Gény divočiny III

Dychčal ako nikdy v živote. Voda z neho crčala, vlasy mal zlepené nejakou olejovitou hmotou a franforce sivých šiat na ňom ledva viseli.

„Do pekla, kde je ten kameň?“

Oči mu blúdili po kameňolome a unavený mozog sa snažil rozpomenúť na dvadsať rokov starú udalosť.

O tej jaskyni vedel pravdepodobne len on. Náhodou bol prítomný pri dvoch odstreloch v kameňolome nad malou dedinkou Fintice. Po prvom sa objavila vo svahu diera, pri druhom ju zavalil kameň.

Tú dieru teraz strašne potreboval. O pol hodiny je tma, polícia s infraďalekohľadmi mu dychčí na chrbát a bez techniky je proti nim bez šance.

„Uf, tu je“, oči našli kameň a mozog dostal ďalšiu úlohu. Umožniť unavenému telu vstup do jaskyne. Vyriešenie úlohy malo v tejto chvíli cenu života.

Nakoniec to nebolo až také ťažké. Sochor z bukového konára, ktorý vsunul štrbinou do jaskyne pomohol dočasne zväčšiť medzeru asi na pol metra. Pretiahol sa medzerou a kameň sa vďaka gravitácii posunul do svojej pôvodnej polohy a milosrdne zakryl vchod do maličkej jaskyne.

„Fantázia“, pomyslel si, „to je skutočný nástroj človeka“. Myslel tým bukový sochor. Miloval nástroje človeka. Mal doma desiatky nožov rôznych druhov, vlastností, veľkostí i spôsobov použitia.

Nástroje človeka.

A dom mal postavený tesne pod hrebeňom východoslovenského pohoria Čergov podľa vlastného návrhu z materiálov, ktoré poskytlo najbližšie okolie. Nie kvôli nejakým romantickým predstavám a nostalgii k minulosti. Veď jeho dom bolo také čudo, ktoré sa nepodobalo na nič, čo tu v minulosti ktokoľvek postavil.

Ale bol to dom postavený v ľudskom meradle, nástrojmi človeka.

Automobil, motorky, telefón, rádio i CD prehrávače, ale aj počítače, sú nástrojmi Masy. Nielenže ich nevie vyrobiť jeden človek, ale im jeden človek nerozumie a ani rozumieť nemôže. Sú myšlienkovým i fyzickým produktom tisícok ľudí a škody, ktoré spôsobujú, nemajú ľudské rozmery. Tie škody majú rozmery Masy.

A Masa nemá a nemôže mať názor, zodpovednosť a svedomie. Nekoriguje ňou napáchané škody. V tom videl hlavnú príčinu zla páchaného na Zemi, na Prírode.

Chcel do života zaviesť ľudské meradlo. Presadzoval používanie nástrojov človeka, pretože škody, ktoré ľudia svojmu okoliu vždy spôsobovali a budú spôsobovať, majú v takomto prípade ľudské meradlo. A jednotlivec, človek, má názor, zodpovednosť i svedomie.

Presadzoval myšlienku ducha miesta, život v malom regióne, kde sa človek môže pohybovať vlastnou silou a kde sa každý jeho čin vpečatí do krajiny a ostáva v nej ako výkričník, pripomínajúc sa mu vždy, keď ide okolo.

A teraz sedí v diere.

 

Je rok 2009 a odborník na počítačovú komunikáciu, Ing. Korňan, má 55 rokov a sedí v diere fintického kameňolomu neďaleko prírodnej rezervácie Fintické svahy.

Nad Prešovom zapadlo pred chvíľou slnko.

Stmieva sa.

Korňanovi zostáva len čakať a dúfať. A má času rekapitulovať posledných päť dramatických hodín svojho života.

Medzi dedinami Fintice a Kapušany je celoštátny sklad pohonných látok. Milióny kubíkov benzínu sú už roky nelogicky uskladnené neďaleko intenzívne používanej vlakovej stanice. Cestujúci z vlakov, ktoré smerujú na východ k ukrajinským hraniciam, vždy udivene obdivovali panorámu kapušanského hradu kombinovanú s obrovskými nádržami plnými neuveriteľného množstva horľaviny.

Korňan si v týchto kulisách raz mesačne ordinoval dvadsaťkilometrový beh, ktorý si nazýval podľa legendárneho bežca zo severu Európy, Paava Nurmiho, Fínska cesta. Trasa išla po hrebeni pohoria Čergov, od jeho podivného domčeka, až po predajňu krmív pre zvieratá v Kapušanoch, priamo pri benzínových nádržiach. Niekedy tam dojednal krmivo pre svojich psov, otočil sa a bežal naspäť. Inokedy si dal štyri okruhy okolo nádrží, pohrozil pracovníkom benzínky päsťou a klusal k čergovskému hrebeňu.

Len tak. Bol to taký rituál.

Miestni ho mali za podivína a volali ho Dzivy pan. A mal to. Kedysi bol Gibon a teraz je Dzivy pan.

Bolo o dve minúty pol štvrtej.

Práve obiehal tretí okruh okolo nenávidených valcov, keď zrazu zazrel niečo dosť neobvykle. Nízko letiaci vojenský bojový vrtuľník, čierny ako noc. Vrtuľník letel tesne nad hladinou riečky Sekčov a kopíroval jej malebné zákruty.

Korňan nevedel, že vo vrtuľníku sedí dvadsaťpäťročný pilot, uhrovitý nevyrovnaný chlapec, ktorý práve dnes ráno dostal list, že ho opúšťa už tretie dievča za posledný rok. Jeho, pilota!

Uhrovitý pilot sa dynamicky rozhodol, že opustí tento svet s bengálom hodným Schwarzenegra a ukáže to všetkým tým nánam a buchtám.

Sto metrov pred nádržami vypálil raketu do prvých troch nádrží. Za okamžik zasiahol ďalších sedem a potom čierny vták s veľkou vrtuľou vletel to toho celého pekelného ohňa. Aj s neuznaným lámačom ženských sŕdc.

To už Korňan nevidel.

Jeden a pol metra pod hladinou riečky Sekčov sa držal vŕbového koreňa a bojoval spolu s niekoľkými rakmi s Archimedovým zákonom, ktorý sa ho snažil dostať naspäť hore, do ohnivého pekla.

Bol jediný, ktorý to v okruhu päťsto metrov prežil. Presne podľa predpokladov štúdie, ktorú videl pred desiatimi rokmi,  bolo najbližšie okolie po výbuchu zónou smrti. Vrátane troch vlakov, ktoré sa na tejto stanici už roky stretávali presne o pol štvrtej poobede. Bolo pol štvrtej a tri minúty.

Korňan vyliezol na breh, špinavý a v roztrhaných šatách a ťažko lapal dych.

„Tri minúty, už som srab, už vydržím pod vodou len tri minúty“, dychčal, ale mrzutosť nemyslel až tak celkom vážne.

Ľahol si na trávu vedľa riečky a na to, čo prežil v posledných minútach, prekvapujúco rýchle zaspal.

Netušil, že ten spánok sa mu v najbližších hodinách veľmi zíde.

Čakal ho najdramatickejší deň jeho života.

 

Kedysi, na travertínovej kope pri Gánovciach rozpoznal v sebe gény divočiny a tej noci aj uvidel návrat nádherných jedľovobukových lesov do krajiny, ktorú mal tak rád. A začal za návrat tých lesov bojovať.

Prednáškami, knihami, protestnými listami. Zbytočne.

Trvalo mu roky kým pochopil, že Moc, práve preto, že využíva anonymnú Masu, nemá svedomie či zodpovednosť. Nepočuje na slovo láska či morálka. Pre ňu sú prednášky, knihy a protestné listy smiešnym artefaktom.

Pochopil, že tí, ktorí predstavujú Moc a sú za strojmi ničiacimi lesy, rozumejú jedine sile. Je to jediný jazyk, ktorému rozumejú. Ktorému rozumejú veľmi dobre. Bez tlmočníka.

Akákoľvek sila, akékoľvek ohrozenie ich majetku znamenalo pre nich hrozbu.

A vyčleňovanie z Masy a akékoľvek presadzovanie nástrojov človeka pre nich znamenalo rovnakú hrozbu.

A tým, že to pochopil, sa stal pre nich nebezpečný.

Tým nebezpečnejší, čím viac silnela organizácia, ktorú založil. Chlapci a dievčatá, muži i ženy, po celej republike sa začali stavať proti buldozérom ničiacim prirodzené lesy. Veľmi často úspešne.

Majetkové záujmy Moci začali byť ohrozované v celej republike.

Bolo to podstatne lepšie ako akékoľvek prednášky.

Druhá strana sa začala veľmi prirodzene brániť. A niekoľkých aktivistov zaradila na tajný zoznam ľudí potencionálne nebezpečných pre systém. Teroristický zoznam.

Boli to úplne normálne evolučné preteky v zbrojení.

Vrtuľník so samovrahom ostal bez povšimnutia.

Dzivy pan nie.

Videli ho v okamžiku výbuchu aspoň piati svedkovia, ktorí na kapušanskom kopci práve kradli stromy.

Verní duchu zlodejov – udavačov volali okamžite miestnu políciu a tá vedela hneď čo má robiť. Vďaka umiestneniu v zvláštnom protiteroristickom zozname sa mu malo dostať v najbližších chvíľach zvláštnej pozornosti.

„To nie je najlepšie“, pomyslel si, keď uvidel v diaľke roj policajtov so psami.

Začal utekať pozdĺž trnkového pásu hore svahom. Stekal z neho mazut, voda, jedna topánka sa mu vyzula, ale nemal čas si ju obuť.

Bežal o život.

Vtom si spomenul na kameňolom a dieru. Vysypal do trávy mleté chili, ktoré nosil vždy pri sebe.

O dvadsať minúť počul za sebou zavýjanie psov a nadávky policajtov. Chilli korenie, ktoré psy vdýchli do svojich citlivých nozdier, urobilo svoje.

„Do pekla, kde je ten kameň?“

Oči mu blúdili po kameňolome a unavený mozog sa snažil rozpomenúť na dvadsať rokov starú udalosť.

Zbytok príbehu už viete.

 

Zapadlo slnko. Vonku utíchol hluk a psí štekot pomaly zmizol. Na inžiniera Korňana, špecialistu na počítačovú komunikáciu, padol milosrdný spánok.

Ráno opatrne vykukol cez malú škárku do priestoru kameňolomu. Vonku nebol nik a bolo tam všade podozrivo ticho.

Počkal hodinu. Stále nepočul nič.

„To nie je možné!“ „Kašlem na to, idem von“.

Vyliezol z jaskyne. Nikde na okolo nebolo živej duše.

Len nad zhoreniskom kapušanských benzínových nádrží sa vznášala žltá hmla.

Začal kráčať k hrebeňu Čergova a pomaly stúpal smerom k svojmu podivnému domu.

Tá hmla za jeho chrbtom ale nebola hmla. A hlavne nemala nič spoločné s požiarom benzínových nádrží.

Tá žltá hmla prišla v noci z Poľska. Preplazila sa dukelským priesmykom o pol tretej ráno a preliala sa pri meste Vranov na tri svetové strany.

Za Korňanových chrbtom, bez jeho vedomia,  začal šiesty Armagedon v histórii Zeme.

Dokončenie nabudúce