Irónia
Odkaz pre budúcu Teréziu. Aby nezabudla na to málo, čo sa naučila pred dosiahnutím 30-ky:
Ľúbila som svoju kamošku Iróniu a milovala svojho soulmatea Sarkazma, až kým ma v určitom štádiu môjho života prestali baviť. A keď som pochopila, že sú to extrémne nebezpeční fellas. Až takí nebezpeční, že môžu aj tie najosobnejšie vzťahy rozdrviť napadrť. Pozor, nehovorím o humore, hovorím o irónii.
S Robiecom radi rozvíjame rôzne teórie a za túto má všetky creds práve on:
“Keď niečo robíš ironicky dostatočne často, tak je to na nerozlíšenie od toho, že si to reálne myslíš, že sa ti to naozaj páči a že taký naozaj si.”
Ironicky to vlastne robíš len preto, že sa s tým bojíš ísť úprimne medzi ľudí, ako sa hovorí “s kožou na trh”. Ideš len akože, pod rúškom vtipu, keby to náhodou nevyšlo.
Dlho mi trvalo, kým som pochopila, že pomocou irónie a sarkazmu robím jediné: používam ich ako nástroj sebaobrany alebo maskovania skutočných emócií. Aby som pred druhými nevyzerala slabo and shit.
Všetky dvojzmysly majú polovičný základ v pravde. Pokiaľ by nie, človeka by totiž ani nenapadli. Ale je smiešne vydávať ich po zlej reakcii za vtip.
“Veď len srandujem.”
Bullshit, kámo. Ty si to reálne myslíš. A nie, nie je to vtipné, naopak, ubližuje to, aj keď vám to ten druhý vráti vo vtipe, a aj keď to na sebe nedá poznať.
Keď už po milióntykrát rozprávaš rasistický vtip, je to na nerozoznanie od toho, že si skutočný rasista. Keď už po milióntykrát hovoríš sexistický vtip, je to na nerozoznanie od toho, že si skutočný sexista. Keď už po milióntykrát heiluješ nielen v kruhu kamarátov, ale aj v kaviarni medzi ďalšími ľuďmi, je to na nerozoznanie od toho, že by si si s radosťou zaheiloval aj naozaj, tak poriadne, na ulici, keby k tomu niekedy došlo. Že sa ti to vlastne tak trošku páči, že ti to imponuje. Len si to nepriznáš. A nie, neschováš to za vtip. Alebo sa mýlim?
Jasné, napadnúť môže človeku všeličo. Keď som raz stála nad robotníkom, ktorý kachličkoval našu kúpeľňu, napadlo mi, že by som ho vlastne mohla celkom ľahko zabiť. Natŕčal mi krk a ja som držala v ruke kladivo, ktoré používal na zarážanie kachličiek.
Ide o to, či si hryzneš do jazyka (v mojom prípade zadržíš ruku) a spravíš dobro, alebo si ho pošleš na špacír a už tie slová nevrátiš späť. Sú vonku a môžu zdeformovať do obludných rozmerov. To umenie nie je v tom, čo povieš. Ale čo nepovieš a mohla by si.
Ale, ako ty im, tak aj oni tebe. Budú si myslieť, že znesieš veľa, že znesieš všetko, aj to najhrubšie. Ale neznesieš, potajomky plačeš do vankúša. Zapamätaj si: úprimnosť za úprimnosť.
Pozor, neznamená to, že sa urážam za blbosti, že si všetko beriem osobne. Naopak, rada sa smejem, najmä na sebe, veď som úplne smiešna. Ale nie v každom slove, každej vete a každom rozhovore, ale vtedy, keď je na to priestor. A ten tam vždy nie je. V tom je tá genialita, genialita načasovania toho, kedy iróniu použiť, napríklad ako nastavenie zrkadla. Ale kto som, kto si, aby si nastavovala zrkadlo iným?
Ironická som vtedy, keď si chcem rypnúť do druhých, lebo som sama v sračkách. Robila som to dlho a už nechcem. Po dlhom čase som sa konečne dostala medzi ľudí, ktorí nie sú na mňa štipku ironickí, aj keď by veľakrát mohli byť. Bolo to pre mňa veľmi zvláštne, dlho som vlastne tomu nemohla uveriť a myslela som si, že si celý čas robia srandu, že to hrajú, alebo čo. Potom mi docvaklo, že to nie oni, ale to ja som strašne pokrivená. A ten docvak bol naozajstný bad trip, z ktorého som sa za posledné roky, dúfam, poučila.
Ľudia sa tak nejak boja ukázať vo svojej úprimnosti. A pritom sú aj tak všetci rovnakí, tak načo tie šarády? Každý chce, aby ho/ju mal každý rád. To je všetko.
Niekedy ma celkom baví prenikať za tie vrstvy, ale veľakrát už na to jednoducho nemám energiu. Snažím sa dávať všetko a úprimne, ale keď to naráža na vypolstrovanú stenu ironických poznámok, tak to proste nechávam tak. Vnímam to ako strašne unavujúce, všetky tie dissy a hejty, proste, I’ve been there, ale nikdy vác.
Ďakujem ľuďom, čo ma to učia a stále sa so mnou celé tie roky, a najmä tie posledné dva, kamošia napriek tomu, že mali tú česť vidieť moju najodpornejšiu stránku. Že veria vo mňa ako v oveľa lepšieho človeka, aký si myslím, že reálne som. Verím, že sa ním aspoň trochu a postupne vďaka tomu stávam alebo čo.
Nebuď ironická, Terézia. Teda buď, ale vtedy, keď treba. A ak si vtedy, keď netreba, znamená to, že máš niekde vnútri nevyriešené veci. Tak ich začni riešiť. To, ako sa správaš k ostatným odzrkadľuje presne to, ako sa cítiš vnútri. A buď úprimná. Aj keď budeš pred niektorými za naivnú hlupaňu. A nemusíš byť z toho nešťastná, takí ľudia, totiž, v tomto momente nestoja za to. Hádam niekedy inokedy.
Asi najťažšie v živote je totiž zniesť sám seba.
