Denník N

Nikdy neplačem, ale…

Prvé čo si človek predstaví, keď zomrie niekto známy

Občas, keď predčasne zomrie mne blízky človek, vypadne mi slza. Keď zomrie niekto, koho poznáme, prvé, čo vás napadne je asi to, čo daného človeka charakterizuje, poprípade vaša osobná spomienka, spojená s jeho menom.

Keď v januári 1999 zastrelili vtedajšieho ministra hospodárstva, prvé čo ma napadlo v súvislosti s jeho menom, boli tzv. Duckého zmenky. Ak si do googlu zadáte slovo duckého, ako prvé sa vám objavia práve tie zmenky. Keď predčasne, i keď nie násilnou smrťou, zomrel nedávno Pavol Paška, prvé čo som si predstavil bolo video, na ktorom košický klan „Paškovcov“ mláti pred pizzeriou nevinnú slečnu a všetkých, ktorí jej chcú pomôcť.

Keď tragicky zomrel Ján Langoš, prvé, na čo som si spomenul bol ÚPN (Ústav pamäti národa), s ktorým je jeho meno nezmazateľne spojené. Dodnes som presvedčený, že jeho smrť nebola náhodná.

Pocity, keď sa vám tlačia slzy do očí som zažíval a zažívam vždy, keď je obeťou mladý človek, či už hovoríme o Danielovi Tupom, Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej alebo o ďalších a ďalších obetiach zločinov alebo nehôd. Naposledy som však plakal tak, že mi tiekli slzy, keď mi pred takmer 30-mi rokmi zomrel brat vo veku 41 rokov. A slza mi vypadla z oka aj dnes, keď som čítal dvojstránku v SME o tragickej smrti Petra Krištúfka a spomenul si na jeho venovanie do knihy Atlas zabúdania z 10. 10. 2013.

V ten deň som sa zúčastnil na prezentácii tejto jeho knihy v žilinskom Artfóre. Po úvodnej prezentácii svojej knihy a následnej stručnej charakteristike Petra Krištúfka Viktorom Suchým, jeho redaktorom a priateľom, nastal čas otázok. Prvé dve otázky sa týkali všeobecných informácii typu: „ako dlho vám trvalo písanie Atlasu?“

Následne som sa prihlásil ja a začali sme dialóg o jeho predchádzajúcej knihe Dom hluchého, kde som sa dobre zabával aj na jeho humorných vložkách.

Keď si sadnú (už si nepamätám kto) v reštaurácii k stolu a hľadajú denné menu, hlavnému hrdinovi napadne ako prvé Menu, Mestu, Zvieru, Vuc…

Náš dialóg musel byť prerušený až časovým limitom, po ktorom ešte nasledovali individuálne debaty s tradičnou autogramiádou. A keď som dnes otvoril jeho Atlas zabúdania a prečítal si želanie nad autogramom, slza mi z oka vyšla akosi sama od seba.

Bolo tam napísané:

Palovi

aby si spomínal a nezabúdal

10/10/13

Spomínam a nezabudnem!

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Pavol Polko

Pavol Polko

Narodený 1953, som na dôchodku, pôvodné povolanie učiteľ (ruština - francúzština). Blogy som sa rozhodol písať, nakoľko ma veľmi frustrujú príspevky, v ktorých ľudia, väčšinou neznalí histórie, glorifikujú zriadenie, v ktorom som prežil viac než 36 rokov a o ktorom som nikdy nemal ani len najmenšiu pochybnosť, že je to zriadenie zločinecké. Chcem byť protiváhou dnešných vyznavačov "alternatívnej" histórie, ktorí sa opierajú o pseudohistorické konštrukcie a pre ktorých je vlastný pocit, umocnený ruskými trolmi, dôležitejší ako historické fakty, či osobné skúsenosti ľudí, ktorých autentické zážitky sú marginalizované. Moje príspevky budú vždy podložené buď vlastnými skúsenosťami alebo serióznymi historickými materiálmi. Od októbra 2017 člen strany Šanca.