Denník N

Aj hady patria do prírody

Na Juraja sa vraj zem otvára. Tak vravievali naši predkovia, keď videli, ako z tajomných skrýš vyliezajú tí naši zvierací spoluobyvatelia, ku ktorým má človek zakorenený odpor a pred ktorými má strach – hady. Táto jar sa poponáhľala, takže aj tieto tvory opustili zimné skrýše skôr ako po iné roky.

Brrrr… – strasie určite mnohých už pohľad na fotografiu hada, hoci – a to musím hneď na úvod podčiarknuť – žijú medzi nami aj takí, pre ktorých je had rovnakým domácim maznáčikom ako pre iných pes alebo mačka. Teraristi sa však venujú predovšetkým chovu cudzokrajných, exotických druhov. Bez toho, že by som sa hral na odborníka, dovolím si v skratke priblížiť tie druhy hadov, s ktorými sa môžeme stretnúť na vychádzke do našej prírody a doplniť k nim informácie z rôznych odborných publikácií alebo internetových stránok.

V legendách i mytológii

Vari niet zvieraťa, ktoré by tak výrazne zasiahlo do myslenia človeka ako práve had. Kobra je častým symbolom egyptských bohov a faraónov, starí Egypťania v nej videli dušu predkov. V závitoch mocného kobrieho tela býva zobrazovaný indický boh Višnu a Budhove sochy bývajú často na podstavci v tvare stočenej kobry. Hadie kulty zohrávali významnú úlohu aj v živote amerických, afrických či austrálskych domorodcov a tamojší šamani dokázali veľmi efektívne využívať strach ľudí pred plazmi. Aj starí Gréci si rozprávali báje o obrovských hadích príšerách a s jednou z nich, s Hydrou, mal čo robiť sám Herkules. Zároveň však verili v liečivú silu hadej polievky, vo výmene hadej kože videli znovuzrodenie a liek na dlhý život a tak nečudo, že sa had ako symbol dostal do znaku lekárstva. Hady a draky patria aj do života východoázijských národov, kde vám ponúknu hadí likér so „zaručenou” liečivou silou. Ktovie, možno na tom bude štipka pravdy, lebo aj dnešná moderná medicína využíva hadie jedy na prípravu účinných medikamentov pri liečbe tuberkulózy, rakoviny a iných chorôb. A keď už zachádzame do histórie a mytológie, nemôžeme obísť ani ten najznámejší príbeh, v ktorom had podal Eve hriešne jablko.

Had – súčasť zdravého domova a záruka prosperity

Ani slovenské bájoslovie nie je na plazy a hady skúpe. Drakmi, ktoré si pochutnávali na krásnych princeznách, sa to hmýri v rozprávkach, strašné hady sú strážcami tajomných pokladov, o ktorých kolovali povesti, prenášajúce sa cez stáročia z pokolenia na pokolenie.

Aj naši predkovia mali síce k plazom zakorenený odpor, ale na druhej strane si uvedomovali, že tieto tvory zohrávajú významnú úlohu pri ochrane ich domu a hospodárstva pred hrabošmi a myšami. Zistili, že taká užovka, ba dokonca i vretenica, dokáže narobiť s hlodavcami ráznejší poriadok ako lenivý kocúr, ktorý neraz len čaká, čo mu gazdiná ponúkne na miske a správa sa ako rozprávkový Tom. V „domácom“ hadovi videli starí Slovania dušu prvého gazdu ako záruku prosperity. Rezbári s obľubou vyrezávali hada do držadla palice, čo malo podporiť magické sily, ale aj autoritu jej majiteľa.

Hada „domovika“ spomína v jednom svojom blogu aj známy ochranca karpatskej prírody Juraj Lukáč. Dovolím si odcitovať jeho spomienku: „Raz som sa ako malý chlapec hral pri kameňoch, na ktorých stála babkina drevenica, a spod jedného kameňa na mňa kukol had so zlým pohľadom. Zľakol som sa a hodil som do hada prvú skalu, čo som mal po ruke. Odveta nedala na seba dlho čakať. Nie zo strany hada, ale od mojej múdrej babky: Co ši šaľeni, durak jeden duracki, to jake moresi? – jej šariština bola mäkká, aj keď sa hnevala. – Šak to had domovik, ty hrešľivec! – A tak som sa prvý raz stretol s hadom domovikom. Odvtedy som ho videl veľakrát, ale trvalo roky kým som si zvykol, že had domovik mi nikdy nič neurobí a nemusím sa ho báť. Naopak. Had domovik je obyčajne drobný starček, ale cez deň sa ľuďom ukazuje ako had. Veľmi rád oddychuje pod domom presne pod pecou. Aby mu bolo teplo. Stará sa o dom a o blahobyt jeho obyvateľov. Špeciálne ochraňuje novorodencov, preto babka moju mamu položila po narodení na prah izby, kde bola pec, aby sa had domovik s mamou bližšie zoznámil. Ochrana domu hadom domovikom nie je samozrejme zadarmo, a tak pri stavbe domu, pod kamene, na ktorých stavali drevenicu, babka s dedkom pre hada domovika uložili zrno. Domovik sa vie aj poriadne nahnevať a babka si ho po mojom incidente musela udobrovať. Keďže sa dožila takmer stovky, predpokladám, že domovik sa dlho nehneval. Teraz už viem veľmi dobre, že ten had je užovka obojková, náš najbežnejší, nejedovatý had.“

Ohrození človekom

Dalo by sa povedať, že človek žil s hadmi v prijateľnej symbióze. Novšia doba sa však stala pre plazy skutočnou pohromou. Človek ich už nepotrebuje na ochranu dvora, poľa či záhrady, veď na myši a hraboše má pasce a jedy, tak načo by mu boli tie odporné plaziace sa tvory? Skutočnou pohromou pre plazy sa stala zmena hospodárenia, nástup novej techniky, chemické prípravky a celková zmena životného prostredia, výstavba komunikácií, regulácia tokov i lesných porastov, výstavba rekreačných zariadení na brehoch riek a jazier… Hady patria medzi najohrozenejšie prvky našej fauny, stávajú sa obeťami jarného vypaľovania tráv, končia pod kolesami áut, keďže vyhriaty asfalt ich prirodzene láka, pritom ich príroda neobdarila schopnosťami, aby túto novodobú prekážku vo svojom teritóriu prekonali dostatočne rýchlo.

Na svete žije okolo 2 400 druhov hadov, z nich asi 400 je vyzbrojených jedovými zubmi. Keďže ich život je viazaný na príjem energie dodávanej slnečnými lúčmi, rozšírenie hadov sa sústreďuje do tropických oblastí a len skromná časť prechádza do miernych pásiem. U nás žije len päť druhov, z nich je vyzbrojený jedovým aparátom iba jeden – známa vretenica. Vzhľadom na ich úbytok sú všetky v zozname živočíchov, ktoré spadajú pod zákonnú ochranu.

So žltou „korunkou”

U nás sa najčastejšie stretneme s užovkou obojkovou (Natrix natrix), a to nielen v prírode, keďže sa nám priplazí aj do záhrady či do dvora, na čo – bohužiaľ – často doplatí životom. Môžeme ju sledovať, ako pláva s hlavou nad vodnou hladinou. Práve brehy riek, potokov a jazier a močiare sú jej obľúbeným domovom. Ak sa jej podarí dospieť, môže dorásť do dĺžky jeden a pol metra. Jej telo býva obyčajne sivo- alebo olivovozelené s tmavými škvrnami po bokoch. Veľmi ľahko ju spoznáme podľa bielych, žltých až oranžových polmesiačikov za hlavou. Práve v nich videli naši predkovia „korunku” bájnych hadov. Jej najobľúbenejšou potravou sú žaby a iné obojživelníky. Keďže nie je schopná korisť usmrtiť, ten, kto mal možnosť pozorovať užovku obojkovú pri jej „obede”, nezriedka nadobudne pocit odporu. Všimol si to už veľký znalec prírody Alfred Edmund Brehm, ktorý žil v 19. stor. „Najmä keď akosi nešikovne chytí žabu za zadnú nohu, žaba hádže sebou a žalostne sa ozýva,” píše v Živote zvierat. „Užovke sa prichodí veľa namáhať, aby pevne držala pohyblivú korisť, predsa sa jej len veľmi zriedkakedy podarí vyslobodiť z pysku neúprosnej útočníčky. Často trvá niekoľko hodín, kým prehltne skokana hnedého.” Nuž, aj takáto krutá – z pohľadu človeka – vie byť príroda.

Na druhej strane aj užovka má veľa nepriateľov, ktorí na ňu číhajú ako na vítanú korisť. Medzi jej obranné inštinkty patrí predstieranie smrti: ustrnie s bruchom hore, vyvrátenou hlavou, otvorenou papuľou a s vyplazeným jazykom, pričom súčasne pokazí útočníkovi chuť vylúčením smradľavého sekrétu z kloakálnych žliaz. Tento reflex môže dobre fungovať v prírode, ale ak ho využije na frekventovanej asfaltke, je len otázkou času, kedy sa dostane pod koleso auta.

Užovky obojkové žijú vo vhodných podmienkach po celom Slovensku do výšky okolo 1 000 m n. m. Na jar, v čase pohlavnej aktivity, ich môžeme objaviť na jednom mieste aj vo väčšom počte.

Nemajú ju radi rybári

Na vodné prostredie je viazaná užovka fŕkaná (Natrix tesselata). Výborne pláva, aj sa ponára, čo využíva pri love rýb, ktoré sú jej hlavnou potravou. Údajne sa dokáže ponoriť až do hĺbky 4 metrov a vo vode, do ktorej sa snaží zmiznúť aj vtedy, keď sa cíti ohrozená, vydrží aj štvrťhodinu. Dorastie do jedného metra. Farebne je nenápadná, sivo až olivovo zelená, ale aj s hnedými či čiernymi odtieňmi, s tmavými škvrnami, ktoré môžu tvoriť šachovnicu alebo priečne pruhy a v záhlaví V-éčko. U nás sa vyskytuje najmä pri Dunaji a na dolných tokoch ďalších väčších riek. Úpravami ich brehov stráca prirodzený domov a ak sa priplazí k nádržiam s rybou mlaďou, nezriedka ju rybári zlikvidujú ako „škodnú”. V oblasti Kaspického jazera sa tieto užovky v minulosti lovili pre potreby kožiarskeho priemyslu. Z rokov 1931 – 32 pochádza údaj, že len na Apšeronskom polostrove hadí lovci pochytali okolo 60 000 užoviek fŕkaných.

Užovka hladká dopláca na zafarbenie

Ďalší druh našich hadov – užovka hladká (Coronella austriaca) – má jednoducho smolu. Príroda ju v dobrom úmysle obdarila zafarbením, škvrnami, ktorými niekedy pripomína jedovatú vretenicu. Navyše vo chvíli, keď sa cíti ohrozená, vypúšťa páchnucu tekutinu a zúrivo syčí a hryzie. Ak k tomu pridáme vlastný strach, ktorý má veľké oči, nečudo, že si túto užovku mnohí pomýlia so zmijou a považujú div nie za „hrdinskú povinnosť“ jej likvidáciu. Pritom je to had, ktorý pre človeka neznamená žiadne nebezpečenstvo. Nemá jedové zuby a jeho potravou sú najmä iné plazy, predovšetkým jašterice a slepúchy, ale ak niet inej možnosti, trúfne si aj na iné hady, drobné hlodavce alebo obojživelníky, ba zaznamenali u nich aj kanibalizmus. Dorastie do 50 – 70 cm. Jej obľúbeným životným priestorom sú slnečné lesostepné stanovištia, kde má dostatok skrýš. „Rada má suchú pôdu, najradšej slnečné, kamenisté stráne, opustené kameňolomy, krovím husto zarastené haldy, no výnimočne sa vyskytuje aj na nížine na močaristej pôde,” píše o nej Alfred E. Brehm. „Je oveľa pohyblivejšia, vrtkejšia a silnejšia ako užovka obojková, čo sa prejaví najmä vtedy, keď ju zdvihneme za koniec chvosta. Vtedy, ak je zdravá a nie je predžganá korisťou, môže vyliezť sama po sebe a hlavu zdvihnúť až po ruku.” Rozšírením patrí medzi typické európske druhy. U nás sa s ňou môžeme stretnúť v teplejších, južnejších regiónoch.

Náš najväčší had

Užovka stromová (Zamenis longissimus) môže dorásť až do dvoch metrov, čím sa nemôže pochváliť žiaden z našich plazov. Práve ona je tým známym symbolom boha lekárstva Aeskulapa a zrejme bola aj verným sprievodcom slovenského roľníka a jeho pomocníkom v časoch, pokým človek nevynašiel pasce a otravné látky na hubenie hlodavcov, ktoré ukrajovali z jeho chlebíka. Niektorí herpetológovia usudzujú, že pod jej rozšírenie do severnejších končín sa podpísali Rimania, ktorí pestovali užovky stromové v okolí svojich sídlisk a predovšetkým kúpeľov, odkiaľ mali vytláčať nepríjemné hlodavce, ale i jedovaté vretenice.

Hoci aj užovka stromová patrí medzi vzácne druhy našej fauny, predsa sa s ňou pomerne často môžeme stretnúť na prechádzkach prírodou. Spomínam si, ako ma prekvapila jej apatia, keď som ju objavil na okraji chodníka prírodnou rezerváciou Boky pri Budči. Zrejme bola po sýtom obede a tak sa nevládala odplaziť z môjho dohľadu. Ale znehybnenie údajne patrí medzi jej prirodzené obranné reflexy. Pri nečakanom stretnutí tesne za železničným priecestím v Bzenici, keď som bol zahľadený na blízke hory, ma zasa šokovala vztýčením tela s hlavou zhruba na úroveň môjho pása. Po obojstrannom prekvapení sa stratila v záraste železničného násypu.

Aj tieto dva príklady naznačujú, že užovka stromová, nazývaná aj hôrny had, obľubuje najmä lesostepné stráne, svetlé háje, riedke lesy a kroviny, ale natrafíme na ňu aj vo viniciach a na rumoviskách. Vodu vraj nemá príliš v láske, hoci dokáže výborne plávať ako všetky hady. Rovnako dobre sa dokáže vyšplhať na stromy a kríky. Živí sa predovšetkým živými alebo uhynutými teplokrvnými živočíchmi, pričom korisť zovrie do mocných svalov a udusí.

Koncom mája a začiatkom júna prichádza aj na tieto zvieratá čas lásky. Samce sa vtedy stretávajú v súbojoch, v ktorých sa prepletajú a snažia sa protivníka pritlačiť k zemi. Po spárení samice vyhľadávajú diery v zemi alebo v stromoch a iné príhodné miesta, nezriedka aj v blízkosti človeka, a nakladú 5 – 15 bielych kožovitých vajec, z ktorých sa koncom leta liahnu 25 – 30 cm dlhé užovčiatka. Obyčajne si vystačia s tým, čo zdedia vo vajíčku, teda neprijímajú žiadnu potravu, vymenia kožu a nájdu si vhodné miesto na zimný spánok.

U nás sa užovky stromové vyskytujú od nížin až do stredných horských polôh. Najvyššie známym miestom výskytu je Muránsky hrad (935 m n. m.). Na rozdiel od iných druhov sú menej plaché a dokážu prežiť aj v blízkosti človeka, pokiaľ nie sú enormne ohrozené jeho aktivitami.

Vretenica alebo zmija?

Ktorý z týchto hadov žije na Slovensku? Nuž, oba. Zmija je len synonymné pomenovanie vretenice, ktorá ako jediný zo slovenských hadov je vybavený jedovým aparátom.

Vretenica severná (Vipera berus) je jediným slovenským zástupcom čeľade Viperidae, ktorá zahŕňa okolo 50 druhov žijúcich najmä v Afrike a Ázii. Jej vzhľad je všeobecne známy, charakterizuje ju zavalité telo s mierne trojuholníkovou hlavou výrazne oddelenou od krku. Na vrchnej strane hlavy má často tmavú kresbu v tvare X, čo jej vynieslo v nemčine pomenovanie Kreuzotter. Zväčša je typickým výstražným znamením kľukatý pás na chrbte, čo však nemusí byť vždy smerodajné, lebo najmä na rašelinných, chladnejších lokalitách môžeme natrafiť aj na čierne jedince bez kresby, ktoré sú označované ako morfologické formy prester. Vzácnejšie sú oranžové morfy chersea a skutočným unikátom sú albinotické exempláre, u ktorých však môžeme sledovať oranžovú kľukatú kresbu. Podľa výskumu herpetológov tieto farebne odlíšené formy sa rodia s normálnou kožou a až po ďalšom zvliekaní dostávajú nevšedné zafarbenie.

Vretenice sa prebúdzajú zo zimného spánku veľmi skoro a nezriedka sa stalo, že prekvapili rekreantov počas jarnej lyžovačky. Takýto prípad bol zaznamenaný u nás – konkrétne na Solisku – aj tohto roku.

Často na nich natrafíme, ako sa stočené do „terča” tešia z lúčov jarného slnka. V tom čase môžeme nájsť aj viac kusov pohromade. Je to totiž aj pre nich čas lásky, keď sa samce snažia presvedčiť rivalov, že práve oni sú pánmi konkrétneho teritória. Kopulácia vreteníc vraj trvá aj štyri hodiny, čo im my, ľudia, môžeme iba závidieť. Keďže vretenica je ovoviviparný živočích, mláďatá sa vyvíjajú v tele matky a zárodočný obal pretrhnú pri príchode na svet alebo krátko po tom, čo samička nakladie okolo 20 vajec. Hneď sú vyzbrojené jedovými zubami i dostatočnou zásobou jedu, takže je prinajmenšom nevhodné, aby sme ich brali do rúk ako neškodnú hračku.

Zatiaľ čo mladé vretenice sa živia skokanmi a jaštericami, hlavnou zložkou potravy dospelých sú najmä hlodavce, ktoré človeku neraz znepríjemňujú život, takže v tomto smere môžeme považovať vretenice za spriaznené duše, či si to priznáme alebo nie.

Opatrnosť nie je na škodu, ale strach má často priveľké oči

Vretenice patria medzi plaché, ostražité živočíchy, ktoré náš príchod zaregistrujú už na diaľku a snažia sa odplaziť do úkrytu. Stáva sa však, že sa im to nepodarí a potom im nezostáva nič iné, len na seba upozorniť alebo sa brániť. Stočia sa do klbka a hlasno syčia, pričom sa pokúšajú o krátke útočné výpady. Samozrejme, ak sa nám na ne „podarí” stúpiť, ich reakcia je úplne prirodzená – použijú jedové zuby. Ani to však nemusí byť pravidlom. Podľa údajov českých herpetológov z 90 uštipnutí vretenicou menej ako polovica bola spojená s intoxikáciou. Napriek tomu by sme takéto bezprostredné stretnutie s vretenicou nemali podceňovať. Smrteľná dávka pre človeka je asi 15 mg, čo závisí od zdravotného stavu a celkovej telesnej kondície, pričom jedový aparát vretenice obsahuje len asi 10 mg jedu, z čoho pri uhryznutí využije obyčajne len jednu tretinu. Takáto dávka však môže byť smrteľná, ak sa dostane do krvi dieťaťa alebo chorého človeka.

Brehm spomína, že v jeho časoch, teda v 19. stor., sa v Nemecku po kontakte s vretenicou vyskytli v priemere dva prípady úmrtia do roka. Stalo sa tak obyčajne pri poľných alebo lesných prácach, pri ktorých sa nevyužívala taká technika, akú poznáme dnes. Súčasné štatistiky hovoria, že smrteľný je tak jeden prípad z tisíca. K jedinej známej tragédii na Slovensku došlo pred piatimi rokmi v Spišskej Novej Vsi, keď 59-ročný muž zomrel napriek tomu, že bol rýchlo dopravený do nemocnice. Nie je vylúčené, že jed mal v jeho prípade väčší účinok vzhľadom na to, že postihnutý krátko predtým prešiel liečbou rakoviny a jeho organizmus bol ešte slabý. Pred rokom uhryzla vretenica do palca 79-ročného dôchodcu z Lúčok, keď si išiel za dedinu nazbierať mladú žihľavu. Nestratil duchaprítomnosť, hada chytil a doniesol ho v taške do ružomberskej nemocnice.

O tom, ako sa zachovať pri stretnutí s vretenicou a po prípadnom uhryznutí, sa už popísalo a pohovorilo veľa. Základom je, aby sme sa v miestach, kde je ich predpokladaný výskyt, pohybovali obozretnejšie a v primeranom obutí a oblečení, a ak sa už stretneme zoči-voči, pokojne môžeme tohto hada pozorovať, on – sám vystrašený našou prítomnosťou – bude hľadať tú najkratšiu cestu, aby nám zmizol z dohľadu.

Menej či viac zaručených rád, ako sa správať, ak sa nám stala tá nepríjemnosť, že nás vretenica uhryzla, je veľa a neraz sa rôznia. Ľahko sa o tom presvedčíme, keď si informácie vygooglime. Vari najhodnovernejšie pokyny sú na stránke www.plazyunas.com. Prvé príznaky intoxikácie sú opuch rany, zvracanie, nevoľnosť, nadmerné potenie, bolesti hlavy, zvýšený pulz a teplota a pocit smädu, ktorý zaháňame pitím čistej vody alebo ovocného čaju, nikdy nie kávy alebo nebodaj alkoholu, keďže ten urýchli vstrebanie jedu. Základom je zachovať pokoj, ak ide o poranenú končatinu, zafixujeme ju dlahou a dáme na ňu voľnú bandáž, ktorú asi po štvrťhodine posúvame vyššie. Je nutné vyhnúť sa fyzickej aktivite, ktorá by mohla zaťažiť obehovú sústavu. Niektoré tradované spôsoby prvej pomoci, ako je narezanie rany, vypaľovanie alebo vysávanie jedu ústami, najnovšie odborníci neodporúčajú. Ak aj postihnutý necíti vážnejšie príznaky, nevyhnutná je lekárska pomoc, ktorú vyhľadajme aj vtedy, ak nás uhryzne nejedovatá užovka, ktorá do rany síce nevnesie jed, ale rôzne látky, ktoré môžu spôsobiť infekciu.

Zabíjaná pri každom stretnutí

Hoci musíme brať na vedomie nebezpečenstvo, ktoré pre človeka predstavuje zmijí jed a v dlhej histórii majú vretenice na svedomí mnohé ľudské životy, predsa len je ich zabíjanie pri každom stretnutí nezmyselné a dnes už aj protizákonné. Pritom neraz na útok človeka doplatia aj iné druhy hadov, dokonca aj slepúch (Anguis fragilis), ktorý v skutočnosti ani hadom nie je. Písal o tom už Brehm pri spomienke na isté nemenované nemecké kúpeľné mesto, ktorého rada vyhlásila vreteniciam neúprosný boj a vypísali odmenu za ich zabitie. „Mestskej správe tam dodali tisícky vreteníc na vyplatenie odmeny,” píše Brehm v Živote zvierat. „Istému zoológovi sa to veľké množstvo zazdalo natoľko nepravdepodobné, že poprosil, aby mu ukázali „korisť” jedného dňa. V ten deň doniesli mestskej správe spolu 202 kusov. Výsledok prieskumu bol zahanbujúci: z 202 plazov, ktoré zabili ako „vretenice”, bolo 160 slepúchov, 22 neškodných užoviek hladkých a len 20 vreteníc!”

Na Slovensku vyhľadávajú vretenice slnečné, ale vlhkejšie miesta lesov, lúk a pasienkov, polomy, porasty čučoriedok a brusníc, vresoviská, rašeliniská, obľubujú brehy lesných potokov, opustené lesné kameňolomy, zarastené kamenité stráne a okraje lesov, ako aj horské lúky, hole, okraje kosodreviny, krovinaté okraje polí a medze. Môžeme sa s nimi stretnúť od stredných polôh (asi 400 m n. m.) až do výšok okolo 2 000 m n. m.

Vretenica sa stala vzácnym zvieraťom. Spomínam si na prípad spred rokov, keď sa konal Tábor ochrancov prírody uprostred Poľany, na Kyslinkách. Napriek usilovnému pátraniu natrafili hereptológovia len na jednu vretenicu – priamo v stanovom tábore.

Nezodpovednosť teraristov

V staršej zoologickej literatúre, zväčša z 19. stor., sa uvádza, že sa na Slovensku vyskytujú aj ďalšie tri druhy hadov, ale tieto údaje nie sú vierohodné. Najbližšie k nám, na maďarskej puste, žije vretenica malá (Vipera ursinii), ktorú našli napríklad neďaleko mesta Györ a pri Neziderskom jazere.

Občas sa v médiách objavia senzačné správy o výskyte exotických hadov v našej prírode. Nuž, ak ide o väčšie exempláre, pri stretnutí s nimi prebehne mráz po chrbte aj smelšiemu človeku. Sú to hady, ktoré sa dostali na slobodu útekom z terária alebo ich nezodpovedný terarista sám vyhodil, pričom mu muselo byť jasné, že v našom prírodnom prostredí nemajú šancu na prežitie.

Už v citácii Brehma som sa zmienil, že za hada mnohí považujú aj slepúcha, ktorý v skutočnosti patrí medzi jašterice, akurát že ho príroda vývojom obrala o nohy. Je to absolútne neškodný, práve naopak najmä v záhrade veľmi užitočný tvor, ktorému skúsení roľníci v niektorých krajinách, napríklad vo Švajčiarsku, vytvárajú podmienky na prežitie v záhradách, kde uchráni úrodu pred škodlivým hmyzom alebo slimákmi. (O ňom som písal viackrát, napr.: https://hobbyportal.sk/zahrada-a-priroda/zahradkarcenie/slepuch-pomocnik-zahradkara.)

Hady patria do prírody, aj do tej našej, sú jej zdravou súčasťou, či sa nám to páči alebo nie. Ak budete na vychádzkach pozorní, možno sa zaradíte medzi tých, ktorí pri stretnutí nedajú šancu strachu či nebodaj hnevu, ale poteší ich prirodzená krása týchto tvorov.

Foto: Pixers.cz, Wikipedia, BioLip, HerpetoLife, Wikimedia, BioPix, Pinterest, NP Podyjí, net, autor.

Teraz najčítanejšie