BLOG
Jozef Sliacky
Jozef Sliacky
987

Dávid Frölich zanechal prvý známy opis výstupu na tatranský štít

Pred 370 rokmi, 24. apríla 1648, zomrel v Levoči Dávid Frölich. Vynikol ako geograf, astronóm, fyzik, chemik, historik i pedagóg. Okolo Jána roku 1615 vystúpil na tatranský štít. Na ktorý? Kežmarský? Lomnický? Alebo niektorý iný? Väčšina znalcov tatranskej histórie sa prikláňa ku Kežmarskému štítu.

Dávid Frölich (niektoré zdroje ho uvádzajú ako Fröhlich) uzrel svetlo sveta v roku 1595 ako najmladšie dieťa v rodine rektora evanjelickej školy v Ľubici. Mal šesť rokov, keď sa s rodinou presťahoval do Kežmarku, ktoré v niektorých svojich spisoch spomína ako rodisko, pričom mal zrejme na mysli domov od detských liet. Pod vedením otca získal základné vzdelanie. Nebolo to len čítanie a písanie či bežné počítanie, ale aj matematika, filozofia, rétorika, hudba, náboženstvo a znalosť nemčiny, ktorá bola preňho materinským jazykom, latinčiny, gréčtiny, slovenčiny, maďarčiny a poľštiny. Okrem otca patril k jeho významným učiteľom kežmarský rodák Dávid Praetorius (* 1577 – † 1646), ktorý patril v tej dobe medzi významných uhorských polyhistorov a ktorý v roku 1608 po predčasnej smrti Jána Frölicha, Dávidovho otca, prevzal po ňom funkciu rektora.

Prvý známy tatranský výstup

Bol koniec júna 1615, tak okolo Jána. 20-ročného Dávida lákali pohľady na tatranské štíty, ktoré mal z Kežmarku denno-denne na očiach a o ktorých toľko počul od ľudí, čo sa do tatranskej divočiny vybrali hľadať poklady alebo na lov. Túžil po dobrodružstve, túžil zdolať najvyšší vrch „Snežných hôr“ či „Kežmarských Álp“, za ktorý považovali Lomnický štít, vtedy nazývaný spišskými Nemcami „Vater“ alebo „Grossvater“ (Otec alebo Dedo). Tvoril akoby dvojičku s horou „Mutter“ (Matka), ktorou je dnešný Kežmarský štít.

„Skalné veže Kežmarského pohoria sú oveľa divšie a strmšie než talianske, švajčiarske a tirolské Alpy,“ dozvedáme sa z jeho opisu dobrodružnej výpravy. „Sú takmer bez ciest a milovníci prírody ich zriedka navštevujú. Rád by som iba mimochodom poznamenal, že som sa chcel v júni 1615 v spoločnosti dvoch spolužiakov oboznámiť s výškou tohto pohoria. Keď som po veľkej námahe vystúpil na temeno prvej skalnej veže, myslel som si, že som dosiahol konečný cieľ, avšak iba vtedy sa vynoril ďalší, ešte vyšší skalný štít. Keď som liezol po obrovských, voľne ležiacich balvanoch – ak pútnik aspoň jedným z nich pohne z miesta a zhodí ho, prípadne skotúľa do doliny, strhne takýto balvan tisíce ďalších s toľkým rachotom, že sa pútnik zľakne, akoby sa celý vrch váľal a chcel ho pod sebou pochovať – vynoril sa ďalší, ešte mohutnejší končiar. Tak som bol nútený v najväčšom nebezpečenstve života preliezť niekoľko menších vrcholcov, z ktorých každý bol vyšší než predošlý, ako aj taký istý počet svahov nad priepasťami, kým som neprenikol po najvyšší štít. Keď som pozrel z tých strmých vrchov dolu do dolín na ich upätie, zarastené ohromnými lesmi, mohol som zbadať iba akúsi tmavú či belasú hĺbku, podobajúcu sa hĺbke vzduchu, ktorú voláme jasným blankytom neba. A zdalo sa mi, že by som nepadol na zem, ale rovno do neba, ak by som sa z tohto vrchu zrútil. Lebo pre ohromnú strminu vyzeralo všetko akosi rozriedené a matné. Keď som vystúpil na vyšší vrch, takmer som uviazol vo veľmi hustej hmle. Keď som ju však za pár hodín prekonal a keď som už bol neďaleko temena vrchu, pozrel som pri oddychu na miesta, kde ma predtým obklopovala hmla a videl som pohybujúce sa stlačené biele mraky. Nad nimi sa mi otvoril nerušený výhľad na niekoľko míľ až za hranice Spiša. Videl som aj iné vyššie sa vznášajúce a ďalšie, nižšie letiace mraky, ba niektoré sa vznášali nad povrchom zeme. Z toho mi vyplynuli tri pozorovania: že som vtedy prekročil začiatok stredného pásma vzduchu, že vzdialenosť oblakov od zeme nie je rovnako vysoká, ale podľa výparov je raz vyššia, inokedy nižšia, a že najmenšia vzdialenosť mrakov od zemského povrchu je oveľa menšia, než si to niektorí fyzici myslia, totiž nie 72 nemeckých míľ, ale iba pol nemeckej míle. Keď som vystúpil na temeno štítu, bol tam taký riedky a nehybný vzduch, že sa ani len vlások nepohol, hoci som dolu vo vrchoch cítil silný vietor. Z toho som mohol usúdiť, že končiare tohto karpatského pohoria sa vypínajú od úpätia do výšky jednej nemeckej míle a siahajú až do najvyššieho vzdušného pásma, do ktorého už vetry nedosahujú. Vystrelil som z muškety  a spočiatku nebolo počuť väčší zvuk, ako keď sa zlomí nejaká trieska alebo palica. Po nejakom čase však rachot veľmi zosilnel a zaplnil dolnú časť pohoria, kotliny a lesy. Keď som pri zostupe po niekoľkoročnom snehu v údolnej kotline znova vystrelil, nastal väčší a silnejší praskot ako pri výstrele z dela. Zľakol som sa, že sa celý vrch roztrasie a že ma zasype. Ten rachot trval polovicu štvrťhodiny, až zaľahol aj do najvzdialenejších preliačin, odkiaľ sa potom ozvala niekoľkonásobná ozvena. V týchto vysokých horách sneží alebo padá ľadovec aj uprostred leta vždy, keď nad susednou rovinou prší, ako som sa mohol o tom aj vtedy presvedčiť. Svahy Karpát sú zalesnené, schodné a majú mnohé mená.“

Nie je vylúčené, že na tatranské štíty stúpali už predkovia Dávida Frölicha, ale doteraz nie je o tom známe žiadne písomné svedectvo. Zvlášť aktívni boli hľadači pokladov, ale v ich prípade boli cesty k tajomným skrýšam či rudným žilám opísané tak, že podľa ich rád by nasledovník skôr zablúdil, ako trafil k vytúženému cieľu.

Dodnes nie je stopercentne jasné, na ktorý tatranský štít Dávid Frölich v roku 1615 vystúpil. Väčšina znalcov histórie Tatier sa prikláňa k názoru, že ním bol Kežmarský štít. Zo spisu ďalšieho Kežmarčana Juraja Buchholtza staršieho (* 1643 – † 1724) sa totiž dozvedáme, že „Dolinou (Bielej vody) cez Stráne pod Tatrami alebo Rakúsy vedie najpohodlnejšia a najvýhodnejšia cesta až pod vysoké štíty a skaly Kežmarských vrchov; tadeto vystúpil svojho času aj spišský matematik Dávid Frölich a všetko tam obdivoval…“ Citácia pochádza z článku jedného z najlepších novodobých znalcov Vysokých Tatier Ivana Bohuša, ktorý uverejnili Krásy Slovenska. I. Bohuš sa v ňom zamýšľa aj nad skutočným počtom účastníkov túry. Pochybuje, že išlo len o trojicu mladíkov, ako tvrdí Frölich, ale že mali so sebou niekoho skúsenejšieho, keďže kežmarskí študenti, ku ktorým mladíci patrili, mohli navštevovať Tatry iba so súhlasom rektora a pod dozorom učiteľa. Pravda, mohli tento príkaz porušiť, ale ďalším znakom, že mali sprievodcu, naznačuje streľba z muškety. Študenti mali zbrane uložené u rektora. „Použitá puška mohla teda patriť iba sprievodcovi, a to, že ju nosil so sebou na hory, dáva trochu tušiť, že bol poľovníkom na kamzíky, bez ohľadu nato, čo bol povolaním,“ mieni Ivan Bohuš.

Tvorca kalendárov

V roku 1616 odišiel Dávid Frölich študovať do nemeckého (dnes poľského) Elblagu. Počas štúdií precestoval najmä vtedajšie Prusko, spoznával krajinu, aj mal šťastie zoznámiť sa s významnými osobnosťami. Stretnutia s astrológom Petrom Crügerom a historikom Dávidom Herlichom ho priviedli k myšlienke vydávať kalendáre. S podporou mesta Kežmarok pokračoval v štúdiách na univerzite vo Frankfurte nad Odrou a vo Wittenbergu.

Už ako študent vydal Diarium oder Newer auch Alter Schriencalender auf das Jahr 1623, kalendár, v ktorom sa zameral na rodný Spiš a Kežmarok. Kalendáre boli pre vydavateľov zaujímavým produktom. Okrem dní a mien v nich nájdeme aj predpovede počasia, ktoré síce mohli a nemuseli vyjsť, ďalej praktické informácie pre roľníkov, historické a zemepisné pozoruhodnosti, mapy hviezdnej oblohy alebo informácie o trhoch v celom Uhorsku a v susednom Poľsku. Frölich pripravil na vydanie okolo 70 kalendárov (niektoré zdroje uvádzajú až 128, asi tretina z nich sa nachádza v Szechényiho knižnici v Budapešti), medzi nimi aj v slovakizovanej češtine. Prvý z nich z roku 1640 má na titulnej strane nápis:  „Nowy a Starý Kalendarz Na Rok po Narození Pána Krysta 1640. Kteryžto Rok Přestupny gest a ma 366 dnuw. Na Horní y Dolní Uherskau Zemj Sprawený. Od Davina Fröhlicha, Hwiězdarže w Kežmarku. Wytistěna w Lewoči v Wawřince Brewera“.

Cisársko-kráľovský matematik

Po štúdiách sa Dávid Frölich vrátil na rodný Spiš, do Kežmarku. Dobové pramene o ňom hovoria ako o mužovi s pevným denným režimom. Pracovať začal už o tretej ráno a končil večer okolo ôsmej – deviatej, pričom neraz sa ešte postavil k ďalekohľadu a pozoroval hviezdnatú oblohu. V dome, ktorý si kúpil v roku 1637 (dnes na Hradnom námestí v Kežmarku č. 22) si totiž zriadil aj malú hvezdáreň.

Okrem kalendárov vydával aj ďalšie svoje spisy. Pozoruhodné dielo Anatomae revolutionibus mundanae – Náčrt o pohybe sveta – bolo odvážnym počinom, veď vyšlo v čase, keď v Ríme prebiehal proces s Galileom Galileim. Ako geograf sa prezentoval v roku 1639 knihou Medulla Geographiae practicae – Jadro praktického zemepisu, v ktorej nájdeme aj opis spomenutého výstupu na jeden z vysokotatranských štítov. Zopakoval ho v ďalšom pozoruhodnom diele Bibliotheca, seu Cynosura Peregrinantium (Knižnica, Almanach pre cestujúcich), ktoré vyšlo v Ulme v roku 1643. Ide v podstate o cestovného sprievodcu, v ktorom D. Frölich potvrdil vysoké geografické vedomosti. Spomína v nej aj rodnú Ľubicu: „Leibicium /Ľubica/ sa rozprestiera na veľmi rozsiahlom území. Mesto bolo kedysi známe pestrými a rozmanitými trhmi, ktoré však v nasledujúcich obdobiach ovládol susedný Kežmarok. Škola v Ľubici, ktorú spravoval pred 40 rokmi môj nebohý otec, významný philologus et astrophilos (filozof a milovník astronómie), bola prekvitajúca a taká je aj doteraz. Získala a doteraz získava niektorých významných mužov, ktorí na seba brávajú často povinnosti najvyšších župných úradníkov.“

V ďalších rokoch sa viac venoval histórii karpatských Nemcov, ktorých osudy zhrnul v knihe Der uralte deutsch-ungarische, zipserische und siebenbürgische Landsman (Starí nemecko-maďarskí, spišskí a sedmohradskí krajania). V tom čase mu vyšla vo Vroclave aj Zbierka veršovaných výrokov básnikov (Gnomologia metrica), ktorá mala slúžiť mladíkom, čo chceli ísť cestou zbožnej, vzdelanej a mravnej múdrosti. Kniha, ktorá sa nachádza v Knižnici evanjelickej cirkvi v Levoči, obsahuje viac ako dvetisíc výrokov antických a klasických autorov.

V roku 1640 cisár Ferdinand III. udelil Dávidovi Frölichovi titul cisársko-kráľovského matematika. V zdôvodnení sa píše: „My Ferdinand III., z Božej milosti cisár rímsky, kráľ český, uhorský, chorvátsky a tak ďalej, pozdravujeme v mene Spasiteľovom všetkých, ktorí budú čítať túto listinu. Chceme dať na vedomie všetkým, že nášmu vernému služobníkovi Dávidovi Frölichovi, rodom z Ľubice v Hornom Uhorsku a obyvateľovi slobodného kráľovského mesta Kežmarok, udeľujeme titul cisársko-kráľovského matematika v uhorskej zemi a počas nášho panovania i panovania našich potomkov budeme mu doživotne poukazovať kráľovskú rentu. Dané vo Viedni roku Pána 1640.“

V roku 1648 Dávid Frölich vyhľadal v Levoči príbuzného Samuela Spillenbergera, ktorý bol mestským lekárom s vynikajúcou povesťou. Neprišiel k nemu na zdvorilostnú návštevu, ale so silným zápalom pľúc, ktorému podľahol 24. apríla 1648. Pochovali ho v Kežmarku.

Foto: goat.cz, net.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Ročník 1953. Od roku 1975 amatérsky, od roku 1992 profesionálny publicista (teda ako redaktor alebo SZČO), teraz penzista so socialistickým dôchodkom.

Blogy

|