Manet na ceste z realizmu k impresionizmu
Maliar Édouard Manet sa vydal na cestu, ktorá ho priviedla k impresionizmu, hoci on sám si to nechcel priznať. Zomrel pred 135 rokmi, 30. apríla 1883. Všeobecného uznania sa mu dostalo až po smrti, čo nie je v umení – žiaľ – ojedinelý prípad.
Narodil sa do spoločensky významnej parížskej rodiny. Otec bol uznávaným právnikom, matka dcérou diplomata. Chlapca však nelákalo ísť v otcových stopách, cítil, že má maliarsky talent a veril v umelecké poslanie. Našťastie sa ho ujal matkin brat Edmond Fourniér, ktorý ho zaviedol do Louvru a zabezpečil mu kvalitné vzdelanie. Aby si nepohneval otca, prešiel aj námorníckou školou a absolvoval cestu do Rio de Janeira, čo ho vôbec nezaujalo. Neskôr sa ukázalo, že si z tejto cesty priniesol nepríjemný „darček“ – syfilis.
Po návrate si vážne prehovoril s otcom a ten nakoniec súhlasil, aby pokračoval v štúdiách maliarstva. Po nich sa vybral na cestu po Európe, aby sa zoznámil s dielami starých majstrov. V nich hľadal aj inšpiráciu. Príkladom môže byť jeho známy obraz Raňajky v tráve, ktorý kompozične vychádza z Rafaelovho obrazu Paridov súd.
Po návrate si zriadil v Paríži ateliér a pokúšal sa dostať svoje obrazy na parížske salóny. Väčšinou sa však stretol s nepochopením, ba posmechom. Tak tomu bolo aj s ďalším známym obrazom Pijak absintu. Až jeho Španielsky spevák získal uznanie kritiky i milovníkov umenia, ale ukázalo sa, že to bola lastovička, ktorá ešte nerobí leto. Keď sa mu nepodarilo presadiť na oficiálnych prehliadkach, ponúkol svoje plátna do salónov odmietnutých diel, ktoré sa uskutočňovali paralelne. Nedostal sa ani na Svetovú výstavu v roku 1867, no neváhal a v blízkosti jej areálu prezentoval svoje práce vo vlastnom pavilóne.
Édouard mal milenecký vzťah so Zuzanou Leenhoffovou, s ktorou mal syna a s ktorou sa oženil až po smrti otca, no svojho syna Leona aj naďalej predstavoval ako „švagra“. V závete však naňho nezabudol a vyjadril prianie, aby jeho dedičkou bola manželka a po nej syn.
Manetovo dielo malo svojich odporcov i nadšencov. Medzi jeho priateľov patril básnik Charles Baudelaire, ktorý ho všemožne obhajoval, ďalej Zola, Degas, Renoir…
Napriek tomu, že osobne nesúhlasil so „zaškatuľkovaním“, kritika ho zaradila medzi zakladateľov nového umeleckého smeru – impresionizmu, alebo prinajmenšom sa stal vzorom pre najvýznamnejších reprezentantov tohto štýlu.
Už pred päťdesiatkou sa uňho objavovali reumatické záchvaty, čo mu znemožnilo pracovať na väčších plátnach, preto sa sústredil na akvarely a zátišia. Celý život túžil po uznaní, no kritici boli k nemu prísni. Tesne pred smrťou napísal jednému z nich: „Neskrývam, že by som si rád (ešte za svojho života) prečítal o sebe lichotivý článok z vášho pera, ktorý napíšete iste po mojej smrti.“
Naozaj až na konci života sa mu dostalo uznania od akademikov, na salóne ho odmenili cenou a stal sa Rytierom Čestnej légie. Manet žiaril šťastím a napriek ťažkej chorobe si robil plány a veril, že konečne vystaví všetky svoje diela. Z posledných síl maľoval obraz Amazonky, no nevládal ho už dokončiť a v hneve ho rozrezal na polovice. Ďalšieho salónu sa už nedožil. V apríli 1883 mu museli amputovať nohu a krátko na to, v posledný aprílový deň, zomrel v náručí syna Leona.
„Podľa toho, aký hluk spôsobí človek, keď padne, sa dá presne zistiť, aké miesto zaberal, keď stál,“ napísali La Vie. Manetovo dielo zahŕňa vyše 400 olejomalieb, vyše 100 akvarelov, 85 pastelov a stovky grafických listov a dnes patrí medzi klenoty, ktoré sú chránené v najvýznamnejších múzeách a galériách a na dražbách ich ceny stúpajú do astronomických výšok.
Manet sa síce inšpiroval starými majstrami, ale námety hľadal v bežnom živote Paríža: v jeho baroch, kaviarňach, spoločenských podujatiach, v živote na uliciach veľkomesta… Medzi jeho najznámejšie obrazy patrí Pijak absintu, realistické zobrazenie bez alegorického podfarbenia. Negatívnu pozornosť vzbudil Koncert v Tuileriách, keďže znázornenie publika a spoločnosti sa vnímalo ako niečo, čo do umenia nepatrí, čo sa nesluší, čo patrí len na stránky časopisov. Raňajky v tráve z roku 1863 boli vystavené na Salóne odmietnutých, keďže na oficiálnu prehliadku ho neprijali. Stal sa terčom posmechu a kritiky, keďže vedľa aktu krásnej ženy sú dvaja oblečení muži. Neskôr sa ukázalo, že práve tento obraz sa stal vzorom pre Gauguina, Cézanna, Matissa, Picassa a ďalších nasledovníkov. Ženský akt Olympia, ktorým opäť nadviazal na umenie starých majstrov, konkrétne na Tizianovu Urbinskú Venušu, popudila divákov do tej miery, že ho chceli roztrhať a dorezať. Nebol to jediný obraz, v ktorom sa vracal k ideám predchodcov. Napríklad Zastrelenie cisára Maximiliána je paralelou k Goyovej Poprave povstalcov. Posledný veľký obraz, ktorý konečne – rok pred jeho predčasným úmrtím – pochopili a ocenili aj prísni kritici, bol Bar vo Folies- Bergère.
Reprofoto: net.
