Korunkovka – ozdoba jarných nív

Korunkovka strakatá (Fritillaria meleagris), kedysi a ľudovo aj dnes jednoducho nazývaná korunka (čo mne lepšie znie), patrí medzi ľaliovité rastliny. V apríli vyrastá z guľovitej cibuľky priama a holá byľ s úzkymi listami, na ktorej vrchole sa rozvinú jeden alebo dva kvety – previsnuté asi štvorcentimetrové zvončeky, ktorých lupene majú charakteristickú šachovnicovitú kresbu so svetlo- a tmavofialovými až hnedastými políčkami.

Rastlina vyžaduje mokré a na živiny bohaté pôdy. Najlepšie sa cíti na slatinných, močaristých alebo občas zaplavovaných lúkach s vysokou hladinou spodnej vody. V minulosti bola rozšírená najmä v okolí Štúrova, na juhu stredného Slovenska a na Východoslovenskej nížine a pod Vihorlatom. Veľmi rýchlo sa však dostala medzi ohrozené druhy našej flóry. V staršej literatúry sa spomínajú ako najväčší ničitelia turisti. Takéto označenie „kolektívneho vinníka“ nemám v láske, hoci určite boli prípady, že sa niekto vrátil s jarnej vychádzky s kytičkou farebne pútavých kvetov. Podstatne väčšou mierou sa však na úbytku korunkovky podieľalo nerozvážne, prírodné prostredie poškodzujúce lúčne hospodárenie s drenážovaním, melioráciami, vysúšaním a nadmerným hnojením.

Medzi najznámejšie lokality, kde v týchto dňoch môžeme vidieť kvitnúť korunkovku strakatú, patrí niva na ľavom brehu Slatiny neďaleko Pstruše. Hoci táto osada s bohatými poľnohospodárskymi tradíciami a dnes vyhľadávaným rekreačným zariadením patrí k obci Vígľaš, samotná rezervácia s výmerou 7,36 ha sa síce nazýva Pstruša, ale sa už nachádza v chotári susedného Stožku.

Oproti na pravom brehu Slatiny sa zdvíha výrazný kopec Rohy, do ktorého sa zahryzol kameňolom. Podstatná časť zalesneného vrchu je prírodnou rezerváciou s rozlohou viac ako 25 ha. Dôvodom je ochrana teplomilných a suchomilných rastlinných a živočíšnych lesostepných spoločenstiev na južných svahoch hrebeňa, ktorý je ako parazitický kráter zaujímavou pamiatkou na pradávnu vulkanickú aktivitu Poľany.

Foto: Tatiana Kasarová, CHKO Poľana.