Tiene v raji – 2. Ako sa poistiť proti Kaliňákovmu saku

Rýchlosť, akou sa D. Saková do funkcie dostala, bola závratná. Jej meno patrilo k dvom ďalším (Viktor Stromček a František Imrecze), ktoré sa v súvislosti s uprázdnenou stoličkou spomínali čoskoro potom, ako Tomáš Drucker abdikoval. V pondelok večer 23. apríla Denník N s odvolaním sa na zdroje z prostredia Smeru-SD napísal, že to bude práve ona, koho premiér navrhne na vymenovanie. Už na druhý deň zasadla koaličná rada, aby túto nomináciu Smeru-SD odklepla a návrh pár hodín na to putoval do prezidentského paláca. Nemálo obyvateľov Slovenska počulo jej meno po prvýkrát v ten deň. O 48 hodín neskôr sa stala novou členkou vlády.

Dôvod takéhoto bleskového postupu bol jasný: nedať dostatok času na to, aby ľudia stihli zorganizovať ďalší protest. Kaliňákovo sako a vztýčený prostredník, ktorý vláda verejnosti ukázala, by určite pritiahol masu ľudí. Nestalo sa. Mladí z platformy Za slušné Slovensko stihli usporiadať len “privítanie” ministerky pred prezidentských palácom. D. Saková sa im otočila chrbtom a použila zadný vchod.

Jeden jediný deň, za ktorý vláda nielen oboznámila ľudí s nomináciou D. Sakovej na ministerku, ale rovno aj doručila prezidentovi návrh na jej vymenovanie, bola najväčšia absurdita a prejav arogancie moci, aké som za ostatné roky zažil. Prečo absurdita? Práve v týchto dňom sa debatuje, ako by mal byť po novom vyberaný policajný prezident. A je vysoko pravdepodobné, že kandidáti na túto funkciu budú podrobení verejnému vypočutiu a hodnoteniu komisie na to zriadenej. Podobne ako to je pri výbere šéfa Úradu pre verejné obstarávanie a ako to bude pri hľadaní predsedu nového Úradu na ochranu oznamovateľov. Cez výberové konania sa obsadzujú aj tisíce miest v štátnej správe. Pri ministroch? Vedenie vládnej strany sa za zatvorenými dverami dohodne, kto bude najlepšie vyhovovať záujmom strany a prezident postavený pred hotovú vec nemá inú možnosť, ako návrh akceptovať. Týmto spôsobom sa na Slovensku môže stať ministrom hocijaký grázel či neschopný človek. A že sa tak za ostatných 25 rokov neraz aj stalo, vieme všetci. Nemyslím si, že je to v poriadku a nemyslím si, že nám neostáva nič iné, len sa s tým zmieriť.

Už som raz na túto tému písal, keď na začiatku tejto krízy prezident požadoval zásadnú rekonštrukciu vlády a Pellegrini mu doručil menoslov členov vlády, na ktorom boli len štyri nové mená. V Spojených štátoch musia prezidentovi kandidáti na šéfa rezortu (a nielen oni) prejsť verejným vypočutím v príslušnom senátnom výbore. Senátori potom o kandidátovi hlasujú (ak sa kandidát pri vypočutí nestrápni tak, že prezident nomináciu stiahne) a ministrom sa stane len ak získa väčšinu hlasov senátorov. Ľudia vedia s dostatočným predstihom, koho chce prezident za člena amdinistratívy (vlády) a sledovaním verejného vypočutia sa môžu presvedčiť, či je to kompetentný človek.

A teraz si predstavme, že niečo podobné by musela absolvovať pani Saková. Alebo konšpirátorka Ľubica Laššáková, ktorá sa stala ministerkou kultúry. Či R. Raši, ktorý chce ako vicepremiér pre investície a informatizáciu priniesť do svojho úradu “pohľad koncového užívateľa.” Narobili by si takú hanbu, že niektorí z nich by sa nominácie radšej vzdali. A keď aj nie a vládna strana by sa za svojho kandidáta na ministra postavila, bola by to už iná situácia ako dnes, keď jej stačí vyhlásiť niečo v zmysle “poznáme sa dlho, je to odborník a čestný človek.”

Tým, že by sa hlasovaním vo výbore prihlásili ku kandidátovi na ministra aj poslanci všetkých strán vznikajúcej koalície, žiadna vládna strana by už nemohla neskôr vyhlasovať, že nenesú zodpovednosť za ministra koaličného partnera. Bol by to aj ich minister. Bola by to plná zodpovednosť Mostu-Híd, ak by najprv vo výbore zahlasoval za D. Sakovú, hoci by počas verejného vypočutia nedokázala hodnoverne vysvetliť, prečo bola skartovaná zmluva s firmou Tempest, ktorej sa mal týkať korupčný prípad opísaný prokurátorom V. Špirkom. Alebo ako prišla k výhodnej kúpe nebytových priestorov od skupiny J&T.

Netvrdím, že by takáto zmena vyriešila všetky problémy, ktoré nás doviedli až sem. Nevyriešila. Ale zaviesť ju by bolo fér voči verejnosti, ktorá si od politických strán často nezaslúžila ani toľko úcty, aby jej včas predstavili kandidáta na taký dôležitý post, akým je minister. Mohla by byť aspoň nejakou poistkou proti ďalším sakám, ktoré za seba do vlády posielajú R. Fico, A. Danko, B. Bugár a ich oligarchovia.  

Na takúto zmenu stačí málo: zmeniť ústavu. Ak do nej poslanci v ostatných rokoch dokázali presadiť niekoľko celkom zbytočných a bezobsažných viet, mohli by sa aspoň raz pokúsiť zmeniť ju tak, že to prinesie zlepšenie spravovania našej krajiny.

Pavel Sibyla

Prečítajte si aj prvú časť tohto seriálu.

Moje kratšie zamyslenia o živote okolo nás môžete sledovať na Facebooku.