Denník N

Gemer a môj vesmír

Nielen recenzia na novú knihu od Východného pobrežia

Gemer, podobne ako Hlavná stanica, v sebe ukrýva istý typ esencie celého Slovenska. Vo forme, ktorá nás znepokojuje a zároveň nesmierne fascinuje a priťahuje. Gemer skúmajú SAV-kári, hipsteri si s ním radi robia urb-ex selfíčka s vyhajpovanými filtrami, umelci z regiónu sa tam vracajú a píšu o ňom knihy.

Tá posledná s názvom Gemer je vesmír a podtitulom Grafikon 165 166 167 sa dá zhltnúť na jedno posedenie s väčším nadšením ako najčerstvejší jahodový raw koláčik. Obsahuje dokonalé prísady pozostávajúce z pútavých fotiek, faktov dobre nakombinovaných so subjektívnymi výpoveďami a ešte aj dobre vyzerá. Je to monografia, portrét istého regiónu, ktorá ako odrazový mostík k príbehom využíva železničnú trať. Dá sa čítať aj ako poetický grafikon a obstojí i ako podklad k analýze územného rozvoja periférneho regiónu.

Problémom stúpencov teórií Richarda Floridu a iných typov urbánnych hipsterov je podľa môjho názoru to, že sa nám snažia – aj keď akože sympatickou a nenútenou formou – diktovať, čo je v územnom rozvoji cool a podporovať pri tom jednoduché a zjednodušujúce riešenia. Avšak to, čo je cool môže pre rôznych ľudí znamenať rôzne veci. Nemôžeme nikomu mať za zlé ak sa rozhodne slobodnou voľbou „skončiť“ v periférnej obci okopávať krumple a jazdiť na absolútne nudnom bicykli z random športového obchodu. Problematickým sa mi javí, keď osoby s mocou dobrovoľne a vedome zneužívajú svoju moc na utláčanie slabších. Keď rovnaké pravidlá neplatia pre všetkých.

Autori knihy Gemer je vesmír mapujú, dokumentujú a pozorujú, ale aj podsúvajú čitateľom otázku, čo ďalej s očividne zanedbanou oblasťou. Popravde? Neviem! Tak ako nákup 3D tlačiarne z vás nespraví kreatívneho priemyselníka, konzumácia raw koláčika pračloveka, aj budovanie „cool gemerskej cestovky“ na oživenie mi príde trochu bizár. To by tam isto spravil Florida. Dnešná povrchná doba vie, že dôležitou kvalitou je autenticita. Autenticitu si však nenaklikáte ako platenú fuknciu na Facebooku. Je sympatické a záslužné, že Danka Bodnárová, Mišo Hudák a Slavo Stankovič vytvorili takúto publikáciu a že ich dlhodobá činnosť má aj presahujúci význam a zmysel. Že problémy a realitu triezvo pomenúvajú a inšpiratívne žijú.

Prezentáciu knihy som navštívila zhodou okolností počas pracovnej cesty, z nablýskaného centra mimo stereotyp, v ústrety periférnym každodennostiam. Myslela som, že ma čaká všedný presun vlakom z jednej veľkej stanice do vedľajšieho krajského mesta. Zvyknutá na pravidelnej báze sa takto pohybovať medzi Bratislavou a Trnavou či Žilinou, na prešovskej stanici rutinne vypýtam lístok do Košíc. Naivne čakám čulý kontakt susedov, ako má napríklad Bratislava s Viedňou. Nástupište sedí, ale radšej sa sprievodcu opýtam, či to je fakt regionálny expres do Košíc. Prikývne, a tak opatrne našľapujem do poloprázdneho rozpadajúceho sa vozňa na fľakatú podlahu, za zájdenými oknami vidím o chvíľu Solivar autentickejšie ako cez 10 instagramových filtrov…

Neviem, čo mám cítiť, nostalgia za detstvom v 80tych rokoch to rozhodne nie je. Prvých pár sekúnd prejazdom Bujanovského tunela, najdlhšieho dvojkoľajového železničného tunela na Slovensku je trochu nečakaný hardkor. Na pár minút vás proste obklopí koncentrovaná temnota. Za pár sekúnd si našťastie situáciu racionálne vyhodnotím a všetko je opäť v najlepšom poriadku. Ostáva mi však v hlave temná metafora. Či sa môžeme dívať, ako niekoho arogantne a bez varovania vystavíme temnote, voči ktorej nemá alternatívu. Nebude protestovať, veď môže byť rád, že vôbec je, že sa vezie… a koľkým ľuďom na Zemi sa nedarí ani tak dobre?

Existuje rozdiel medzi pokorou a rezignáciou. Asi taký, ako medzi toleranciou a apatiou. Vlakové metafory sú silné. Rušenie tratí a zaradenie zdevastovaných súprav na trate kde „nič nie je“ je príkladom arogantného (ne)riešenia verejných problémov. Problémov, ktoré sa prevŕtavajú spoločnosťou hlbšie ako nikdy nedostavané tunely na Gemeri zo 40tych rokov. Čo je centrum a periféria sú tiež subjektívne a relatívne pojmy. Variabilita krajiny je isto pozitívna vec. Tak by sme sa mohli postaviť k diskusii „o ničom“ na východe dospelo, prestať sa tváriť, že to nikto nevidí a o nič také nejde. Poznávať, prijímať a riešiť celú šírku a hĺbku slovenskej vzdialenej i blízkej histórie. Mentálne, geograficky, akokoľvek. Hlavne normálne!

Teraz najčítanejšie

Zuzana Duchová

Site specific súčasné umenie, architektúra, dizajn, reprezentácia Slovenska a iné presahy