Denník N

Keď sa rodičia Jána a Martiny postavia na pódium, my ďakujme a kuvik mlč

Za posledný týždeň som sa ocitla na dvoch miestach, kde boli prítomní aj rodičia Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.  V oboch prípadoch stáli najprv bokom, nik sa s nimi nezhováral, lebo nik ani nevedel o čom. Ale oni vedia, o čom sa zhovárať potrebujú a čo z posledných síl povedať chcú. Potom vystúpili na pódium.

Raz na Novinárskej cene, raz na koncerte v Gregorovciach  v deň plánovanej svadby ich detí. A nám zovrelo hrdlá. Povedali pár slov cez slzy, ukázali bolesť a aj akúsi túžbu: „Nenechávajte nás v tom samých.“ Prečo nás potrebujú, prečo sa postavia na pódium a je to vôbec normálne? Lebo sú aj mudrlanti, ktorí povedia, že nie. Tí ale vedia všetko. Aj to, čo by robili, keby im niekto zavraždil dieťa.

Poznám veľa rodičov, ktorým umreli deti, tínedžeri, vysokoškoláci. Nikdy sa nestalo, že by mi niekto z nich povedal: „nezhovárajme sa o Janke, Táni, Jarkovi…“. Práve naopak. Ich deti sú epicentrom našich debát. Mnoho rodičov chce hovoriť o svojich deťoch, lebo jediné miesto, kde dnes žijú, sú naše mysle a srdcia. A až keby tie boli prázdne, boli by ich deti skutočne preč.

Keď rodič príde o svoje dieťa, väčšina by si do truhly ľahla najradšej s ním. No nie je také jednoduché odísť. A tak tu ostávajú. Nemajú na výber. Tak ako Kuciakovci a pani Kušnírová. Čo ďalej teda? Nič, len  peklo bolesti a sila spomienok.

Vidím, ako rodičia na facebooku zdieľajú spomienky aj fotografie: „dnes by mala narodeniny…takto pred dvoma rokmi sme sa spolu smiali…“ A ja sa dívam na tie fotografie, aj ma mrazí, aj viem, že som dôležitou súčasťou druhého žitia ich detí.  Áno, človek chce byť vo svojich bolestiach sám, schúlený v triaške. Ale nie vždy.  Príval spomienok a lásky je nezastaviteľný a nedá sa prekryť ani nechápavými pohľadmi  okolia a temnosťou nočných myšlienok, keď človek kričí do podušky.

Ak si nejaký mudrlant myslí, že Kuciakovci a pani Kušnírová na pódium nepatria a majú navždy plakať v temnej izbe, zjavne sám nespravodlivou vraždou o dieťa neprišiel. Tak nech je ticho a rád.

Rodičia, ktorým umreli deti, sa spolu schádzajú, rozprávajú sa o nich, plačú, hovoria si aj veselé príhody, ktoré s nimi zažívali. Rozprávajú si o momentoch umierania a modlitbách.

Schádzajú sa na pohreboch, hlavne pokiaľ sa spolu liečili. A na kare sedia pri jednom stole, ktorý ostatným naháňa hrôzu. A občas pri tom stole s nimi sedím aj ja. Zdieľame emócie, bolesti, pri vtipnej spomienke sa aj zasmejeme. A potom sa zase rozídu a plačú v tmavej izbe. Zrejme tak, ako sa plače v Štiavniku a Gregorovciach.

Rodičia  Martinky a Jána sa schádzajú s nami.  Veria, že im trochu rozumieme, hoci sú si vlastne vedomí, že im neporozumie nikto, lebo len oni vedia, aké je to celé peklo.

A potom je tu ešte túžba po pravde a spravodlivosti. A my sme jediný malinký prísľub, že by sa jej mohli dočkať. Poznám matku, ktorá prišla o dieťa zbytočnou a nepeknou smrťou kvôli zlyhaniu zdravotníctva. Roky chodí, rieši, píše sťažnosti, konzultuje s právnikmi. V tie dni, keď sa jej podarí vstať z postele. Roky.

Trápny a úbohý je hlas kuvika, ktorý vraj presne vie, čo by robil, keby mu zavraždili dieťa a iste by to nebolo postavenie sa k mikrofónu. Zjavne sám nespravodlivou vraždou o dieťa neprišiel. Tak nech je ticho a rád.

A my? Môžeme byť vďační, že to títo rodičia robia. Lebo to robia aj pre nás. Stávame sa súčasťou ich rodiny, môže nás to urobiť lepšími a nezabudnúť, kde je hranica medzi dobrom a zlom. A aspoň mikrospôsobom im môžeme pomôcť to bremeno bolesti niesť.

Teraz najčítanejšie