Denník N

Zabudnuté Slovensko: Ako to vnímajú deviataci po diskusii v Čadci?

Po návšteve Kultúrneho domu v Čadci som dala žiakom 9. ročníka napísať úvahu o dojmoch z filmu Cesta Magdalény Robinsonovej. Nižšie v texte sú vybraté dve z týchto úvah. Ďakujeme za prednášku a besedu organizátorom i účastníkom občianskej iniciatívy Zabudnuté Slovensko. Pre nás bolo stretnutie nezabudnuteľné.
PaedDr. Ivana K. Matisková, učiteľka SJL – DEJ na ZŠ a MŠ Podzávoz v Čadci.

Z diskusie so študentami v Čadci

Čo prežili Židia počas 2. svetovej vojny?

Iba pri vyslovení slova holokaust prechádza mnohým mráz po chrbte. Prečo? Pri predstave utrpenia miliónov nevinných ľudí, hlavne žien a detí, trpiacich a umierajúcich v koncentračných táboroch. Židia boli považovaní za menejcenných, bolo im zakázané vlastniť určité predmety, nemohli vyjadriť svoj názor… a to všetko len pre ich pôvod. Kde je viera v Boha, ktorý ich má rád rovnako ako nás?

Nedávno som videl film o žene, ktorá prežila holokaust – o Magdaléne Robinsonovej. Bol to film o jej živote, o tom, ako nemohla mať rádio, bicykel, o tom, ako nesmela chodiť na plaváreň, kúpaliská, nesmela nič predávať ani nakupovať, nosiť židovské označenie… toto je aký život? Z dobrého, známeho a poctivého človeka sa len tak zrazu stal menejcenný – a to len preto, že bol židovského pôvodu. Stále to bol rovnaký človek ako my všetci ostatní! Magdaléna Robinsonová nám rozprávala o dobe, ktorú strávila v koncentračnom tábore. Jej vlastnú mamu zastrelili a otca naložili do vlaku  spolu s ostatnými Židmi aj Rómami. Prevážali ich neľudským spôsobom, čo najviac ich natlačili do jedného vagóna a viezli ich niekoľko hodín až dní bez jedla, vody a spánku. Po vystúpení z vagóna ich delili na mužov a ženy, ďalej na tých, čo pôjdu do plynu a na tých, čo pôjdu pracovať. Našu fotografku – pani Robinsonovú – poslali pracovať, avšak nedovolili jej tam jesť a keď áno, aj tak sa to nedalo nazvať jedlom. Následne ju i ostatných mlátili za to, že nemajú silu niečo vykonať. Boli vychudnutí a zoslabnutí. Pohľad na chodiace kostry obalené kožou bol vo filme veľmi nepríjemný. Takejto neprávosti sa dopustili dozorcovia na ľuďoch v táboroch. Ak dozorcovia mali dáke svedomie, muselo vydržať skutočne veľa, keď si po takomto týraní ľahli a mohli v pokoji spať. Magdaléna Robinsonová sa po skončení druhej svetovej vojny a oslobodení prebudila v bielej miestnosti a myslela si, že je v nebi. Myslela si, že má všetky hrôzy za sebou.

Po návrate späť domov sa z nej stala fotografka. Snažila sa zachytiť to krásne, čo na svete existuje. Jej návrat bol však spojený aj s hroznými spomienkami. Magdaléna Robinsonová zomrela počas nakrúcania dokumentárneho filmu. To, čo táto žena prežila, je dôkaz toho, že ľudia sú schopní naozaj hrozných vecí. Na počiatku celého extrémizmu je hlavne jeden človek – Hitler. Keď bol jeden človek schopný niečoho takéhoto, čoho sú potom schopní viacerí ľudia? Podľa mňa nás čaká niečo oveľa, oveľa horšie ako bol holokaust. Čaká nás krutá a drsná budúcnosť.

Martin Špilák, 9. A, ZŠ s MŠ, Podzávoz 2739, Čadca 022 01

Pod vedením pani učiteľky PaedDr. Ivany Kullovej Matiskovej – SJL – DEJ

Pamätník Vrba-Wetzler Memorial v Skalitom pri štátnej hranici s Poľskom, autor sochár Fero Guldan

Čo prežili Židia počas 2. svetovej vojny?

Život je dar. Ľudia by si mali vážiť nielen svoj život, ale aj životy iných. Škoda, že sa počas druhej svetovej vojny na túto myšlienku akosti pozabudlo.

Nedávno som videla dokument o Slovenke, ktorá prežila holokaust. Bol to veľmi škaredý a smutný film vzhľadom na jeho obsah. Je mi ľúto, že boli Židia v minulosti takto utláčaní. Ani si nedokážem predstaviť, čo museli prežívať. Táto Slovenka v dokumente hovorila, že videla ľudí hniť zaživa. Je mi do plaču vždy, keď si na jej slová spomeniem. Myslím si, že v tej dobe bolo v politike veľa narušených ľudí. Pýcha a moc menia človeka. Najviac som sklamaná z toho, že práve kresťania ubližovali Židom. Som pohoršená z toho, čo im robili. Dnes si môžeme v obchode kúpiť všetko, na čo máme chuť. Obchody sú preplnené rôznym tovarom, všetkého je nad hlavu. Ľudia v minulosti takéto výsady nemali. Nehovoriac o tom, že v koncentračnom tábore boli pochúťkou surové zemiaky. Pre nás je to dnes úplne nepredstaviteľné. Veľmi ťažko sa počúvali slová hlavnej hrdinky filmu. Stále nechápem, ako mohli ľudia niečo také robiť. Ľudia sa správali k ľuďom horšie ako k zvieratám. Vo videu som videla len ľudské kostry bez ducha. V ten moment sa mi chcelo plakať. Ten film bol škaredý, nie škaredo spracovaný, ale tie činy boli ohavné. Pri sledovaní dokumentu som cítila ľútosť, hnev, smútok, samé negatívne pocity. Neviem ich ani poriadne opísať. Len strach a hrôza. Tak veľmi ma to zasiahlo.

Sme kresťania. Nemali by sme ľudí súdiť za ich chyby. Viem, že je ťažké odpustiť to, čo páchal Hitler na Židoch, ale mali by sme sa o to pokúsiť. Nebol v tom sám, mal svojich prívržencov a fanatikov. Dúfam a verím, že už nikdy sa nezopakuje niečo také odporné ako holokaust. My sme budúcnosť a musíme tomu zabrániť!

Lucia Harvaníková, 9. A, ZŠ s MŠ, Podzávoz 2739, Čadca 022 01

Pod vedením pani učiteľky PaedDr. Ivany Kullovej Matiskovej – SJL – DEJ

 

Texty sú publikované so súhlasom zákonných zástupcov študentov. Fotky sú z podujatia Zabudnuté Slovensko v Čadci 11/2017. 

Občianska iniciatíva Zabudnuté Slovensko je súčasťou projektu Spoločná krajina.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Spoločná krajina a Zabudnuté Slovensko

Občianska iniciatíva "Zabudnuté Slovensko" vznikla po voľbách v marci 2016. Organizátormi sú občiansky aktivista Michal Karako a novinár Andrej Bán. Ich cieľom je diskusia na témy extrémizmu a fašizmu, xenofóbie či intolerancie, ale podujatia sú zároveň vyjadrením spolupatričnosti jednotlivých regiónov Slovenska a podporou regiónov a ľudí v nich žijúcich. Od septembra 2016 Katedra politológie Filozofickej fakulty UK v spolupráci s Denníkom N spustila projekt “Spoločná krajina”, vrámci ktorého osobnosti, členovia Katedry politológie a redakcie Denníka N diskutujú so stredoškolákmi o tom, čo ich hnevá, čoho sa boja, prečo chcú odísť do cudziny a snažia sa pochopiť, prečo by niektorí z nich volili extrémistov. Zabudnuté Slovensko a Spoločná krajina sa spojili, aby vytvorili väčšiu hrádzu voči týmto negatívnym tendenciám v spoločnosti. V blogoch sú prezentované názory organizátorov, hostí podujatí a ich podporovateľov.