Denník N

Zbabelý režim a ľudácka prevýchova

V súvislosti s klero-fašistickým režimom na Slovensku v rokoch 1938 – 1945 sa v istých kruhoch zvykne často hovoriť ako „deravej totalite“. Toto slovné spojenie má naznačovať, že režim Slovenského štátu nemožno porovnávať s inými fašistickými diktatúrami a samotným nacistickým režimom, pretože vraj nelikvidoval svojich oponentov. Nie je to však pravda.

Neoľudácke kruhy tiež často tvrdia, že ak aj ľudácky režim trestal opozičné názory, tak bol vraj voči politickým väzňom veľmi veľkorysý. Je to však opäť iba ďalšia forma relativizovania, pretože samotné legislatívne normy a monopol moci HSĽS už od vzniku autonómie, veľmi jednoznačne radia Slovenský štát medzi totality 20. storočia.

O perfídnosti tejto diktatúry sa okrem Židov, nezabúdajúc však ani na rómske obyvateľstvo, presvedčilo aj množstvo ich nežidovských spoluobčanov. Nepostihol ich síce taký tragický osud ako Židov, ale takisto sa na rôznu dobu stávali obeťami štátnej perzekúcie, boli pozbavovaní základných ľudských práv a väznení bez udania dôvodu a preukázania akejkoľvek viny.

Mária Janšáková

Boli to vlastne „nepriatelia“ režimu, paradoxne často so vzorovým slovenským rodokmeňom a životopisom. Patrila medzi ne aj Mária Janšáková – vzdelaná Slovenka, katolíčka, starostlivá matka, oddaná manželka, angažujúca sa aj v prospech spoločenstva. Napriek tomu sa na jeseň 1939 úplne bezdôvodne ocitla vo väzení a neskôr aj na samotke v Ilave ako politická väzenkyňa.

Pravým dôvodom jej uväznenia mala byť snaha režimu vyvíjať nátlak na jej manžela, významného štátneho úradníka na ministerstve dopravy a verejných prác, vzdelanca a zakladateľa modernej slovenskej archeológie – Štefana Janšáka. Ľudáci, majúci výhrady voči jeho politickým postojom, si však kvôli jeho odbornej nenahraditeľnosti, trúfli iba na jeho manželku.

Okrem podlosti je možné tento prípad vnímať aj ako veľmi cynický zásah, keďže bol nasmerovaný na blízkeho rodinného príslušníka. Mária Janšáková sa po prepustení rozhodla z tohto traumatizujúceho pobytu vo väzení „vypísať“, a tak vznikol osemdesiatstranový memoárový text, dopĺňajúci historické pramene o tejto dobe.

Tento typ prameňov podľa mňa vyobrazuje historické skutočnosti často oveľa autentickejšie, ako akákoľvek syntetická monografia.  Jej prípad tiež veľmi zreteľne dokazuje, že fašistický režim sa snažil okrem rasovo motivovaných zločinov, cielene prenasledovať a prevychovávať aj svojich oponentov a to najmä demokratov, ktorí ostali verní hodnotám medzivojnovej republiky.

Napriek vyššie kladne hodnotenej autenticite memoárových spomienok však veľmi pozitívne hodnotím aj vklad fundovaného komentára historičky Maríny Zavackej, ktorý je 85 stranovým úvodným exkurzom do dejín slovenskej klero-fašistickej totality a propagandy.

Takto skompletizovaná kniha tvorí jeden ucelený text o režime, v ktorom sfanatizovaná viera likvidovala piliere prvorepublikovej demokracie a zároveň je tiež ilustráciou zápasu dvoch ideových prúdov, nacionalistického a občianskeho.

Marína Zavacká – Ľudácka prevýchova (Mária Janšáková v Ilave roku 1939 a jej Cela číslo 20), Vydavateľstvo Artforum, 2018

Teraz najčítanejšie