Denník N

Využime oprávnený vzdor občanov

Ulica patrí do spoločnosti, ale nesmie spochybniť parlamentnú demokraciu

Keď sa pozrieme do slovenskej histórie, uvidíme prevládajúci obraz. Slováci sa vezú na víre udalostí v Európe alebo v najbližšom okolí, prípadne majú medzi sebou skupinu aktivistov presadzujúcich nejakú myšlienku, no narážajú na pasivitu mlčiacej väčšiny.

To môžeme vidieť v revolučnom roku 1848 v Uhorsku, keď aktivisti okolo Ľudovíta Štúra búria Slovákov, tí sa však pridávajú chabo. Do dobrovoľníckych zborov, akejsi predzvesti slovenskej armády, vstupujú váhavo. Naopak, viac ich nájdeme v nepriateľských vojskách Ľudovíta Košúta, ktorý viedol v maďarských farbách vojnu za nezávislosť Uhorska.

Pri vzniku Československa v roku 1918 Slováci nestáli jednoznačne za odchodom z Uhorska. Dokonca aj politik Milan Hodža, ktorý sa v 30. rokoch stal prvým slovenským predsedom pražskej vlády, zvažoval, či by nebolo s autonómnym postavením vhodnejšie ostať v Uhorsku s Maďarmi.

Pri nadobudnutí autonómie po potupnej Mníchovskej dohode na jeseň 1938 vidíme konať hlavne politické špičky. Hoci prvé husle berie do ruky šéf Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Jozef Tiso, silná Hodžova agrárna strana sa pridáva a legitimizuje Tisov postoj. Ľudia sú nadšení, ale aj zmätení, nikto nevie ako sa oklieštené, federalizované Československo bude vyvíjať ďalej.

Vznik samostatného štátu v roku 1939 je prejavom vôle Adolfa Hitlera. Hoci sa našli v Hlinkovej strane politici, ktorí osamostatnenie sami presadzovali, boli v menšine. Obyčajní ľudia boli vo vleku udalostí, a ak sa neskôr do prevažnej miery so samostatným Slovenskom stotožnili, bola to skôr prijatá myšlienka ako prvotná všeobecná vôľa.

Ani o Slovenskom národnom povstaní, ktoré ešte dlhší čas po skončení druhej svetovej vojny nieslo názov Banskobystrické povstanie, čím sa vyjadrovala absencia jeho celoslovenskosti, nemožno hovoriť ako všeobecnom občianskom vzdore. Bratislavská vláda mala svojich podporovateľov, jednoznačne však prevažovala odovzdaná pasívna väčšina.

Podobne vo februári 1948 či dokonca už na jeseň 1947, keď komunisti v Bratislave siahali po plnej moci, nevidíme nejaký masový vzdor. Ak by dostal Gustáv Husák povolenie z pražskej komunistickej centrály, vykonal by úspešný prevrat na Slovensku niekoľko mesiacov pred centrálnym pučom Klementa Gottwalda.

Hnutie za rekonštrukciu komunizmu v roku 1968 prijímal síce národ s opatrníckym nadšením, no bez vodcu, ktorým bol práve Slovák Alexander Dubček, by tento pohyb nemal nárok na vzplanutie. A. Dubček sa dostal moci len vďaka vhodným okolnostiam – podporoval ho šéf sovietskych komunistov Leonid Brežnev, ktorý napokon poslal proti neposlušnému žiakovi do Československa tanky a bojové lietadlá.

Roku 1989 predchádzala v Československu slovenská sviečková manifestácia, a hoci to bol odvážny počin vzdoru, väčšie sympatie nevyvolávala ani vo vtedajšej katolíckej cirkvi, z ktorej radov pochádzali organizátori. Keby nebol v novembri 1989 prišiel impulz z Prahy, nezahorela by ani Bratislava.

V roku 1992 síce získali dva rozhodujúce politické subjekty – Hnutie za demokratické Slovensko a Slovenská národná strana – významnú podporu od voličov, no ak by oportunistický Vladimír Mečiar nebol presedlal z federalizmu na samostatnosť, čo mu intenzívne vštepoval jeho český partner Václav Klaus, samostatné Slovensko by ostalo aj pre horúcich Slovákov len snom. Prípadné referendum by vyhrali federalisti.

Za prvý prejav väčšiny národa konať vo vlastnej réžii tak možno považovať až rok 1998, keď sa prostredníctvom parlamentných volieb vzbúrila proti despotickému V. Mečiarovi väčšina voličov. Opozičné politické strany sa vtedy dokázali zomknúť, no za cenu, že medzi seba prijali premaľovaných komunistov.

Napriek tomu tento krok možno považovať za príznak rastúcej vyspelosti občanov. Napokon už mohli svoje presvedčenie vyjadriť s plnou váhou v hraniciach samostatného Slovenska, bez ohľadu na to, za akých okolností tento druhý samostatný štát vznikol.

Odvtedy sa Slováci prehrýzajú k cieľu zmysluplne si vo vlastnej réžii spravovať veci verejné. Svoju vôľu presadzujú cez parlamentné voľby. Začínajú sa podobať susedom, ktorí majú takéto skúsenosti mnohonásobne dlhšie. A samozrejme, nevyhýbajú sa podknutiam, takým bežným v parlamentnej demokracii.

Uzatváranie mocenského systému do seba, čím si prešli či prechádzajú mnohé iné štáty, najskôr Slovákom akoby neprekážalo. Napriek tomu, že vládne strany sledovali viac svoj prospech ako úžitok občanov, dostávali ďalej šancu.

Zdá sa, že teraz, po dvadsiatich rokoch prichádza nová revolta. Sympatické je, že sa prebúdza aktivita občanov, hoci ešte nedávno sa zdalo, že na uspokojenie im stačí väčší kus chleba. A že sa začína od najmladších ľudí.

Študenti boli v zdravej spoločnosti vždy poprednými nositeľmi vzdoru. Ak sa na Slovensku prebudili, je to dobré znamenie. Hoci sám vzdor nič nevyrieši, je nevyhnutným spúšťačom pohybov, do ktorých zahrnie podstatnú časť spoločnosti.

Ja osobne si prajem, aby takýto vzdor vyústil do prebudenia spoločnosti. Aby preskočil z námestí slovenských miest do činov bežných ľudí. A aby bol dostatočne sterilný od vôle politických strán.

Politické strany, nech sú už v akomkoľvek postavení, nemajú byť iniciátorom, ale iba súčasťou diania. Majú byť iba subjektmi, po ktorých siahajú občania vo voľbách. Preto ma zaráža, že organizátori protestov organizujú podpisové akcie za referendum o predčasných voľbách, hoci jedna zo silných opozičných strán ho má oportunisticky v aktuálnom programe.

Politické strany majú nezastupiteľné miesto v spoločnosti, lebo cez ne sa v parlamentných demokraciách pri riadení spoločnosti prejavuje vôľa voličov. Preto sa tak treba k ním správať, ich pozícia je jasne vymedzená. Ak súčasné koaličné strany dostali mandát na štyri roky vládnutia, treba im ho ponechať, nech sa so zložitou situáciou popasujú samy.

Ak to nedokážu, je tu parlament a prezident, ktorí by si s krízami mali poradiť. Ak sa tu zrodí vôľa po predčasných voľbách, potom nech sú. No bezhlavo búšiť do parlamentného systému mi prichodí ako volanie po anarchii.

Vzdor, ktorý vypukol v časti slovenskej spoločnosti, je vzácny materiál, treba s ním nakladať obozretne. Dôležité je, aby neostal len vzdor pre vzdor. Ešte horšie by bolo, keby ho využili niektorí politici ako zdvíhajúcu sa vlnu na ceste k moci.

Ak by to dopadlo takto, asi by sme museli ďalších dvadsať rokov čakať na ďalšie vzplanutie.

Teraz najčítanejšie

Jozef Hajko

Pôsobí ako analytik a publicista. V minulosti hlavne novinár a poradca poslancov Národnej rady SR. Jeden zo zakladateľov Podnikateľskej aliancie Slovenska, jej prvý riaditeľ a v súčasnosti člen jej vedenia. Autor viacerých kníh a štúdií so zameraním na ekonomiku, spoločenské témy a históriu Slovenska.