Kultivovane proti referendu. 1. časť
Referendum Aliancie za rodinu je pre slovenského občana politickou kampaňou aj potenciálnym zlyhaním sekulárneho štátu, ale zo systémovej perspektívy je predovšetkým ďalším z prejavov základnej strategickej slabosti liberálnej demokracie: jej záväzku poskytnúť jej vlastným oponentom toľko priestoru na útoky prostredníctvom straw man argumentov, o koľko požiadajú.
Ak máme možnosť si dnes všimnúť, že množina podporovateľov referenda sa sugestívne prekrýva s fanúšikmi Putinovho autoerotického ťaženia proti veciam, ktoré nie sú Putin, pre vysvetlenie nemusíme chodiť ďaleko: aktéri oboch dobrodružstiev vedia, že ak liberálnu demokraciu cielene zbavíme jej ideového obsahu, jej politický rozmer sa začne javiť ako neznáma, cudzia platforma prenikajúca zo západu do postsovietskeho priestoru tempom, ktoré ju umožňuje označiť ako mimoriadne nebezpečnú. Naši LGBTI spoluobčania sú tak v nezávideniahodnej pozícii; nastávajúci boj o uznanie ich práv sa odohrá v rámci systému, ktorý paradoxne práve kvôli jeho liberálnej orientácii pomáha vytvárať schematickú predstavu o LGBTI menšine ako o malej, vágne machiavellistickej skupine agentov presadzujúcich agendu liberálneho leviatana zo západu (z ťažko určiteľného dôvodu myslím na slovo „židoboľševik“), proti ktorým stojí hrdinský tábor kontrakultúrnych bojovníkov za zachovanie spoločenskej reality v presne takej podobe, akú mala na začiatku ich adolescencie, a to všetko za láskavého patronátu svätej cirkvi všeobecnej (pretože nič z jej nedávnej minulosti neeroduje jej spôsobilosť vystupovať ako morálny kompas). Ak k tomu pridáme skutočnosť, že LGBTI ľudia v drvivej väčšine prípadov nie sú Batman (hoci ich zmysel pre módu je neoddiskutovateľne fabulous), začíname mať bližšiu predstavu o tom, prečo je len prejavom dobrého vkusu postaviť sa so všetkými dostupnými prostriedkami na ich stranu v priebehu kampane pred referendom podobne, ako na veľmi dlhý čas po nej.
Keďže sa mi v Európskom inštitúte pre konverziu heterosexuálov za zimný semester podarilo dosiahnuť vynikajúce hodnotenie v predmete Kradnutie detí (bonusové body za inkubátor) a v Rade pre mediálnu prostitúciu mám tento mesiac platené voľno s prémiou desaťtisíc šekelov bez dane z príjmu, pokúsim sa v januári formou blogových príspevkov analyzovať časté argumentačné klamy, ktoré sú, či už vedome, alebo nie, používané Alianciou za rodinu v priebehu predreferendovej kampane, podobne, ako širšou konzervatívnou opozíciou proti LGBTI právam vo svetovom meradle a upozorniť na chyby, ktorých sa LGBTI komunita môže dopustiť pri budovaní svojej vlastnej intelektuálnej opozície pri snahe poraziť referendum, ako aj v budúcnosti.
Argument prostredníctvom anekdoty alebo Na Vysielači hovorili
Je zvláštne špecifickým pravidlom, že novú alebo donedávna neviditeľnú súčasť spoločenskej reality spoznáte podľa toho, že triviálne príklady problémov súvisiacich s jej pôsobením sú úspešne používané ako argument v jej neprospech. Výsledkom je, nielen v našich podmienkach, úsmevný kognitívny moment: predstava, že by po každej autonehode vyšli do ulíc ľudia s hárkami za vypísanie referenda proti vražedným spôsobom dopravy, je rovnako absurdná, ako hovoriť o tom, že vo Francúzsku nastáva koniec tradičnej rodiny, pretože LGBTI komunita požiadala ministerstvo spravodlivosti, aby na svojej stránke nepoužívala obrázok podobný logu organizácie La Manif Pour Tous (predstavte si francúzsku Alianciu za rodinu vo väčšom meradle a s rovnakým fetišom na obrázky bábätiek), alebo preto, že Aliancia je schopná citovať až jeden prípad, kedy bola anglikánska cirkev žalovaná pre neochotu zosobášiť homosexuálny pár. Beletristický talent Aliancie za rodinu v štylizovaní týchto prípadov tu môžeme zanedbať, keďže vypovedá viac o jej morálnej integrite, než o argumentačnom klame, ktorý ilustrujú.
Aliancia si je dobre vedomá toho, prečo, odhliadnuc od možnosti využiť ich emocionálny náboj, je efektívnejšie odvolávať sa na individuálne prípady problematickej implementácie LGBT práv a sexuálnej výchovy, než na štatistiky; pri pohľade na ne by bolo až príliš zrejmé, do akej miery sú tieto prípady izolované a aká malá je ich reprezentatívnosť voči širšej spoločenskej realite v krajinách, v ktorých sa vyskytli. Z tejto perspektívy zrazu senzačné momenty z pôsobenia tak často spomínanej „juvenilnej justície“ (váš lokálny právnik vám na požiadanie vysvetlí, ako veľmi bol tento termín konzervatívnymi aktivistami znásilnený) prestávajú byť argumentami v neprospech LGBTI práv ako spoločenskej inštitúcie a začínajú byť jednoduchým konštatovaním toho, že všetky spoločenské inštitúcie sa ipso facto dopúšťajú chýb. Úlohou demokratického štátu je v čo najväčšej možnej miere uspokojovať dopyt po spoločenskej spravodlivosti vrátane ochrany menšín, nie byť neomylnou továrňou na morálne absolútna. Podobne by tak nemalo byť cieľom LGBTI hnutia trvať na tom, že anekdoty používané Alianciou nemajú aspoň sčasti reálny základ; podstatné totiž je, že používať ich ako súčasť predreferendovej kampane má podobný zmysel, ako tvrdíť, že ženy by nemali mať volebné právo (pretože ženy s politickými názormi sa občas hádajú so svojimi mužmi a vytvárajú nežiaduce napätie pri rodinnom krbe), dožadovať sa zákazu počítača a internetov (pretože hackingové aféry každého len otravujú), či, povedzme, prestať využívať leteckú dopravu (pretože raz za čas sa objaví génius s prístupom k rakete zem-vzduch, podľa ktorého ten fľak na oblohe rozhodne bude Antonov).
Pokušenie použiť citovo nabité anekdoty ako prostriedok argumentácie sa, práve kvôli jeho príťažlivosti, nevyhýba ani odporcom pripravovaného referenda a práve z tohto dôvodu je pred referendom nevyhnutné odpustiť si štedro invokované klišé o tom, že homosexuálne zväzky sú lepšie, ako stereotyp „alkoholického otca bijúceho manželku a deti“. Mám nasledujúce dôvody myslieť si, že spamovanie podporovateľov referenda týmto argumentom nielenže sa míňa účinkom, ale je celkom jednoznačne škodlivé pre úspech LGBTI požiadaviek nielen v kontexte referenda.
Prvým z nich je, že je nevyhnutné rozlišovať medzi situáciou, kedy Aliancia tvrdí, že je ochrankyňou slovenských rodín, a situáciou, kedy sa otvorene vyjadruje proti prístupnosti registrovaných partnerstiev či zväzkov ľudí rovnakého pohlavia. V prvom prípade považujem za celkom legitímne odpovedať otázkou, aká časť referendových otázok alebo agendy Aliancie rieši naozaj akútne problémy súčasnej rodiny, ktorými sú práve alkoholizmus a domáce násilie; táto odpoveď nie je anekdotou, keďže je jednoducho spochybnením tézy Aliancie o tom, že skutočné záujmy slovenskej rodiny sa zhodujú s obmedzením úpravy práv LGBTI ľudí. V druhom prípade je situácia veľmi problematická, pretože je v podstate len inverziou konzervatívnej agendy: „ako sa opovažujú navrhovať zákaz našich sobášov, keď poznám heterosexuálne rodiny s alkoholikmi?“
Druhý dôvod je o niečo prozaickejší a vychádza z jedného obzvlášť prezieravého facebookového príspevku reagujúceho na nadchádzajúce referendum, na autora ktorého si nespomínam, ale s ktorým musím v plnej miere súhlasiť: nie je argument o alkoholickom fotrovi urážajúci práve v tom zmysle, že nastavuje obzvlášť nízke štandardy pre realitu homosexuálneho partnerstva? Ak je najčastejším argumentom odporcov referenda jednoducho to, že z porovnania s domácim násilím vychádzajú lepšie, čo to vypovedá o ich sebavedomí a opodstatnenosti ich agendy? V prospech implementácie LGBTI práv sa nestaviame preto, že zväzok medzi homosexuálmi je lepší, než trestný čin (!), ale preto, že tieto zväzky raz budú vyvrcholením požiadaviek skupiny ľudí, ktorej Slovensko ako jedna z mnohých krajín za dekády urážok, šikanovania a kultúrnej genocídy dlhuje kompenzáciu.
A tiež preto, že slovenský liberalizmus si začiatkom februára zaslúži jedno malé víťazstvo.
