Denník N

Juraj Buchholtz starší a jeho výstup na Slavkovský štít

Nedávno som priblížil život Dávida Frölicha (https://dennikn.sk/blog/1105816/david-frolich-zanechal-prvy-znamy-opis-vystupu-na-tatransky-stit/), ktorý ako prvý preukázateľne vystúpil na jeden z vysokotatranských štítov, pravdepodobne na Kežmarský. Medzi jeho nasledovníkov patril Juraj Buchholtz starší.

Juraj Buchholtz sa narodil v Sabinove pred 375 rokmi 1. mája 1643.

Jeho predkovia pochádzali zo Sliezska. Starý otec Šimon prišiel študovať do Bardejova teológiu. Obľúbil si toto šarišské mesto a zrejme aj Bardejovčania jeho, lebo sa tu usadil a stal sa kazateľom nielen v jeho materinskej nemčine, ale aj v slovenčine. Mal tri dcéry a sedem synov, medzi nimi Juraja, ktorý sa vyučil za remenára a usadil sa v Sabinove.

Remenárov syn sa stal učiteľom

Juraj, vnuk bardejovského kazateľa, nezdedil po otcovi remeslo, ale rozhodol sa pre pedagogické pôsobenie. Po štúdiách prijal učiteľské miesto v Matejovciach (dnes časť Popradu), no po roku dal prednosť škole v Spišských Vlachoch, na ktorej sám predtým zbieral vedomosti. Cítil sa tam celkom dobre, napriek tomu po Novom roku 1667 doslova zutekal do Banskej Štiavnice. Dôvod mal na to naozaj vážny: mal 23 rokov, teda najvyšší čas, aby sa oženil. A kto by mu mohol byť lepšou manželkou, ako vdova po organistovi Müllerovi, ktorá mala „27 rokov, 2 deti, pekný veľký dom, polia, lúky i gáter za domom“? Nuž, staré záznamy nič nehovoria o kráse a povahe vdovy, niekto by z vypočítavosti na jeho mieste povedal áno, no keď doňho priatelia a známi hučali, aby nezahodil takúto šancu, radšej zutekal.

V Banskej Štiavnici sa zdržal tri roky. Učil a sám sa ďalej vzdelával. Vo februári 1670 mu ponúkli miesto rektora v Dobšinej, o rok neskôr dal prednosť Spišskej Sobote, kde bol zároveň i tajomníkom grófa 13 spišských miest zálohovaných Poľsku. Oboch postov ho zbavili pri prenasledovaní protestantov a krátky čas pobudol aj vo väzení Ľubovnianskeho zámku. V rokoch 1675 – 78 by sme ho našli v službách obchodníka Jakuba Lányiho. Počas Tököliho povstania bol kazateľom v Batizovciach a slovenským i nemeckým diakonom v Kežmarku. Keď v roku 1703 obsadil mesto František II. Rákóczi, stal sa kazateľom a seniorom Fraternity 24 spišských miest vo Veľkej Lomnici, kde sa zavŕšila jeho životná púť. Kedy sa tak stalo, v tom sa zdroje rozchádzajú. V encyklopédiách sa udáva 11. máj 1724, známy znalec Vysokých Tatier a ich histórie Ivan Bohuš uvádza 14. máj 1725. O tom, že sa tešil veľkej úcte, svedčí fakt, že napriek tomu, že bol protestant, rímsko-katolícky biskup súhlasil, aby ho veľkolomnický katolícky farár pochoval do kostola, ktorý bol vtedy v rukách katolíkov. V roku 1901 mu v ňom odhalili pamätnú tabuľu.

Výstup na Slavkovský štít

Mladý, 21-ročný učiteľ v Matejovciach Juraj Buchholtz mal z Matejoviec denne na očiach nádhernú panorámu Vysokých Tatier s tajomnými dolinami a vyzývavými štítmi. Čo-to už o nich vedel a v lete sa rozhodol, že vystúpi na Slavkovský štít. Dosiahol ho 25. júla 1664, opis túry zanechal v rukopise, v tlači sa objavil až v roku 1774 a potom v roku 1904 v rodinnej kronike Buchholtzovcov.

Dovolím si ponúknuť opis túry, ako ju približuje Ivan Bohuš v Krásach Slovenska:

„V júli 1664 panovalo vo Vysokých Tatrách prekrásne počasie. Aj ním povzbudená smerovala dvanásťčlenná skupina zväčša mladých ľudí z Popradu a cez Veľký Slavkov k najbližšiemu, až dovtedy – zdá sa – panenskému Slavkovskému štítu. Hlbokánske a bezcestné lesy, ale menovite nedotknutý zárast kosodrevia spomaľoval postup a nad nimi stáli výletníci pred ďalším problémom: v mori skalísk na prvý raz správne vytipovať najschodnejšiu trasu. Dali si skôr smelú, ako mäkkú normu, keď svoju výpravu rozvrhli na dva celé dni.

Napoludnie prvého dňa dorazili k minerálnym vodám v slavkovskom chotári, kde sa „naobedovali, osviežiac sa jedením a pitím“. Okolo 14. hodiny putovali ďalej, aby pred zotmením rozložili tábor na hornej hranici montánneho stupňa, ktorá vtedy ležala nesporne o voľačo vyššie ako v súčasnosti. Už počas večere ich znepokojovalo mrmlanie medveďov a celú noc ich držali v šachu iba zaháňaním horiacimi haluzami.

Dve hodiny po polnoci opúšťali tábor a prevažne po hrebeni medzi slavkovskými a starolesnianskymi pozemkami vystúpil na Nos a z neho na končiar Slavkovského štítu. Šiesti vyčerpaní účastníci túry skončili svoj výstup kdesi na hrebeni a dvojica ďalších zaostala, „keď boli už sotva na dva dostrely z muškety“ od vytúženého cieľa. Prvovýstup dokončili „uprostred stáleho telesného a životného nebezpečenstva“ štyria najzdatnejší výletníci: Juraj Buchholtz, 21-ročný, novopečený učiteľ na matejovskej škole, jeho žiak Martin Veiszer, spišskosobotský kantor Martin Jani a akýsi pytliak.“

 Ako sa z kamzíkov stali kozorožce…

 Opis túry Jurajom Buchholtzom je podstatne podrobnejší ako po sebe zanechal Dávid Frölich. Nezabudol vymenovať účastníkov pamätného výstupu, pravda s výnimkou pytliaka, ktorý ich sprevádzal, čo je pochopiteľné, a štyroch žiakov, ktorí výstup fyzicky nezvládli. Jeho trasu dokladá niekoľkými topografickými názvami, ako je „Kyslý prameň vo veľkoslavkovskom chotári“ (dnes kyselka v Starom Smokovci), spomína aj „Kráľovský nos“, o ktorom kolovali povesti, že počas poľovačky na kamzíky tam spadol legendárny kráľ Matej Korvín a oškúlil si nos.

V opise výstupu na Slavkovský štít nezabudol Juraj Buchholtz ani na prírodu okolo seba. Spomína limby a využitie ich dreva i liečivého oleja, o kamzíkoch a svišťoch sa veľa dozvedel od anonymného sprievodcu – pytliaka. Jeho spomienka na „divé kozy“, hoci jednoznačne mal na mysli kamzíky, mala negatívny dopad na faunu Tatier koncom 19. stor., keď sem boli dovážané cudzokrajné kozy a kozorožce v snahe „obohatiť“ tatranskú faunu o druhy, o ktorých si mylne mysleli, že kedysi žili v našich veľhorách. Možno, ale až v dávnych časoch niekedy po dobe ľadovej a v dnešnej dobe sú absolútne cudzím prvkom. Našťastie, táto „móda“ rýchlo zanikla a druhy cudzie tatranskej prírode sa tu neudomácnili.

Výletníci mali šťastie na pekné počasie a tým aj na nádherné výhľady do spišskej kotliny, kde sa ešte nezacelili stopy po prietrži mračien zo 6. augusta 1662, teda dva roky pred výstupom. „Mestečká okolo Spišskej Soboty vyzerali – s prepáčením – ako kôpky hnoja rozmetané v poliach a mestá Kežmarok, Podolínec a Stará Ľubovňa ako stohy sena,“ zapísal si Juraj Buchholtz do denníka.

K poznávaniu Tatier priviedol aj synov 

Výstup na Slavkovský štít bol zrejme prvý, ale určite nie posledný výlet, ktorý podnikol Juraj Buchholtz do Vysokých Tatier. V rodinnej kronike zanechal aj zmienku, že do tatranských jaskýň a kolíb sa utiekal aj s rodinou v čase nepokojov, keď drancovaním i smrťou hrozili rovnako cisárski vojaci – labanci – ako povstalci – kuruci. Len tak mohol nazhromaždiť bohaté poznatky, ktoré zanechal v rukopise Das weit und breit erschollene Zipser-Schnee-Gebürg durch Georgium Buchholtz den ältern anjezo exulirenden Gross-Lumnitzer Pfarrer, Anno 1719, in Augusto an Tag gegeben, und mit eigener Hand in dem 77-sten Jahre seines Alters geschrieben – Široko-ďaleko vychýrené spišské Snežné hory, Jurajom Buchholtzom starším, toho času vypovedaným veľkolomnickým farárom v auguste 1719, v 77. roku života opísané.

V objavovaní Tatier pokračovali jeho synovia Jakub, ktorý bol ihlárom v Kežmarku, a najmä Juraj, ktorý bol rektorom v Paludzi a v rodnom Kežmarku (o ňom blog: https://dennikn.sk/blog/841265/za-dracie-kosti-ziskal-zlatu-medailu/).

Foto Slavkovského štítu: expedition.sk

Teraz najčítanejšie

Jozef Sliacky

Ročník 1953. Od roku 1975 amatérsky, od roku 1992 profesionálny publicista (teda ako redaktor alebo SZČO), teraz penzista so socialistickým dôchodkom.