Prechádzka jarnými lazmi

Detvianske lazy nie sú len na svahoch Poľany, ale aj oproti nej, v horách, ktoré dnes nájdeme na mape pod názvom Ostrôžky. (Na rozdiel od iných názvov s ô, domáce obyvateľstvo však hovorí Ostrožky.) Sú to skupiny domov obklopené poľami a záhradami známe pod spoločným názvom Piešť, rozdelené na Piešť I. a II. Keďže v susedstve sa nachádza horská dedina Budiná, takisto s lazníckym okolím, ktorú vraj založili korytári z Budína, do mysli sa akosi vtláča spojenie Budiná – Piešť s Budín – Pešť. Možno náhoda…

Je mi to kraj veľmi dobre známy, keďže som tam trávil každé prázdniny. Od detských liet sa moji oči opierali o mohutnú Poľanu a dá sa povedať, že tento pohľad ma priviedol k záujmu o turistické objavovanie blízkeho okolia, Slovenska i iných krajín. Pravda, bolo to už dávno, pred polstoročím, a hoci aj do lazníckeho kraja zasiahla nová doba, charakterizovaná najmä „štokovcami“, zachoval si dosť z toho starého čara a romantiky. Je to kraj malebný v každej ročnej dobe, ale jar s rozkvitnutými čerešňami, ktoré lákajú k prvým bozkom, hrá zrejme prím.

V predposlednú aprílovú sobotu sa zvolenskí železničiarski turisti vybrali na prechádzku práve týmito lazmi. Rád by som sa k nim pridal, ale chorobe nerozkážeš. Ďakujem za zaslané fotografie a dovolím si niekoľko z nich reprodukovať. Možno niekoho z vás, čitateľov, poteším, a možno aj inšpirujem pre vlastnú turistickú aktivitu.

Počas aprílovo-májovej vychádzky lazmi a horami Ostrožiek (Ostrôžok) okrem čara jari, ktorá už kypí celou silou, sa môžeme stretnúť aj s nevšednými lesnými zákutiami, potešia prvé kvety, ale i smrčky, o ktorých lahodnej chuti doleteli správy aj k nám, a napokon sú to fantastické panorámy, v ktorých dominuje Poľana, za ktorou sa vynárajú biele štíty Vysokých Tatier. Je to jedno z najvzdialenejších miest, z ktorých možno na naše veľhory dovidieť voľným okom.

Moji turistickí priatelia z Klubu železničných cestovateľov vo Zvolene sa zastavili aj v osade Sliacka Poľana, ktorá sa nachádza vari pol kilometra pod vrcholom najvyššieho bodu tohto turisticky tichého pohoria Ostrôžka (876,8 m n. m.). Je to moje rodisko (patrím totiž ešte do tej generácie, ktorá sa narodila doma) a hoci som tam prežil iba prvý rok pobytu na tomto svete, predsa ma k nemu spájajú spomienky i štipka nostalgie, ktorá sa znásobuje, keď vidím, ako dnes osada vyzerá, ako vymiera. Unikátnym bol najmä dlhý dom vedľa cesty, ktorý obývalo niekoľko rodín. Žiaľ, dnes sú z neho len rozpadávajúce sa múry. Pôvodných obyvateľov aj tu ubudlo, napriek tomu aj za pomoci nových osadníkov si pred niekoľkými rokmi obnovili kaplnku.

Mrzí ma, že naši geografi a kartografi nekonzultujú názvy vrchov a osád s miestnymi obyvateľmi, ale tvoria názvy pri kávičke niekde v bratislavskej kancelárii. Už som spomenul príklad Ostrôžky – Ostrožky, naopak neďalekú osadu domáci nazývajú Rakytnô, ale na mapách je poslovenčene Rakytné. Aj moja rodná osada sa na mapách uvádza ako Sliačska Podpoľana, čo je naozaj divný novotvar, keďže v podpolianskom kraji ju nepoznajú inak ako Sliacka Poľana. Nechcem byť príliš osobný, ale inak to nejde. Hoci o tom nie sú známe písomné podklady, môžeme predpokladať, že osada vznikla už v druhej polovici 16. stor. v čase, keď Turci mali v moci Modrokamenský a Divínsky hrad. V tom čase uhorsko-turecká hranica viedla aj cez Ostrožky a vtedy tu postavili stráž, ktorá mala zamedziť Turkom v prenikaní ďalej smerom na Vígľaš a Zvolen. Hoci občas turecké či tatárske hordy obišli stráže a lúpili aj pod Poľanou, hranica sa už ďalej na sever neposunula. Z ústneho podania viem, že sa v osade našla ostroha z tureckého konského postroja. Na obranu hranice prichádzali mládenci z Oravy a Liptova. Mnohí si tu našli nový domov, o čom svedčia priezviská Chlebničan, Oravec… A napokon aj to moje, ktoré vôbec nesúvisí so Sliačom, ako sa mnohí domnievajú, ale so Sliačmi na Liptove, kde sa doteraz priezvisko Sliacky zachovalo. Zakladateľmi Sliackej Poľany boli teda mládenci z liptovských Sliačov, ktorí prišli brániť hranicu proti útokom Osmanov.

V oblasti Ostrožiek (Ostrôžok) sa stretávali záujmy feudálnych panstiev Vígľaš, Divín a Modrý Kameň. Kedysi patrila osada Sliacka Poľana k Detve, v čase môjho narodenia k Stožku, ktorý sa oddelil od Detvy, a napokon ju pričlenili k Starej Hute, ktorej súčasťou je aj dnes. Ako názov napovedá, dedina Stará Huta vznikla v čase rozmáhajúceho sa sklárstva v tomto regióne na Divínskom panstve. Ale to je už iná téma, ku ktorej sa vrátim niekedy inokedy…

Pohľad do Slatinskej kotliny

Cieľom túry bola Detva

Za fotografie ďakujem Klubu železničných cestovateľov vo Zvolene.