“ „Viem, moja, nerob si starosti, asi sa s tým budem pasovať do večera. „Ale čo tvoje povinnosti, zostáva ti len Patrik.“ „No určite, je odcestovaný, doma sa neukáže celých desať dní, všetko je na mne,“ odpovie znechutená.

Neznáša to, pohodový manžel rovná sa takmer anjel, všetci mu pripisujú vymyslené vlastnosti. Ona je tá, ktorá nemusí nič robiť, polovička jej nakupuje, varí, stará sa o deti a nezanedbáva ani ju samotnú. Pch, pekný výmysel, Paťo je zlatý, len ten typický chlap v ňom, do čoho ho nedokope, toho sa nedočká.

Tretina? Možno, aj to je lepšie ako nič, poslušne sedí za písacím strojom. Len tie hieroglyfy, na lúštenie by sa jej zišiel nejaký pomocník. Super, ani poriadny slovník sa nenašiel, Nemysli  na to, aj tak ti to nepomôže, škoda zdravia.“ „Sa  ti povie, už som mala byť na rodičovskom u staršieho syna.“ Dvere zatvorené, Viera išla po svojom, všade je ticho, z času na čas sa ozve šuchot papiera, práve otáča ďalší list. Myšlienky na preklad textu sa miešajú s tými zvyšnými, už vidí triednu učiteľku, červeň v tvári, fľakatý krk.