Ešte raz o spisovnosti rečového prejavu moderátorov v rádiu a televízii

Dostal sa mi do pozornosti rozhovor s Andreou Bugošovou v Novom čase, bývalou televíznou a rozhlasovou hlásateľkou spravodajstva, v ktorom hovorí, ako rečový prejav (mladých) redaktorov či moderátorov má často ďaleko od spisovnej slovenčiny. Komentáre pod článkom, ako aj reakcie ľudí z môjho okolia sú vo väčšine podporné a vyjadrujú, že to pomenovala veľmi správne.

V jednom z mojich predošlých blogoch som sa už vyjadril, že kritika vedenia RTVS na rečový prejav mladých redaktorov je druhoradá v porovnaní so zápasom o nestrannú a objektívnu RTVS a že jazyková kultúra je jedným z podpásových nástrojov, ktoré si vedenie zvolilo na boj s neposlušnými zamestnancami, ktorí si dovolili prejaviť kritický názor voči vedeniu.

Rozhovor v Novom čase sa zdá byť apolitický, aj keď v kontexte prebiehajúceho zápasu o  podobu RTVS, sa nevyhnutne a nepriamo zastáva vedenia a útočí na redaktorov. Ale pozrime sa na dva základné názory, ktoré p. Bugošová uvádza. S jedným súhlasím a pokúsim sa osvetliť kontext, s druhým nesúhlasím a tiež vysvetlím prečo.

V rozhovore p. Bugošová hovorí, že mnohí redaktori čítajú správy inak, ako by ich niekomu hovorili. To znamená, že prozódia čítanej správy nezodpovedá prozódii tej istej myšlienky vyslovenej v medziľudskej komunikácii. Napríklad, zdôrazňujú slová, ktoré nie sú komunikačne dôležité, dávajú pauzy tam kde by nemali byť a naopak nedávajú tam, kde by mali byť, alebo že mnohí redaktori kričia, štekajú, a štylizujú sa do toho, čo počujú najmä v komerčných médiách.

S týmto čiastočne súhlasím, a mimochodom, zásadné rozdiely v prozódii čítaného a hovoreného textu potvrdili viaceré experimentálne štúdie. Je to dlhodobý trend v spravodajstve, ktorý podľa mňa vznikol zo snahy urobiť správy „dynamickejšie“, „akčnejšie“, viac „emotívnejšie“. Peknú paródiu a hyperbolu na tento jav predvádzala relácia Kredenc na Markíze v segmente TV Koniny s J. Kemkom a P. Polnišovou. Moderátori sú vedení k tomu, aby zaujali diváka, nedali mu vydýchnuť (nedávajú pauzu tam kde by logicky bola), udržiavali ho v očakávaní, čo ďalej príde (dávajú pauzu tam, kde by logicky nebola). Tiež mi je tento trend proti srsti, ale možno si myslia, že dynamickosťou správ pritiahnu aj mladších divákov, ktorým sa klasicky čítané správy zdajú suché a nudné. Aj v tomto sa jazyková kultúra vyvíja a bolo by dobré urobiť štúdiu vnímania správ s rôznou prozódiou v závislosti od veku prijímateľa správy. Skôr na základe takýchto štúdií, ako subjektívnych názorov, by sme potom mohli redaktorov lepšie usmerniť.

No a teraz názor p. Bugošovej, s ktorým nesúhlasím: človek, ktorý račkuje, šušle, alebo má maďarský prízvuk nemá čo za mikrofónom robiť, môže ísť tak nanajvýš do novín.

Už v mojom predošlom blogu som vyjadril názor, že inštitúcia ako RTVS má byť inkluzívna, teda reflektovať populáciu Slovenska v čo najväčšej rozmanitosti a nie normatívna, teda prezentovať iba to, čo je „správne“ a „spisovné“ podľa nejakých veľmi nejasných kritérií, ktoré sa ľahko zneužijú. Neviem uviesť zdroj, ale dávnejšie som sa dočítal, že 10% -15% populácie račkuje (som súčasťou tejto skupiny). Možno podobné percento má maďarský prízvuk, tiež podobné percento šušle, a ešte viac je ľudí, ktorí vo svojich rodných dialektoch používajú dĺžne a mäkčene trochu inak ako by si zástancovia spisovnej slovenčiny predstavovali. Prečo by ale väčšinová populácia v súvislosti s týmito odchýlkami mala byť vedená verejno-právnym telerozhlasom k tomu, že to je niečo „nedokonalé“, nejaká vada, a nepriamo tým hovoriť že takíto ľudia sú buď menejcenní, alebo leniví, že sa nevedia naučiť „správne a spisovne“ vyslovovať? Nemala by radšej byť snaha ukázať, že aj takíto ľudia sú integrálnou súčasťou našej spoločnosti, že toto je ich identita?

Je prirodzené, že každý z nás ovláda viacero idiolektov, teda že rozprávame iným štýlom a registrom v rôznych komunikačných situáciách, a že je potrebné podporovať túto diferenciáciu. Ale RTVS by práve kvôli tomu, aby podľa slov p. Bugošovej  si moderátori neboli podobní ako vajce vajcu, malo záležať na vytváraní identity svojich redaktorov, teda podporovaním rozdielov, a nie snahou zaradiť ich do jedného šíku podľa toho, čo niekto považuje za „správne“ a „spisovné“.

Samozrejme, ide o mieru, a netvrdím, že na rôzne akcenty alebo rečové nedokonalosti by sa nemalo vôbec prihliadať, ale v miernej forme by tento aspekt podľa mňa nemal ľudí od práce za mikrofónom v RTVS diskvalifikovať. Nehovorím to s úmyslom byť politicky korektný, a už vôbec mi nejde o pozitívnu diskrimináciu s nejakými kvótami na počet račkujúcich a šušlajúcich moderátorov.