BLOG
Samo Marec
Samo Marec
27 838

Ako sa Indiáni stali najbohatšími ľuďmi na svete. A ako ich preto vraždili

Jedným z najväčších amerických bestsellerov minulého roku je príbeh, ktorý je taký neuveriteľný, aký je skutočný. Nájde vydavateľa aj na Slovensku?

Na výlete v prérii. (Zdroj: pbs.org)

Kniha amerického novinára Davida Granna s dlhým názvom Killers of the Flower Moon: The Osage Murders and The Birth of the FBI vyšla minulý rok v apríli a v Spojených štátoch sa okamžite stala bestsellerom.

Pochopiteľne – dotýka sa citlivej stránky amerického podvedomia. Naozaj sa to dialo? Naozaj sme sa k ním správali takto? 

Najmä však rozpráva fascinujúci príbeh, ktorý by nikto nenapísal lepšie, ani keby ho vymyslel. Je to zároveň aj príbeh neuveriteľný: vystupujú v ňom bohatí (naozaj bohatí) Indiáni a chudobní belosi. Vraždy a peniaze. Špicli, dvojití aj trojití agenti. Kto je kto? A to všetko pred necelými sto rokmi? V tej Amerike?

Dá sa čítať ako historická kniha, aj ako kriminálka, ale nech sa na ňu pozriete z ktorejkoľvek strany, je to skvelé čítanie.

Mollie Burkhart s maželom. Kto sa priženil do indiánskej rodiny, bol zabezpečený na celý život. (Zdroj: atlasobscura.com)

Ako Indiáni k bohatstvu prišli

Keď Spojené štáty americké vznikali a drali sa na západ, nesprávali sa k Indiánom vôbec ohľaduplne. Ak s nimi nebojovali, tak ich presídľovali. Podpisovali zmluvy, vzápätí ich porušovali, hnali Indiánov z miesta na miesto a príliš pri tom nedbali na slová ako ľudskosť a podobné.

O Indiánoch z kmeňa Osage kolovali legendy – boli hrdí, údajné najvyšší a najmocnejší ľudia na svete. Večné putovanie na čoraz menšom priestore ich prestalo baviť a namiesto toho, aby čakali, kam ich vláda pošle najbližšie, rozhodli sa kúpiť si územie, ktoré bude navždy ich.

Na prelome storočí  si vybrali nehostinnú pôdu v Oklahome. Skaly a prinajlepšom préria. Nikdy tu nič poriadne neporastie, nikdy tu nikto nebude chcieť bývať. Belosi sa sem nepohrnú. S kúpou súhlasila aj americká vláda, ktorá peniaze za bezcenné územie uvítala. Osageovia do zmluvy presadili článok o tom, že akékoľvek minerálne zdroje, ktoré sa na území v budúcnosti možno nájdu, budú ich majetkom. A usadili sa.

A práve to sa stalo. Začiatkom 20. storočia práve na ich území objavili obrovské ložiská ropy. Najväčšie v celých Spojených štátoch. Stačilo doslova zapichnúť palicu do zeme a čierne zlato v gejzíroch striekalo do stometrovej výšky. Milióny dolárov v zemi. Do rezervácie sa zrazu hrnuli zástupy belochov, každý ropu chcel – okrem Indiánov. Tí ju neťažili, ale pozemky na ťažbu prenajímali.

Tak sa z nich stali najbohatší ľudia na svete. Naozaj a oficiálne. Parcely sa predávali aj za milión dolárov v čase, keď milión ešte bol miliónom a každý Indián (bolo ich asi tritisíc) takýchto parciel vlastnil hneď niekoľko. Šialené, neuveriteľné bohatstvo.

V takýchto vilách žili Indiáni v 20. rokoch minulého storočia (Zdroj: atlasobscura.com)

Keď belosi robili sluhov

Ich hlavné sídlo Pawhuska sa zo stanového tábora za pár rokov zmenilo na prekvitajúce mesto. Stavali si nie domy, ale obrovské vily. Hovorilo sa, že zatiaľ čo každý desiaty Američan má auto, jeden Indián má áut desať. Mali súkromné lietadlá a súkromné vlaky. Svojich šoférov a komorníkov. Biele služobníctvo. Všetci členovia kmeňa boli takí bohatí, že tie peniaze nemohli ani minúť. Priženiť sa do indiánskej rodiny bol sen. 

Samozrejme, nebolo to len tak. Poctiví bieli Američania pozerali trochu krivo na bohatých Indiánov, ktorí “bohatnú z ich práce”. Noviny písali o neandrtálcoch, ktorí nevedia, čo s peniazmi. Niečo s tým treba robiť! Indiáni sú bohatí! 

Vláda zo zákona ustanovovala bielych poručníkov, ktorí Indiánom na financie dozerali. Na jednej strane chcela, aby sa čo najrýchlejšie asimilovali, aby deti chodili do škôl, ale keď ich na druhej strane rodičia do nich chceli poslať, poručníci im peniaze nechceli uvoľniť, lebo na školy síce chodiť majú, ale na tie najlepšie určite nie. Predsa len, ako by poctivý bohatý Američan prišiel k tomu, aby do školy chodil s bohatým Indiánom? Skrátka, ani tak, ani tak.

No a potom ich niekto začal postupne vraždiť.

Takto sa dražili pozemky. (Zdroj: atlasobscura.com)

Vitajte na Divokom západe

Kniha dýcha Divokým západom. Kovboji, pištolníci, ľahké ženy a ťažké zločiny. Vandráci, zločinci, chudáci, ktorí zbohatli, a boháči, ktorí zo dňa na deň vyšli na mizinu. Platia jasné pravidlá a zároveň žiadne pravidlá neplatia. Akurát sa nechce veriť, že sa to všetko odohrávali okolo roku 1920. Winnetou už vtedy bol predsa dávno mŕtvy.

Indiáni začnú umierať. Prosia o pomoc. Belosi s nimi nažívali v mieri a pokoji (čítaj: predávali im predražený tovar a oni ho kupovali) a teraz im pomáhajú. Teda, ako sa to vezme. Polícia nič nevyšetrí, lekári nikoho nezachránia, šerif je bývalý vrah a celé územie je plné podivných existencií. Indiáni sa cítia byť bezmocní a v pasci. 

Akoby sa okolo nich zlietali supy. Ich bohatstvo je zároveň aj ich prekliatím a Washington je ďaleko. Umierajú: na otravy jedom, na otravy alkoholom, na zvláštne choroby, alebo ich len tak zastrelia. Vybuchne dom. Belocha, ktorý sa vybral do Washingtonu, aby povedal, čo sa deje, zastrelia. Ďalší ani nedorazí, vyhodia ho z vlaku.

Vtedy sa do prípadu vkladá FBI, ktorá práve vzniká pod vedením vtedy ešte sympatického a mladého Edgara J. Hoovera. Je ešte len voľným a trochu amatérskym zborom narýchlo naverbovaných a občas pochybných existencií, ale konečne môže dokázať, že si zaslúži existovať. 

Je to ako z filmu, akurát sa to všetko naozaj stalo: do nepriateľského prostredia prichádza mladý a ambiciózny vyšetrovateľ, zostavuje tím. Občas naozaj zvláštny, čiara medzi dobrom a zlom je na Divokom západe nejasná. A zistí… áno, zistí, ale čo, to nemôžem povedať.

Before and after: ten istý dom po výbuchu. (Zdroj: atlasobscura.com)

Takto sa píše kriminálka

Nemanželské deti, porušené sľuby, súboje a hroby hrdinov, ktorí boli skôr len mladí a vôbec nie hrdinovia. Falošné motívy, falošné úsmevy. Nad prériou zapadá slnko. Keď si myslíte, že je koniec – už viete, kto a prečo – David Grann prichádza so šokujúcim odhalením: vraždenie trvalo omnoho dlhšie a bolo oveľa horšie, len si ho v ďalekej Oklahome nikto nevšimol.

Táto kniha je okrem iného aj naozaj výborným kriminálnym príbehom. Okrem toho, že v sebe má všetky ingrediencie, sa totiž aj naozaj odohral. Otázkou ostáva, či ju niekto preloží do slovenčiny – v poriadku, Indiáni nás okrem Winnetoua veľmi nezaujímajú, ale kniha bez problémov obstojí aj ako fascinujúci príbeh bez ohľadu na to, kto je jeho protagonistom. 

No a kým sa prekladateľ nájde, určite si ju prečítajte. Môže sa totiž stať, že slovenského prekladu sa nakoniec nedočkáte. A to by bola škoda. Vaša.

Článok pôvodne vyšiel v knižnom magazíne O knihách  a vychádza so súhlasom jeho redakcie. Radi ma môžete mať tu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|