Obeť Železnej opony: Milan Čepek
„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny“ (Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2). Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť. Stále medzi nami žijú tí, ktorí sú za to zodpovední – tí, čo vydávali rozkazy, aj tí, čo ich plnili. A sú tu tiež stovky rodín, čo oplakali svojich synov a dcéry, ktorí padli na oboch stranách – „narušiteľov“ aj „ochrancov hranice“. Obete krvavej škvrny našich nedávnych dejín – Železnej opony.
Milan Čepek nastúpil v júli roku 1968 na základnú vojenskú službu a v osudnom novembrovom dni mu z 19. roku života uplynuli len tri mesiace.
Už začiatkom októbra si to na základnej vojenskej službe zavaril, keď odmietol podpísať vojenskú prísahu, v ktorej sa hovorilo, že má slúžiť „po boku Sovietskej armády“. Nezabúdajme, že ani nie dva mesiace predtým k nám prišla „bratská pomoc„. Milan teda prísahu nepodpísal a okrem toho jednoducho z kasární odišiel. Doma ho však za to nepochválili. Otec, dôstojník Štátnej bezpečnosti, ho odviezol naspäť k útvaru a Milan musel nakoniec podpísať. O mesiac na to sa však prísaha-neprísaha všetkému postavil.
18. novembra 1968 nastúpil o šiestej ráno do svojej len tretej služby, s desiatnikom Václavom Smejkalom mali tvoriť hliadku Pohraničnej stráže. Využil Smejkalovu nepozornosť, vzal mu odložený samopal, namieril ho na neho a vyzval ho zdvihnúť hore ruky. Pred namierenou zbraňou musel veliteľ hliadky prejsť priechodom v drôtených zátarasách a pokračovať v chôdzi smerom k štátnej hranici, ku ktorej to bolo od ich stanovišťa len 250 metrov. Keď sa dostali k hraničnému potoku, Milan ho prebrodil. Bol v Bavorsku.
Veliteľ hliadky Milana prosil, aby mu vrátil zbraň – keby sa vrátil bez nej, mal by veľké problémy. Po sľube, že nebude strieľať, mu Milan samopal naozaj hodil. Nešťastné rozhodnutie. Desiatnik Smejkal okamžite samopal zodvihol a začal po Milanovi utekajúcom do bezpečného Bavorska páliť. Milan utekal a streľbu opätoval. Smejkal prekročil potok a unikajúceho dezertéra prenasledoval na nemeckom území, čo bolo v príkrom rozpore aj s vtedajšími predpismi Pohraničnej stráže. Bola hustá hmla a obaja možno strieľali len naslepo smerom, v ktorom tušili svojho „nepriateľa“. Nakoniec to desiatnik vzdal a vrátil sa celú vec oznámiť. Netušil, že 300 metrov od hranice práve Milan Čepek krváca po priestrele oboch stehien. Tu ho o niekoľko hodín našla bavorská polícia mŕtveho.
Následné vyšetrovanie malo klasický priebeh: československé orgány sa snažili dokázať, že k streľbe došlo ešte na našom území. Absurdita vyšetrovania bola, ako bolo zvykom, dokonalá: prípady na hranici vyšetrovala samotná Pohraničná stráž. „Použitie zbrane s následkom„, to bola definícia orgánov pre smrť zastrelením. Desiatnik Václav Smejkal bol za svoje „hrdinstvo“ odmenený hodinkami s venovaním veliteľa Pohraničnej stráže, týždňom mimoriadnej dovolenky a bol povýšený na čatára.
Naproti tomu v Nymburku sa s dovolením vojenského prokurátora konal pohreb 19-ročnej obete. Milanov otec sa pri prvom osobnom oboznámení so smrťou jeho syna vyjadril: „Ešte že to tak dopadlo, čo by inak bolo so mnou, to by som už nemohol ďalej slúžiť„.
Čatár Václav Smejkal sa svojou hodnosťou mohol pýšiť takmer 30 rokov. V roku 1998 bol českým súdom odsúdený za ublíženie zdraví s následkom smrti na 18 mesiacov nepodmienečne a vojenská hodnosť mu bola odobraná.
A to je to naše dnešné vyrovnávanie sa s minulosťou: aj v tom minime prípadov postihujeme následok a nie príčinu. Trestáme pešiakov namiesto tých zodpovedných: vedúcich predstaviteľov komunistického režimu a v prípade obetí Železnej opony tiež veliteľov Pohraničnej stráže na všetkých stupňoch.
Zdroje:
Dokumentace usmrcených na československých státních hranicích 1948−1989: Milan Čepek
