Ja nie som ty, Charlie

zdroj: Amazon

Deň, keď skončili šesťdesiate roky

“Predstavovala som si, že môj život je jednoduchý a sladký a niekedy aj bol, no v meste sa diali čudné veci. Rozprávali sa chýry. Rozprávali sa príbehy. Všetko bolo neuveriteľné, ale zároveň nič nebolo nepredstaviteľné. Mystické flirtovanie s myšlienkou ‘hriechu’ – ten pocit, že je možné zájsť ‘priďaleko’ a že veľa ľudí to aj robí –  bolo v Los Angeles v rokoch 1968 a 1969 všade okolo nás. V komunitách sa vynáralo šialené a podmanivé vírivé napätie. Usídľovala sa nervozita. Spomínam si na to, ako každú noc brechali psy a mesiac bol vždy v splne. Deviateho augusta 1969 som sedela na plytkom konci bazénu u mojej švagrinej v Beverly Hills, keď nám zavolal priateľ, ktorý sa práve dopočul o vražde v dome Sharon Tate Polanski na Cielo Drive. Počas najbližšej hodiny zvonil telefón niekoľko krát. Prvé správy boli zmätočné a protirečiace. Jeden volajúci hovoril o kapucniach, ďalší o reťaziach. Bolo tam dvadsať mŕtvych, nie, dvanásť, desať, osemnásť. Predstavovali si čierne omše a vinili zlé tripy. Z toho dňa si veľmi dobre pamätám všetky tie dezinformácie a pamätám si aj to, a želám si, aby som si to nepamätala: pamätám si, že nikto nebol prekvapený.“

Joan Didion: The White Album

Boli to rituálne vraždy? Má v tom prsty mafia? Alebo šlo o zlý drogový trip? Mala jedna obeť na hlave kuklu Ku Klux Klanu? Koho boli tie tajomné okuliare? Čo sa stalo s dieťaťom, ktoré už ôsmy mesiac Sharon Tate nosila? A čo znamenajú tie krvavé nápisy, ktoré vrahovia po sebe zanechali?

Povery a strach ovládli mesto. Za dva dni jeden športový obchod v Beverly Hills predal dvesto zbraní, kým obvykle ich predával iba tri-štyri denne. Ceny služieb ochrankárov i strážnych psov sa niekoľkonásobne zvýšili. Zámočníci meškali so zákazkami aj dva týždne. Mestom sa ozývali náhodné streľby. Frank Sinatra sa skrýval, Mia Farrow sa neodvážila ísť na pohreb Sharon Tate, Tony Bennet sa „z bezpečnostných dôvodov“ presťahoval, Steve McQueen so sebou nosil zbraň a Connie Stevens si prebudovala dom na pevnosť.

Končili sa dlhé priateľstvá i partnerstvá, rušili sa večierky a strach vyvolával i šuchot lístia na stromoch. Podozrivý bol každý. Deviateho augusta 1969 sa v USA skončili idealistické šesťdesiate roky.

„Pig“ („Prasa“), krvavý nápis na dverách vily na Cielo Drive; zdroj: Pinterest

Leto lásky

Štvrť Haight-Ashbury, San Francisco. Rok 1967. Leto lásky. Stotisíc mladých ľudí uteká do San Francisca, hlavného mesta hippies a kontrakultúry. Celé to sprevádzajú pouličné koncerty, sexuálna revolúcia a drogy. A v pozadí toho všetkého sa začína zhmotňovať zlo, ktoré éru detí kvetov neskôr zabije.

V to leto do Haight-Ashbury prichádza aj istý Charles Manson, čerstvo prepustený delikvent, ktorý väčšinu života prežil v nápravných zariadeniach. Napriek násilnej histórii nemá problém splynúť s davom. Práve naopak, je natoľko charizmatický, že si okolo seba vytvára zástupy nasledovníkov.

Nie je to len charizmou, ale aj manipulatívnymi trikmi, ktoré sa naučil od spoluväzňov a zo štúdia scientológie. Útržky filozofie mierového hnutia a okultnej sekty The Process, ktoré v tejto hippie štvrti zachytil, mu pomáhajú osloviť mladých. Tí sem pre rôzne problémy utekajú z domovov. Tu spolu žijú, milujú sa a drogujú. A hovoria si The Family. Rodina.

Haight-Ashbury počas Leta lásky v roku 1967; zdroj: Allinfo.space

Post-moderná apokalypsa

Pár desiatok tvorí tvrdé jadro, ostatní sa obmieňajú. Niekedy je ich dvadsať či tridsať, inokedy pomaly sto. Charlie, ako mu vravia, je ich vodcom. Vraví, že ich vedie k slobode. Keď ale majú komunitné sexuálne orgie, celý akt obsesívne režíruje. Podobne riadi všetko ostatné, vrátanie dávkovania drog. To je ale jedno, v jeho chaotickej filozofii, ktorú im vštepuje, je táto nesloboda slobodou, vražda je prejavom lásky a samotný Charlie sa stáva prevteleným Ježišom Kristom, ku ktorému The Beatles, štyria jazdci apokalypsy, prehovárajú o nadchádzajúcej rasovej vojne a apokalypse pod názvom Helter Skelter.

A popritom sa Charlie chce stať populárnym folkovým spevákom a jeden čas s celou Rodinou býva u Dennisa Wilsona z The Beach Boys.

Vitajte v Los Angeles na sklonku šesťdesiatych rokov.

Ak by sa ten príbeh skutočne nestal, musel by ho vymyslieť nejaký hollywoodsky scenárista. I tak by vyzeral byť pritiahnutý za vlasy. Los Angeles, smotánka, populárna herečka, kultový režisér, The Beach Boys a The Beatles, krvavé nápisy na stenách, apokalyptická sekta, rasizmus, hippies, halucinogénne drogy, Haight-Ashbury, Summer of Love, Čierni Panteri – lesk a hnus šesťdesiatych rokov zhmotnené v jednej tragédii, ktorá ani po päťdesiatich rokoch neprestáva šokovať.

Spahn Ranch, ranč v Údolí smrti, ktorý kedysi slúžil ako kulisa pre televízie a filmové štúdiá a neskôr sa v ňom usídlil Charles Manson so svojou Rodinou; zdroj: Pinterest

Verní aj za cenu života

Je toho oveľa viac, ale nebudem vyzrádzať všetko. Nech je dôvod prečítať si skvelú knihu Helter Skelter Vincenta Bugliosiho, žalobcu v procese s Charlesom Mansonom. Bugliosi a spoluautor Curt Gentry popisujú zločin, jeho vyšetrovanie a následný komplikovaný súdny proces, ktorého priamym aktérom bol Bugliosi. Časti, kde priamo vystupuje, by si zaslúžili silnejšiu ruku editora, ale to môže byť len dojem z toho, ako dokonalo sú zeditované úvodne kapitoly.

Obvyklým objektom záujmu býva či už vražda Sharon Tate alebo šialená myseľ Charlesa Mansona. Mňa najviac zaujali príbehy členov jeho kultu. Nie je totižto dokázané, žeby Charles Manson niekedy niekoho zabil. A určite nevraždil v tie dve osudné noci začiatkom augusta 1969. Vychoval si verných nasledovníkov, ktorí to vykonali za neho.

V súdnom proces s Mansonom a troma vykonávateľkami vrážd všetky tri systematicky podkopávali svoju obhajobu a sabotovali snahy svojich právnikov, aby ich uchránili trestu smrti, a to len aby oslobodili Charlieho. Susan Atkins, Leslie Van Houten a Patricia Krenwinkel gúľali očami, spievali si pesničky, robili grimasy, kreslili si a smiali sa, keď sa rozprávalo o brutálnych vraždách, ktoré vykonali. Medzičasom ďalšia skupina stanovala pred súdom. Štrikovali, zhovárali sa s novinármi a presviedčali ich o tom, že Charlie je nevinný.

Keď si Charles Manson do čela vyrezal „X“, vyrezali si ho všetci. Keď si oholil hlavu, oholili si ju všetci.

členky Mansonovej Rodiny s vyholenými hlavami a vyrezaným X na čele; zdroj: vintag.es

Zlo a pocit viny

Všetky tri, ako aj Tex Watkins (ktorý bol súdený v osobitnom procese), boli za pár rokov vo väzení schopní odpútať sa od Mansona, i keď nemožno povedať, žeby hneď pocítili vinu. Manson, drogy, hocičo iné, len nie vlastná vina. Susan Atkins sa pár rokov po vraždách, ako čerstvo konvertovaná kresťanka, vyznala, že našla mier v tom, že jej Boh odpustil. Dokonca aj tesne pred smrťou sa miesto priznania viny utápala sa v konšpiračných teóriách. I tento proces odpútania sa od Mansona je ale svojím spôsobom pokrok. Niektorí členovia Rodiny ako Lynette Fromme či Brenda Good nikdy neprestali veriť v jeho zvrátenú filozofiu a i po rokoch obhajovali vraždy ako nutné obete vojny, ktorú viedli.

Ale sú to najmä Leslie, Susan a Patricia, ktoré nedovolia človeku prestať o tom celom premýšľať. Tri dievčatá, ktoré sa držia za ruku, spievajú si a vyzerajú ako školáčky, no kráčajú pred súd za viacnásobnú vraždu. Začína to problematickým detstvom. Nasleduje útek z domova a útočisko v komunite ľudí s podobným osudom. Hudba, sex, drogy. A Charlie. Prichádzajú krádeže a vlámania a vrcholí to vraždami z „lásky“. Vo vzduchu cítiť vábivý pocit, že nikomu nič nehrozí. A že táto idyla sa nikdy neskončí.

Mohlo to dopadnúť inak?

Vincent Bugliosi vyslovuje názor, že všetky tri dievčatá mali v sebe tieto sklony už dávno predtým. Bolo to ich rozhodnutie ísť do domu a vraždiť. Naopak Linda Kasabian bola prítomná na mieste činu v jednu i druhú noc a napriek tomu, že bola do Mansona zamilovaná, vraždiť odmietla. „Ja nie som ty, Charlie. Ja nedokážem zabíjať,“ povedala. A neskôr sa stala korunným svedkom v procese s Mansonom.

Je možné, že Leslie Van Houten i Patricia Krenwinkel sú dnes už neškodné pre spoločnosť a plne si uvedomujú svoju vinu (Leslie Van Houten dokonca dostala podmienečne prepustenie, ktoré guvernér vetoval). To je ale jedna z mnohých otázok, ktoré kniha (a to čo po nej nasledovalo) otvára. Je skutočne možné plne precítiť vinu a dostať „prepáčenie“ za takýto zločin?

Linda Kasabian počas súdneho procesu; zdroj: CBS News

Charles Manson Superstar

Ani po smrti Charles Manson neprestáva pútať pozornosť. Ďalší rok má mať premiéru film Quentina Tarantina, ktorý sa bude odohrávať na pozadí udalosti s ôsmeho a deviateho augusta 1969. Nedávno sa Mansonovi venoval seriál Aquarius. Existuje množstvo dokumentov i hraných filmov o udalostiach. Niektoré veci hraničia až so zdravým rozumom. Manson bol vo svojej dobe pre niektorých hrdinom kontrakultúry, ktorý trpí za cudzie hriechy. Niektorí jeho hrám veria dodnes. Trent Renzor býval vo vile na Cielo Drive a nahrával tam album The Downard Spiral, čo neskôr oľutoval, keď stretol sestru Sharon Tate. Henry Rollins si s Mansonom roky dopisoval a dokonca mu vo väzení produkoval album.

Kniha Helter Skelter nechá chladným málokoho. To ale nie je nič prekvapujúce. Také sú knihy o brutálnych vraždách. Aj pár minút čítania Wikipedie o Tedovi Bundym vyvedie človeka z miery. Ale to je iba shock value.

Príbeh Charlesa Mansona a jeho Rodiny je čímsi iný. Nie je to (len) kniha o psychopatickom vrahovi, ktorý sa vymyká všetkému normálnemu. Je to v prvom rade post-moderná tragédia o apokalyptickom kulte, o Los Angeles a Kalifornii, o The Beatles a Hollywoode, o šesťdesiatych rokoch a hlavne o vidine nikdy nekončiaceho Leta lásky a deťoch, ktoré sa v tejto ilúzii večnej mladosti navždy stratili.

navždy stratené: Susan Atkins, Patricia Krenwinkel a Leslie Van Houten; zdroj: The Washington Times