Denník N

Big mother pozerá

O koľko menej slobody majú dnes deti na ihrisku. O koľko menej času na učenie sa pri spoznávaní sveta. Je to môj malý súkromný experiment zameraný na to, aby som ako mama nestála stále svojim deťom za chrbtom.

Sedím na lavičke na detskom ihrisku. V poslednej dobe porovnávam svoje detstvo s detstvom mojich potomkov. Hľadám v sebe odpoveď, kedy budem pripravená nechať deti samé vonku na sídlisku. Začínam pomaličky.

Schválne som si sadla na lavičku ďalej od mojich potomkov. Snažím sa sedieť si na rukách a nereagovať hneď, keď sa niečo udeje. Oproti môjmu detstvu, kedy som už v ich veku sama chodievala von je to síce slabá káva, ale lepšie ako nič.

Doba, kedy máme málo času na snahu

Pozorujem skupinku 3 asi dvojročných detí. S neistou chôdzou sa hrajú pri lanovej sieti, ktorá vedie hore k domčeku so šmýkľavkou. Jedno dieťa padne zadočkom cez sieť a snaží sa zodvihnúť. Nedarí sa mu to. Druhý sa mu snaží pomôcť. Je to roztomilé. Dieťa sa sústredí a krásne je vidieť ako sa tí dvaja snažia. Je to roztomilé asi 30 sekúnd. Potom sa postaví mama a zodvihne dieťa na vlastné nohy.

Mne napadne, že málo času dávame deťom. Preblesknú mi všetky tie chvíle, kedy za svojich potomkov robím veci, ktoré sa nestihli ešte naučiť. Ako odkladám čas učenia sa viazania šnúrok a vždy preferujem kúpu topánok na suchý zips. Ako som netrpezlivá, keď chcú sami niečo robiť, pretože sa ponáhľame. Ale idú mi hlavou aj chvíle na ihrisku. Keď vždy, keď spadnú, rýchlo bežím, aby som im bola na pomoci. Keď pri prvej známke nespokojnosti som tu pri nich pripravená podeliť sa o svoju múdrosť. Uvažujem ako málo ich nechávam bojovať s dennodennými výzvami. A uvedomujem si ako ľahko sa na to zvyká. Prvé, čo moje deti napadne, keď stoja čelom novej výzve, je slovo „Mamáááá!“

Spomenula som si na historku z detstva. S mojim kamarátom sme mali asi 6 rokov. Hrali sme sa na strome. Keď sme schádzali, tak kamarát ostal visieť na strome. Bunda sa mu zachytila o výstupok a on na nej visel tak, že ruky i nohy mal vo vzduchu. Nebola to veľká výška, len sa nedokázal sám zo stromu dostať. Široko ďaleko nikto nebol. Ja som sa snažila mu pomôcť. Nešlo to. On bol ťažký. Ani ma nenapadlo ísť za rodičmi. Asi po 30 minútach úsilia, som išla zazvoniť nášmu kamarátovi, ktorý už chodil na druhý stupeň. Jeho mama mi oznámila, že von môže ísť, až keď si urobí úlohy. A mňa opäť nenapadlo ísť za dospelými. Vrátila som sa späť a snažila som sa nešťastníkovi pomôcť zísť dole. Podarilo sa nám to nakoniec. Mohlo to trvať niečo cez hodinu. Dodnes sa na tejto príhode smejeme. Rada by som niečo z tohto príbehu preniesla do prítomnosti mojich potomkov.

Riešenia po dospelácky

Deti na ihrisku sa šmýkajú na šmykľavke. Niektoré chodia opačne a rukami sa snažia vytiahnuť hore. Niektoré poslušne stoja a čakajú, kým bude voľná trať. Občas sa zrazia a svet ide ďalej. Deti sú s tým OK. Občas zaznie hlas nespokojnosti utlačovaných. V nejakom bode vstáva matka jedného z detí, ktoré sa nešmýka „tak ako sa má“. Svet sa opäť dostáva do poriadku. Všetky deti čakajú pekne v rade, kým sa jedno zošmykne a uvoľní priestor druhému. Tak ako sa má a bez zbytočných konfliktov.

Nespočetne veľakrát som počula tú vetu: „Takto sa na šmykľavke nešmýka.“ Pod ťarchou sociálneho tlaku matiek na ihrisku som už aj ja vyslovovala túto vetu. U nás má podobu: „Prednosť majú tie deti, ktoré sa šmýkajú zhora dole.“ Pokiaľ nečelím prísnym pohľadom niekedy dodám „alebo sa môžete dohodnúť.“ Som presvedčená, že deti majú veľký benefit z toho, ak šmykľavku využívajú viacerými spôsobmi. Nepamätám sa, že by mi v detstve niekto určoval ako sa budem hrať – samozrejme pokiaľ som neubližovala alebo neničila predmety. Som presvedčená, že práve tak vznikajú nové hry. Rozvíja sa tvorivosť, organizačné schopnosti i spolupráca.

A pokiaľ ide o pocit nespravodlivosti? O mojich detských krivdách v kolektíve väčšinou rodičia ani nevedeli. Dozvedeli sa len o tom najdôležitejšom. Som presvedčená, že aj moji potomkovia by to cítili rovnako. Len ich nesmiem o tento zážitok ukrátiť.

Sedím na lavičke a rozmýšľam koľko priestoru dávam deťom, aby si svoje konflikty s rovesníkmi riešili. Je pre mňa samozrejmosťou, že zakročím v prípade bitky či plaču. Avšak vnímam na sebe nepokoj, vždy keď zazriem na tvári potomka nespokojnosť. V hlave mi idú scenáre ako niekoho zbije, ako niekomu ublíži, ako bude kričať. Už ho vidím sedieť samého a neobľúbeného v kolektíve, pretože sa nevie správať. Toto všetko sú moje strachy. Moje obavy „čo si o mne ostatní rodičia pomyslia“.  Som slobodnejšia, keď sa objaví konflikt medzi mojimi potomkami navzájom. Poviem si, ostane to v rodine. Oboch svojich potomkov poznám a viem predvídať ich reakcie. Avšak snažím sa, dávať priestor aj na riešenie konfliktov na ihrisku. Nie vždy to dopadne dobre. Vždy som vďačná za ostatných rodičov, ktorí s porozumením čakajú ako sa konflikt prehrmí. Som vďačná, keď počkajú chvíľku, kým vyhlásia rozsudok nad mojim potomkom.  Vnímam, že je to pre moje deti dôležité. Vnímam ako sa z týchto situácií učia. Ako rozmýšľajú nad svojim správaním. Ak keď to nedopadne ideálne, hľadajú spôsoby ako svoje správanie napraviť. Som presvedčená, že sa nedá učiť riešeniu konfliktov bez prežívania konfliktných situácií. Niekedy ma moji potomkovia a ich kamaráti na ihrisku príjemne prekvapia. Som vždy hrdá, keď spoločnými silami svoje konflikty zvládnu.

Ako sme vôbec mohli prežiť?

To je veta, ktorú môj kamarát z detstva s dávkou nostalgie vždy opakuje, keď sa bavíme o detstve. „Pamätáš ako si si rozrezala nohu?“ „Pamätáš, keď si stupila do škváry?“ „A už vôbec nechápem, že si nikto nerozbil hlavu, keď sme vrámci boja ukrývali kamene do blatových bômb.“ Aj mne sa pozastavuje rozum. Ale áno, prežili sme to. Je mi jasné,  že by žiaden dospelý takéto správanie netoleroval. Asi by som detstvo prežila s menším počtom jaziev. Ale v konečnom dôsledku sa tieto nebezpečenstvá na mne nepodpísali vážne.

Aj teraz sedím na lavičke, sedím si na rukách a snažím sa mlčať. Zastaviť vety „Tam nelez, na to si ešte malý.“ „Pozor okolo húpačky.“ „Prosím ťa, nehúp sa tak vysoko“. Včera na záhrade som si kúsla do jazyka, keď deti zmiešali hlinu s vodou a asi hodinu si v bahne niečo stavali. Vzdychla som si, že im nemám čo vyčítať. Ja som polovicu detstva stavala blatové hrádze. Miesto usmernenia som sa mentálne nastavila na to, že zajtra zase budem prať.

Keď sledujem svoje deti snažím sa im dať príležitosť na slobodné hranie. Viem o koľko senzorických podnetov deti prichádzajú, ak sa hrajú podľa dospeláckych preferencií. Moja kamarátka sa diví, že sa nebojím. Vraj ona by to nedokázala. Ale ja sa bojím. Keď potomok lezie hore na strechu domčeka so šmykľavkou, trasiem sa od strachu. Keď potomkovia rýchlo bicyklujú, prudko brzdia a tešia sa aký dlhý „flek“ spravili, tak ledva dýcham. Opakujem si, že nesmiem na nich prenášať svoje strachy. Že nesmiem v nich zabíjať pud sebazáchovy a vytvárať pocit, že „niekto druhý vie rozoznať „bezpečné a nebezpečné“.  Zatiaľ zisťujem, že najťažšie úrazy sme zažili v situáciách, keď sme s deťmi boli. To mi dodáva odvahu, byť smelšou.

Cítim, že som na začiatku tejto cesty. Stále nemám pocit, že dokážem potomkov nechať samých na ihrisku. Zatiaľ si užívam čas u babičky, ktorá nežije v meste. Kde deti vypustím von a nechávam ich samé za seba. Situácie, keď dokážem zastaviť to nutkanie v sebe byť tu stále pri potomkoch, považujem za moje malé víťazstvá. Naše deti čelia úplne novým výzvam ako my. Ja viem, že nechcem byť ako big mother, ktorá sa večne pozerá. Chcem využiť tento čas menších výziev. Chcem, aby sa deti naučili spoľahnúť sa na seba. Aj keď sa mi to teraz zdá ťažké, verím, že to prispeje k lepšej budúcnosti.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Soňa Pekarovičová

Som mama, mama dvojičiek. Žijem v Novom Meste nad Váhom. Výchova mojich detí je pre mňa zmysluplnou činnosťou, ktorá ma veľa učí o sebe, o vzťahoch i o svete. Som špeciálna pedagogička so súkromnou praxou. Dlho som pracovala a stále pracujem na vlastnom koncepte pomoci pre detí s ADHD/ADD a poruchami učenia. Baví ma objavovanie nových možností. Baví ma pomáhať riešiť emočné problémy detí a problémy v správaní.