Denník N

Rok 1939 pripomína rok 2018? Keď Agatha Christie začne písať o politike

Ilustračné foto – Flickr/.hj barraza (CC BY-SA 2.0)
Ilustračné foto – Flickr/.hj barraza (CC BY-SA 2.0)

Toto je recenzia románu Agathy Christie s Herculom Poirotom One, Two, Buckle My Shoe (1940). Názov je narážkou na anglickú rýmovačku, a preto je nezmyselné titulovať – v doslovnom duchu – dielo v slovenčine Spona na topánke, ako sa to už udialo. Český knižný preklad si zvolil vtipnejší a zároveň priliehavejší názov Nástrahy zubárskeho kresla. Ako inak, recenzia obsahuje SPOILERy.

Keď sa o románe od Agathy Christie dá povedať, že najzaujímavejšie na ňom sú jeho politické konotácie… sme na tenkom ľade. Agatha Christie bola, pravdaže, majsterkou detektívnych zápletiek, ale v tejto knižke prekonala samu seba – nedobrým spôsobom. Zápletka je natoľko zamotaná a pritiahnutá za vlasy, že po rozlúštení záhady čitateľ len zakrúti hlavou – a obávam sa, že nie uznanlivo. Ide tu o šarádu v najhoršom zmysle slova: uvedomujeme si, že nič takéto by sa v skutočnom svete stať nemohlo. Veď kto by starostlivo načasoval termíny návštev u svojho zubára tak, aby mohol zavraždiť jedného z ďalších pacientov? Tu sa pani Christie až príliš odviazala… a konkrétny spôsob vykonania vraždy pocit nevierohodnosti ešte zosilňuje. Oproti tomuto bola ešte aj kolektívna vražda v Orient Exprese drsným realizmom.

Napriek tomu aj v tejto knižke čítame Agathu Christie v pomerne ranej fáze jej spisovateľskej kariéry (ranej napríklad v porovnaní s jej fádnymi knižkami zo 60. rokov), a keďže je to tak, na nudu niet pomyslenia. Štýl písania v Nástrahách zubárskeho kresla je maximálne sporý a ekonomický. Pohľad na stránky knižky môže byť skľučujúci: nevidno na nich takmer nič okrem kusých dialógov. Tempo je teda svižné, a hoci sa dá povedať, že veľa sa toho na približne 200 stránkach knihy neudeje, nemožno ani žiadnej kapitole vyčítať, že prešľapuje na mieste.

Zároveň to však znamená, že niektoré zo základných stavebných kameňov prvotriednych knižiek od Agathy Christie v Nástrahách zubárskeho kresla nenájdeme. Niektorí kritici vidia podobnosť medzi Nástrahami zubárskeho kreslaTragédiou v troch dejstvách (Three Act Tragedy, vyšla o šesť rokov skôr), ale s tým nesúhlasím. Tragédia v troch dejstvách patrí medzi majstrovské diela Agathy Christie, ale táto zubárska sága iste nie.

Najlepšie knižky od Christie ponúkajú aj presvedčivý opis ľudskej psychológie, no v tejto knižke ju takmer nenájdeme – odhliadnuc od Poirotových morálnych škrupúľ, len stručne načrtnutých, keď sa musí rozhodnúť, či jeho oddanosť patrí predovšetkým národu alebo jednotlivcom. (Uhádnete, ktoré z oboch si vybral.)

Najkvalitnejšie knižky od Christie neraz takisto ponúkajú pôsobivý romantický motív, no v tomto románe ho hľadáme márne; medzi postavami sú síce dva mladé páry, ale vzhľadom na to, že obaja mladíci sú vykreslení ako opovrhnutiahodné kreatúry (každý z nich inak: jeden je zapálený pravičiar, druhý zas rovnako zapálený ľavičiar), čitateľov sotva zaujme ľúbostný (dvoj)rozmer príbehu.

A napokon sa najlahodnejšie príbehy od Christie vyznačujú tým, že vykresľujú výstrednosti geniálnych detektívov v zajatí nášho banálneho sveta – či už je to Hercule Poirot, alebo slečna Marplová. Aj tu však musíme skonštatovať: Nástrahy zubárskeho kresla sú natoľko zredukované na naratívnu kosť a kožu, že ani Poirot sa nevenuje takmer ničomu inému okrem lapidárnych výsluchov podozrivých a svedkov; niet príležitostí na odbočku, niet chvíľky na reflexiu.

V celej knižke som našiel (v kapitole 5) len jediný útržok klasického poirotovského dialógu, ktorý stál za pozornosť:

„Ste zvláštny človek, pán Poirot.“

„Som veľmi zvláštny. Chcem tým povedať, že som metodický, zorganizovaný a logický – a nerád si skresľujem fakty, aby mi zapadli do teórie; a to je – musím uznať – naozaj neobvyklé!“

“You’re an odd man, M. Poirot.”

“I am very odd. That is to say, I am methodical, orderly and logical – and I do not like distorting facts to support a theory – that, I find – is unusual!”

Čo nám teda zostáva? Najväčším prínosom knižky je možno (a veľmi prekvapujúco) to, že ide o prvý otvorený „výlet“ Agathy Christie do sveta politiky, ak smieme dôverovať bádateľom skúmajúcim jej dielo. Zdá sa, že tento román – napriek tomu, že vyšiel až v roku 1940 – dopísala autorka najneskôr v lete roku 1939, pretože sa v ňom vôbec nespomína 2. svetová vojna. Tá je citeľne prítomná v neskorších dielach od Christie – napríklad v skvelej poirotovke Čas prílivu (Taken at the Flood, 1948); Nástrahy zubárskeho kresla sú však len prelúdiom k celosvetovej katastrofe.

Kým o predchádzajúcich dielach od Christie by sa dalo povedať, že sa odohrávali takmer v „historickom vákuu“ a akoby ignorovali, čo sa inak odohrávalo na našej planéte, zdá sa, že okolo roku 1939 autorka buchla päsťou do písacieho stola a povedala si: „Stačilo! Už sa ďalej nemôžem tváriť, že moje postavy nevnímajú, čo sa odohráva v Európe – tak blízko k britským brehom.“ A tak napísala Nástrahy zubárskeho kresla – otvorene politickú detektívku. Bolo to celkovo dobré rozhodnutie, no zároveň pri čítaní cítime, že toto veru nie je autorkina parketa; jej rozprávanie akoby pri nových témach strácalo sebavedomie až suverenitu, ktorými sa inak Christie vyznačuje. A tak hoci prienik Christie do nového tematického územia musíme pochváliť, výsledok nie je celkom uspokojivý.

Atmosféra je dusná a pochmúrna; čitateľ akoby na vlastné oči videl tmavé oblaky, ako sa sťahujú na (európskom) horizonte, ktorý je z Británie „na dosah“ – čo dokazujú aj spomínané obe postavy mladých nápadníkov: jeden väčší fanatik než druhý, hoci na protiľahlých stranách politického spektra.

Zdá sa, že Agatha Christie je vydesená hroziacim európskym nástupom totalitných ziel záveru 30. rokov minulého storočia: nacizmu a komunizmu. Nedá sa povedať, že by medzi oboma zlami zreteľne rozlišovala (a dobre urobila!). Dá sa však preto skonštatovať, že Nástrahy zubárskeho kresla sú oslavou „konzervatívnej strednej cesty“ medzi oboma extrémami, ako ju stelesňuje finančník Alistair Blunt? Vôbec nie. Keď je Poirotovi ponúknutá možnosť, aby svoj étos vyšetrovateľa položil na oltár „záchrany tradičného svetového poriadku“, Poirot ponuku odmieta. Akokoľvek to naháňa strach, a akokoľvek ho to samotného rozosmutnilo – ak chce Poirot zostať verný svojim zásadám, musí zachrániť jedného z mladých extrémistov a zároveň poslať na šibenicu jeden z emblémov stelesňujúcich „naše bezpečie“, náš tradičný svetový Poriadok. Poirot sa zmôže na vyslovenie jedinej skromnej prosby:

Vo vašom novom svete, deti moje, nech je sloboda a nech je súcit… Nič viac nežiadam.

In your new world, my children, let there be freedom and let there be pity… That is all I ask.

Toto je však všetko iné ako čítanie o dávnej predvojnovej histórii. Paralely medzi rokmi 1939 a 2018 musia vydesiť aj nás, keď si knižku čítame dnes. V roku 1939 nemali internet ani Facebook – a zrejme ani koncepciu „falošných správ“ („fake news“ – tú pôvodnú ani tú orwellovsky zvrátenú dnešným obyvateľom Bieleho domu). Lenže výroky oboch extrémistov z románu z roku 1939 nám znejú akosi povedome; áno, dnes sa práve s takýmito rečami bežne stretávame na webstránkach „alternatívneho spravodajstva“ či medzi priaznivcami konšpiračných teórií: dnes sa takto vyjadrujú naši kamaráti zo základnej školy alebo mamičky na materských dovolenkách.

Vezmime si len Poirotov dialóg s ľavičiarom v kapitole 5.VI, kde ten vyslovuje požiadavku, že predstavitelia starého systému „musia zmiznúť – oni aj všetko, čo predstavujú!“ [“have to go – they and everything they stand for!”]. A kto je na vine? „Starý skorumpovaný finančný systém […] – táto prekliata sieť bankárov rozlezená po celom svete ako pavučina. Všetkých ich treba vymiesť.“ [“The old corrupt system of finance {…} – this cursed net of bankers all over the world like a spider’s web. They’ve got to be swept away.”] Potom už ani neprekvapí, že najzámožnejšia protagonistka knihy je Židovka.

A tak sa Agathe Christie aspoň raz podarilo, že nám pri čítaní jej knižky behajú zimomriavky po chrbte predovšetkým v kontexte, ktorý nijako nesúvisí s detektívnou zápletkou.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.avenarius.sk. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.