Denník N

Od Vianoc do Silvestra v Melbourne

A niečo navyše z histórie.

Vianoce

Bežali sme do Melbourne, pretože sme mali naplánované walesko-švédsko-slovenské Vianoce s Petterom a už nám veľa času nezostávalo.

Petter opustil Brisbane chvíľu pred nami a konečne sa mu splnil sen, robil kávu! Dohodli sme sa, že každý pripraví svoju najobľúbenejšiu pochúťku z domáceho vianočného stola, Petter cviklový šalát, Luke prasiatka v pyžame, ja šalát a keďže Luke chcel aj kapustnicu, tak slovenské Vianoce prevládali a bolo nám sveta žiť.

Na druhý deň sme vzali zvyšky na pláž a oslavovali sme po austrálsky, s pieskom v jedle.

Melbourne

Keby som si mala vybrať, kde by som v Austrálii chcela žiť, tak určite v Melbourne. Aj Nick Cave tu prežil detstvo. Hoci podnebie je najpremenlivejšie z celého kontinentu, ľudia sú strašne milí. Či sedíte vo vlaku, alebo v električke, nikto sa nevyhýba očnému kontaktu a každý sa s vami dá do reči a hoci všetky veľkomestá sú dosť kozmopolitné, nikde inde nevládla taká súzvučnosť.

Architektúra mesta ma tiež očarila. Niekto sa pekne vyhral s detailmi. Napríklad po stene jedného mrakodrapu lezú obrovské včely. Alebo v Eureka Tower sa dá za menej ako 40 sekúnd vyletieť výťahom na 88. poschodie a odtiaľ pozrieť na svet zo sklenenej kocky. Už len pri predstave, že stojím na sklenenej podlahe vo výške 300 metrov, sa mi točí hlava.

Park Fitzroy Gardens má zaujímavý objekt. Od roku 1934 tu stojí dom, ktorý v roku 1755 postavil Cookov otec v anglickej dedine Great Ayton. Hovorím o otcovi kapitána Jamesa Cooka, prvého Európana na východnej strane Austrálie. Pomenoval ju Nový Južný Wales a vyhlásil za územie Británie. Oficiálne prvú výpravu do Pacifiku v roku 1769 vykonal preto, aby sledoval prechod Venuše na Tahitách, čo malo pomôcť v presných výpočtoch vzdialenosti Zeme od Slnka. Tajne mal ale preskúmať, či naozaj existuje tá Terra Australis Incognita (neznáma južná zem), o ktorej písali holandskí námorníci Willem Janszoon a Jan Lodewijkszoon van Rosingeyn už v roku 1606. Cook skončil v zátoke, ktorú pomenoval Botany Bay, keďže jeho súputníci, veľký milovník prírodopisu, boháč Joseph Banks a švédski prírodovedci Daniel Solander a Herman Sporing tu objavili neuveriteľné množstvo rastlín. Dnes sa táto oblasť volá Sydney.

Pred Cookom pristálo v Austrálii asi 54 európskych lodí. Napríklad Holanďan Abel Janszoon Tasman v roku 1642 pomenoval zem, na ktorej zakotvil, Van Diemen’s Land. Dnes sa volá Tasmánia. Zmapoval tiež severné, západné a južné pobrežie Nového Holandska, ktoré bolo neskôr premenované na Austráliu.

Vedľa parku je budova Old Treasury Building, kde bola výstava o Ned Kellym.

Ned Kelly (1855 – 1880) je v podstate náš Jánošík. Pre Austrálčanov predstavuje odvahu a boj za nezávislosť. Ned bol najstarší syn írskeho zlodeja, ktorého do Austrálie transportovali, pretože ukradol dve prasce a dcéry írskeho prisťahovalca. Pre mňa jeho najzaujímavejšie činy boli 56-stranový list, ktorý nadiktoval pre noviny, aby vysvetlil svoje činy, ako aj jeho postoje k viacerým otázkam, napríklad na korupciu polície. A akcia, v ktorej, keby vyšla, by zahynula polovica policajnej jednotky regiónu. Mal v pláne vykoľajiť vlak, v ktorom sedela armáda policajtov vypravená na jeho zatknutie.

Aj Aborigéni majú svojho hrdinu. Volá sa Pemulwuy (okolo 1756 – 1802). Jeho meno v preklade znamená Muž zeme. Pochádzal z národa Eora, ktorý obýval oblasť dnes známu ako Sydney. Zabíjanie jeho ľudí a kradnutie ich zeme a lovísk ho priviedli k tomu, aby sa stal vodcom proti britskej invázii. Viedol partizánske boje proti usadlostiam prisťahovalcov, pálil ich domy, dobytok a úrodu v snahe vyhnať ich z krajiny. V boji za slobodu spojil niekoľko kmeňov. Niekoľkokrát bol postrelený, raz ho dokonca aj vzali do nemocnice, ale podarilo sa mu utiecť. Ľudia verili, že má nadprirodzené sily a strelná zbraň ho nezabije. Proti Britom bojoval dvanásť rokov, no nakoniec ho predsa len zastrelili. Jeho hlavu naloženú v liehu poslali do Anglicka. Zásielka bola adresovaná Josephovi Banksovi.

Po ňom v boji proti invázii ďalších osem rokov pokračoval jeho syn Tedbury.

 

Silvester

Na Silvestra sme si dali rande s Petterom na Námestí Federácie. O polnoci sme spolu s rodinkami sediacimi na trávniku okolo nás zatajili dych, keď sa od ohňostroja chytila jedna z budov.

Polícia mala veľa práce. Keďže na verejných priestranstvách sa nesmie piť, chodili od skupinky ku skupinke, náhodne niekoho požiadali o pohár a ovoňali obsah. Ak bol alkoholický, s ospravedlnením mu ho vyliali. Preto, ako sme mali potešenie zažiť vo vlaku, sa všetci zdrúzgajú ešte doma.

V preplnenom vlaku jedna slečna v našom vagóne ozelenela, rozbehla sa k dverám, vyletela von hneď, ako sa otvorili a kamarátky s nadávkami za ňou. Vyšiel z nej tmavooranžový prúd, celý vlak spravil „fúúúúj“ a svorne sme sa zasmiali.

Kým sa kamarátky uisťovali, že je v poriadku, na ich miesto sa posadil chlapík, čo si pravdepodobne dal niečo tvrdšie. Neprestajne sa uisťoval, že existuje. Dookola sa ukazovákmi dotýkal bodov na kolenách, na stehnách, na bokoch, na pleciach, na spánkoch a kontroloval si vrecká. Keby nevyzeral tak agresívne, rozosmiala by som sa. Nevydržala som však, keď si do oka strelil energický nápoj. Našťastie sa rozosmial aj on a bolo po paranoji.

 

Na ceste

Konečne prišiel čas čítať Na ceste. Ja na ceste, Kerouac na ceste, spolu na ceste. Kradli chlieb a syr, lebo na nich nemali. Beriem. Čoskoro som však zmenila názor.

Luke doniesol našu tašku z komúnnej chladničky v kempe, v ktorom sme bývali.

„Je nejaká ľahká,“ povedal, čo bolo divné, keďže len deň predtým sme boli na nákupe.

Otvorili sme ju. Boli v nej len paradajka, jogurt a horčica. Tie svine nám ukradli ledva načatý kilový syr, celú čokoládu, šalát, paradajku a kečup. Zúrila som.

Išla som prekutrať tašky ostatných. V chladničke bolo pivo. Ako to, že mi vezmú syr a pivo tu nechajú? Pochopila som, keď sa mi do rúk dostala štatistika, podľa ktorej najčastejšie kradnutou vecou je syr. Asi preto ich mali v kórejských obchodoch v bezpečnostnom obale, do akých u nás dávajú cédečká. Tak fajn, labužníci, možno vám raz odpustím, ale teraz vám želám, aby vás prevalcoval cestný vlak.

Za mlada som sa vysmievala z fatalizmu, dnes som presvedčená, že ak som na správnej ceste, tak sa darí. Ale tu? Tri týždne nám trvalo, kým sme kúpili dodávku, ďalšie dva, kým sme z nej spravili kampervan. O ďalšie tri týždne nás pripravil zbabelec, ktorý sa jeho obchodnej partnerke (a manželke!!) až po týždni priznal, že rozbil štyri autá. Asi by jej nič nepovedal, keby vedel, kde majú poistku. Možno sa to v celoživotnom spektre veľa nezdá, ale my máme len rok, chceme vidieť celú krajinu a keďže tento kontinent je väčší ako Európa, naozaj nemáme veľa času.

A teraz toto. Austrália nás nechce, poďme na Nový Zéland, do Ázie, domov, čo ja viem kde, len tu nezostávajme.

Plní trpkosti sme doplnili zásoby a raňajkovali na parkovisku supermarketu. Pohodu s kávou prekazilo zakolísanie. Keby som si nestihla odpiť, bola by káva na mne. Pozreli sme na seba a vyleteli z auta.

Akoby som bola zase vo Woolgoolge.

Luke dôkladne poprezeral škodu. Našťastie žiadna nebola. Chlap, ktorý do nás buchol, zostal sedieť v aute. Asi by odtiaľ odfrčal, keby mu Luke nestál v ceste.

„Pohoda. Udrel som vám iba bullbar,“ povedal, keď sa konečne odvážil vystúpiť.

Bullbar, to sú tie oceľové rúriská pred nárazníkmi, čo majú ochrániť auto pri náraze do zvieraťa. V Austrálii je to spolu s klimatizáciou najdôležitejší doplnok. Hoci sa neodporúča šoférovať za tmy, pretože kengury sú najaktívnejšie od súmraku do úsvitu, nie vždy sa to dá. Ešte horšie ako zraziť kenguru, je zraziť kravu. Traja Nemci nám rozprávali, ako pár kilometrov od ich kempu narazili do kravy. Bola v hroznom stave, ale ešte žila. Dorazili ju teda kladivom.

Chlap na nás civel, my sme mlčali. Tvrdo som naňho zazerala. Nič, že pardon, po troch dekádach šoférovania ešte stále neviem poriadne zaparkovať.

Vyhlásila som, že po deviatich znameniach idem domov. Nie som pripravená nechať sa tu zabiť. Toto bolo znamenie číslo jeden.

Ďalšie bolo na diaľnici. Štyri jazdné pruhy a v tom našom mŕtvola zabalená v koberci.

Obehol nás kamión s nápisom EuroFabrics na strane. Tri.

Došli sme do aborigénskeho centra Narana Creations v Geelongu. Nestihli sme sa okolo seba ani poobzerať a bola pri nás ženička. Spýtala sa nás, ako sa nám páči Austrália a my sme pekne úprimne odpovedali. Poľutovala nás a porozprávala nám o živote Aborigénov po príchode Britov. O tom, ako ich Briti láskyplne kŕmili sadrou, lebo dúfali, že im v bruchu stvrdne a zabije ich. Odporučila nám pozrieť si filmy o živote aborigénskych detí pred sto rokmi a dnes – Rabbit-Proof FenceSamson and Delilah.

Rabbit-Proof Fence opisuje útek troch dievčat z misie. Pešo prešli 1500 kilometrov a prekabátili aj aborigénskeho stopára, ktorého za nimi poslali.

Samson and Delilah je príbeh aborigénskych dospievajúcich bojujúcich o prežitie v moderných časoch.

Spomenula som strach z pavúkov, na tomto svetadiely celkom oprávnený. Luka už niečo pohrýzlo a mal otrasne napuchnutú nohu. Na mňa zatiaľ našťastie len vyskočil obrovský huntsman z odtoku v umývadle.

Poradila nám, aby sme nikdy nenechali oblečenie cez noc na zemi a ráno ho pre istotu ešte poriadne vytriasli. Než si sadneme na záchod, máme pozrieť pod záchodovú dosku. Tak budeme v bezpečí pred smrtonosnými pavúkmi. Škoda, že tieto triky platia len na pavúky, ale aj tak. Rozhovor s ňou mal skvelý účinok. Prestala som počítať znamenia.

 

Použitá literatúra:

Carey Peter. True History of the Kelly Gang. London Faber and Faber 2002

Gascoigne John. Captain Cook. London Hambledon Continuum 2007

Willmot Eric. Pemulwuy The Rainbow Warrior. Bantam. Moorebank. 1988

http://pandora.nla.gov.au/pan/43016/20040722-0000/www.australiaonthemap.org.au/aotmll.html

Teraz najčítanejšie