Denník N

Bieda biedy marxizmu

Článok Mateja Pintéra napriek niekoľkým dobrým zjednodušeným bodom potrebuje opravu a doplniť to, čo by mal vysvetliť.

Článok tu

Neúmyselne tento článok zhŕňa práve to, čo je na marxistickom hnutí už storočie najväčším problémom a to je jeho záťaž na scholastiku – ako v minulom režime, aj dnes vedieme len teoretické debaty a Marxa len citujeme, veľmi zriedkavo interpretujeme, už vôbec ho nerozvíjame a neaplikujeme na najnovší vývoj.

Jedným z príkladov na toto je úplne zmenená sociálna a ekonomická štruktúra pracujúcej triedy, jej blahobytu a nové výrobné spôsoby medzi novými živnostníkmi a novými rentiermi ako napríklad v sharing hospodárstve. Tento vývoj sa buď odmieta alebo bagatelizuje ako niečo marginálne a nepodstatné. O nedostatkoch Marxovej teórie vtedy a dnes sa zriedkavo vedú diskusie – napríklad o peňažnej teórii, o schematizme historického materializmu a jeho preverení v historických príkladoch.

Citácie Marxa a Engelsa nám neprinesú nové poznatky, sú jedine snahou o ukážku autority a pokračovaním scholastiky – štúdiom Marxa ako historický exponát.

Na otázku kto sú autentickí marxisti možno jednoducho odpovedať tí, ktorí prakticky realizujú komunizmus. Túto otázku nemožno vôbec rozhodnúť podľa toho, aké teoretické stanoviská zastávajú. Možno len hovoriť o teórii v kontexte, že sú potenciálne nebezpeční pre marxizmus ako “zlí marxisti” alebo ako vysvetlenie pre zlyhanie v praxi.

Tu sa dostávame k najdôležitejšej otázke a to je otázka stalinizmu a jeho napojenia na marxizmus a Marxa. Túto otázku, spolu s tým, aký obrovský význam pre porážku hnutia pracujúcich v 20. storočí mala, nemožno vybaviť len konštatovaním, že stalinisti a Čína neboli skutoční komunisti.

Že stalinizmus nemá nič spoločné s marxizmom a marxistickou teóriou je nielenže teoretický nezmysel, ale aj nebezpečné stanovisko pre marxistov samotných, pretože sa stávame ľahostajní k nebezpečenstvu rozvoja byrokracie a k teoretickým a praktickým problémom revolúcie, ktoré môžu viesť k ďalšiemu stalinizmu. Zjednodušenie na zlých a dobrých marxistov je rovnaká urážka rozumu ako zjednodušenie na dobrých a zlých komunistov, čo počujeme od anarchistov.

Nejaké spojenie tam je, nie?

Je to nebezpečné zjednodušenie a ak sa pozrieme na vývoj stalinizmu v teórii a v praxi, uvidíme v skutočnosti “len” subtílne, ale podstatné rozdiely, ktoré sa stávajú rozhodujúce v praxi. Tieto rozdiely sa týkajú najmä chápania diktatúry proletariátu, prechodu, socializmu, odumierania štátu a triedneho boja počas prechodu. Čítať texty z minulého režimu je až na tieto subtílne rozdiely nerozoznateľné od “autentického” marxistického textu a už len tento fakt stačí nato pochopiť reči konzervatívcov.

Veľký omyl článku je tvrdiť, že orientácia stalinizmu na národný štát bola teoretická voľba a bola čisto daná rozhodnutím byrokracie. Orientácia na národný štát a vybudovanie socializmu v jednej krajine bola v skutočnosti pragmatická antiideologická reorientácia a racionálna voľba pre byrokraciu. Byrokracia sa tak chcela ochrániť pre rizikom vojny a stratou svojich pozícií. Tento strach o vlastné pozície podobne rozhodol o ukončení NEPu v roku 1927. Súčasne ale táto voľba bola podmienená svetovou situáciou a zlyhaním revolúcií v západnej a strednej Európe. Veľkou naivitou je si myslieť, že medzinárodná revolúcia bude prebiehať koordinovane a súčasne v súvislom geografickou pásme. Omnoho pravdepodobnejšie je, že bude nesúvislá, s prerušeniami. Internacionalizmus rovnako neznamená, že už neexistujú národné štáty a dnešný kapitalizmus je stále vo veľkej miere národný kapitalizmus. Ak ide o dobytie moci v národnom štáte, je jasné, že jednotlivé revolúcie budú národné formou.

Viniť za vznik byrokracie teóriu a jednu v podstate pre revolučnú prax v roku 1917 bezvýznamnú knihu Čo robiť je nanajvýš idealistické a nebezpečné, pretože prezentuje rozvoj byrokracie ako niečo voliteľné a plánované. Stačí, aby sme nepodporovali Leninovu pozíciu, že triedne vedomie treba do pracujúcej triedy vniesť zvonku a všetko je vybavené.

Vývoj byrokracie bol v skutočnosti všetko ostatné len nie plánovaný a zvolený, rovnako ako vývoj diktatúry a ekonomický vývoj v Sovietskom zväze. Počínajúc od apríla 1917 boli revolučné roky zmiešaninou nehôd, chýb, osobných rozhodnutí, spontánnych vývojov a neočakávaných zvratov. Témou dňa bola improvizácia a vývoj daný spoločenskými silami, ako roľníkmi a byrokraciou.

Snažiť sa zjednodušiť a bagatelizovať rozvoj stalinistickej byrokracie nemožno, v skutočnosti tento rozvoj nie je niečím, od čoho by sme boli dnes oslobodení, pretože sme „autentickí marxisti“ a žijeme v nie až tak zaostalej krajine. Rozvoj nového stalinizmu po revolúcii, najmä ak sa bude diať v zaostalej koloniálnej krajine, alebo v reakčnej krajine, alebo nesúvisle v rôznych krajinách, je reálna hrozba, proti ktorej treba vyvinúť teórie a prax a proti ktorej sa treba pripraviť.

Skutočný dôvod a základňa stalinizmu je aj proti Trockému (aj keď zaostalosť a izolácia toto posilňovala) rozpor medzi výrobnými silami a výrobnými vzťahmi a rozpor medzi nadstavbou a základňou. Jednoduchšie povedané, je daný tým, že revolúcia len začína proces prechodu ku komunizmu, neuzatvára ho. V tomto procese potom existujú stovky možností, že sa zastaví a zvráti. Základňou stalinizmu sú pretrvávajúce triedy a reakčné skupiny po revolúcii, rovnako ako deľba práce, najmä na duchovnú a manuálnu a centralizovaná organizácia práce. Sociálnym základom pre byrokraciu v stalinizme bolo malomeštianstvo a iné vrstvy, ktoré sa nachádzajú medzi pracujúcou triedou a meštianstvom. Rozporom, z ktorého vzniká stalinizmus je rozpor triednej spoločnosti, ktorú sa snaží nahradiť. Nie je to žiadna voľba ani dôsledok nejakého teoretického rozhodnutia. Rovnako je to s vývojom teoretického . Kľúčom “autentického marxizmu” je prechod zabezpečiť, s nevyhnutnou deľbou práce a organizáciou práce, ktorá sa zdedí od triednej spoločnosti, bez toho, aby táto deľba práce spôsobila návrat triednej spoločnosti. Najdôležitejšie je však zabrániť koncentrácii moci v štáte, ktorá sa stane najlepšími podmienkami pre rozvoj kariérizmu a byrokracie.

Jeden dôležitý teoretický omyl je tvrdenie, že socialistické vlastníctvo nemôže byť štátne, ďalej že stalinizmus bol štátny kapitalizmus. Je pravda, že stalinizmus ako aj sociálna demokracia majú fetiš k štátnemu vlastníctvu a že Marx hovoril o družstevnom a spolkovom vlastníctve, ale to neznamená, že štát ako taký nesmie nič vlastniť a ak vlastní, je kapitalistický. Je takmer isté, že Marx si socializmus nepredstavoval tak, že štát je dominantným vlastníkom v spoločnosti, čo ale neznamená, že štát už nemá vôbec existovať alebo od začiatku vymierať aj v tom, čo vlastní. Stalinizmus nebol štátnym kapitalizmom práve preto, že štátne vlastníctvo nepripúšťa v spoločnosti, v ktorom nie je kapitalistický výrobný spôsob dominantný, kapitalistické vykorisťovanie. Je možné iné než kapitalistické vykorisťovanie, aj štátne vykorisťovanie, no potom by muselo byť vysvetlené, ako sa to v minulom režime dialo. Nanajvýš možno hovoriť o vykorisťovaní cez korupciu, avšak aj to nebolo dominantné a nebolo kapitalistické. Štátny kapitalizmus je práve bod, v ktorom sa kapitalizmus neguje a prestáva byť kapitalizmom. Jedine v tomto kontexte možno minulý režim označiť ako štátny kapitalizmus.

Je pravda, že sociálna demokracia a stalinizmus zdieľajú mnohé veci, ale najpodstatnejšia z nich je práve byrokratizácia a absencia demokracie. Tento vývoj však nemožno tak ľahko vysvetliť a napraviť, ako sa to hovorí a treba o ňom ešte veľa diskutovať a teoretizovať, aby sa našli správne metódy a vyvinula sa správna prax, ktorá tejto byrokratizácii úspešne zabráni. Dovtedy radšej netvrďme, že je to také ľahko ako že existujú klamári marxisti a autentickí marxisti.

Teraz najčítanejšie