Gény divočiny IV

Nad zhoreniskom kapušanských benzínových nádrží sa vznášala žltá hmla.

Korňan kráčal hrebeňom Čergova a smeroval k svojmu domu.

Tá hmla za jeho chrbtom ale v skutočnosti nebola hmla. Žlté chuchvalce prišli v noci z Poľska. Preplazili sa dukelským priesmykom o pol tretej ráno a preliali sa pri meste Vranov na tri svetové strany.

Za Korňanových chrbtom, bez jeho vedomia,  začínal šiesty Armagedon v histórii Zeme.

„Uf“, Jou – c, drobný čínsky počítačový špecialista sa potil. Na kline mu sedela Caj – wuo, jeho dlhoročná priateľka, obidvaja boli úplne nahí a oddávali sa starým čínskym sexuálnym praktikám.

„Potíš sa“, nádherne úprimne sa smiala svojím snehobielym chrupom.

„Ako Tri pramene, to je fakt“, pomyslel si Jou – c. Nebol vo svojej koži. Vedel dobre, že platí „ wej wu-wej er wu pu-wej“ – Rob nezasahovanie a nič nezostane nevykonané, ale aj tak mu červ pochybnosti vyhlodal v nepokojnom mozgu dieru veľkú ako turbína v najväčšej čínskej hydroelektrárni.

Ľahli si na rohože a mlčky pozerali na plafón.

„Milujem ťa“, povedal ticho v nečakanom závane úprimnosti.

„Milujem ťa“, povedala a chytila ho za ruku.

„Ale okrem toho ťa aj veľmi dobre poznám“, „čo ťa trápi?“, Caj – wuo bola jednoducho žena.

Tantrický sex skončil.

Jou – c sa rozhovoril a o hodinu začalo balenie. Pomalé, premyslené, tragické. Ako keď obliekate mŕtveho príbuzného do truhly. A ešte ten istý deň vyrazili na cestu. Ich cieľom boli hory s prameňmi rieky Ťin-ša-ťiang, tibetský kúsok divočiny. Tam sa kedysi zoznámili, tam prežili svoje najkrajšie dni a týždne spoločného života. Panenskí, nepoškvrnení vedomosťami o svete, bez problémov.

Teraz sa tam idú zosobášiť. A potom možno aj zomrieť.

V divočine.

Zatiaľ Peter Korňan udychčaný a špinavý prichádzal k svojmu domčeku na horskej lúke tesne pod hrebeňom východoslovenského pohoria Čergov.

„Veronka“, „nebola tu polícia?“ sekal slová pomedzi prudké nádychy.

„Po ničom inom netúžim, než sa zase naťahovať s políciou“, zlostne odvrkla Verona, spomenúc si na priebežné šikanovanie svojho muža štátnou mocou.

„Skoč mi po spacák, ja si zbalím jedlo,  musím bleskovo zmiznúť“, stále zadychčane sipel Peter.

Verona pochopila, že sa bude lepšie hnevať na štát ako na svojho muža, a aj to radšej neskôr ako práve teraz. Rýchle doniesla veci na spanie, prihodila Petrovi zopár cesnakov a obľúbených chili papričiek a s krížikom na čelo ho pobozkala.

„Čo sa stalo?“

„Niet času, bežím“ zakričal a zmizol v lese.

Keď sa ale nik v blízkosti ich domčeka neukázal ani na tretí deň a na prístupových lesných cestách neboli žiadne stopy, vrátil sa.

Bolo to všetko také čudné.

Začalo to ako akčný film s Bruceom Willisom a končilo ako limonáda s Oldřichom Novým.

Štvrtý deň po jeho príchode na čergovský hrebeň, sedeli večer na skale, otočení na západ a pozerali na absolútny gýč, západ slnka.

Vlastne to nebol až taký gýč, pretože ten západ nebol krvavý, ale citrónový. Panorámu západu totiž kazili žlté chuchvalce podivných mrakov, lenivo sa prevaľujúcich asi sto metrov pod nimi.

„Čo to môže byť?“

„Neviem, ale je to veľmi podivné, všade v dolinách je ticho, nepočuť autá, traktory ani tú bardejovskú strelu“, Peter použil lokálnu prezývku pre pomalý červený vláčik, spájajúci Prešov s kúpeľným mestom Bardejov.

„Keď si bol v lese, zdalo sa mi, že počujem z Prešova sirény, ale bolo to len chvíľu“, spomenula si Verona.

Verona už síce poznala celý príbeh kapušanských benzínových nádrží, strategických zásob hrdej Slovenskej republiky, ale ani Peter ani Verona nevedeli to, čo pred niekoľkými dňami vyrozprával čínsky počítačový špecialista Jou – c svojej krásnej Caj – wuo, družke s nádherným úprimným úsmevom. Peter s Veronou k svojmu šťastiu alebo smole nepoužívali mobilné telefóny a rádio už štvrtý deň len šušťalo.

Peter vkĺzol rukou pod chlpatý Veronin sveter.

„Nechaj, ešte niekto príde“, bránila sa veľmi nedostatočne

„Ak doteraz neprišla polícia, tak tu už dnes neuvidíme určite nikoho“.

Petrova ruka sa vnorila ešte hlbšie.

Verona sa prestala brániť a začala spolupracovať.

Dvadsaťtisíc kilometrov od nich ležali v tráve pod zvláštnymi tibetskými jedľami Jou – c a Caj – wuo. Tu už bolo ráno a mladomanželia mali po svadobnej noci. Oni vedeli všetko.

Práve preto sa rozhodli pre svadbu, ktorú roky odkladali a práve preto sa rozhodli čakať najbližšie udalosti v divočine, ktorú, tak ako mnoho iných ľudí na celom svete, milovali.

Jou – c bol geniálny matematik. Matematika nebola jeho živobytím, len taký koníček pre potešenie. Ako sa to už v živote často stáva, práve on, amatér, rozriešil problém ktorý trápil matematikov tisícročia a ktorý považovali za nerozriešiteľný rébus. Extrémne jednoduchý výpočet prvočísel. Zásadná vec pre efektívne a prakticky použiteľné dekódovanie najpoužívanejšej šifry RSA. Jou – c vedel odrazu prečítať ľubovoľný zašifrovaný text.

A pri svojej práci počítačového bezpečnostného technika si všimol podivnú komunikáciu medzi niekoľkými počítačmi a sieťou. Všetci ostatní technici to považovali len za taký počítačový blábol vírusov, ktorý keď použili najnovší „antivírus cleaner“, tak zmizol. Dočasne. Až do objavenia nových vírusov a nového očistenia počítačov. Bezpečnostní technici hovorili o nových vírusoch. Neboli to nové vírusy, bol to stále ten istý digitálny bacil, v rôznych zmutovaných podobách. A Jou – c dešifrovaním „medzibacilovej“ komunikácie pomerne rýchle pochopil o čo ide. A po niekoľkých mesiacoch sledovania komunikácie vedel celú pravdu. A tú pravdu povedal spotený Jou – c svojej Caj – wuo.

Tu je jeho rozprávanie.

Stvorenie digitálneho sveta

Na začiatku bolo Slovo.

Tridsať kilobytov dlhý programový kód, ktorý vrhol do celosvetovej počítačovej siete študent nezbedník ako dôkaz svojej veľkosti a geniality. Študent nebol ani veľmi veľký a už vôbec nie geniálny. Napísal obyčajný počítačový vírus, nechal sa ale pri jeho písaní inšpirovať biológiou, na hodinách ktorej, na rozdiel od svojich počítačových kamarátov, nespal.

Ten jeho program bol „skoro“ obyčajný vírus. „Skoro“, pretože mal niekoľko zvláštností: schopnosť evolúcie, veľmi veľkú rýchlosť generovania mutácií, zvláštny mechanizmus, ktorý zaisťoval, aby mutované programy boli stále vykonávateľné, šifrovanú vzájomnú komunikáciu, zameranie na periférie a zdieľanú inštrukčnú sadu, ktorá umožňovala spúšťať podstatne väčšie programy než, ktoré dokázal niesť jediný vírus. To už ale vlastne nebol vírus, to bola počítačová baktéria. Životným prostredím týchto počítačových baktérií sa stala miliarda počítačov na celom svete, s rovnakým operačným systémom a takmer rovnakými procesormi. Dokonalá kópia lesníckej smrekovej monokultúry. Ideálne prostredie na šírenie a evolúciu „škodcu“.

Digitálna baktéria postupne prenikala do rozsiahlej siete Internetu. Antivírové programy ju samozrejme odhaľovali, ale boli vždy o krok za vývojom jej mutantov. Baktérie si postupne v evolúcii vytvárali obranné mechanizmy proti ľudským pokusom o ich likvidáciu.

Ľudia ich samozrejme stále považovali za neškodné kódy, ktoré tak maximálne raz za čas urobia na počítačoch neplechu.

Ale tak, ako ich na začiatku naprogramoval ich „stvoriteľ“, začali sa „baktérie“ zaujímať o periférie počítačov, jedinú možnosť ako kontaktovať okolitý fyzický svet. Tento kontakt digitálne organizmy potrebovali. Ich cieľu, prežívaniu digitálneho kódu prostredníctvom rozmnožovania a mutácií, bránilo využívanie energetického zdroja, ktorý používal aj človek. Bola to elektrická energia.

Bez toho aby si to niekto všimol a uvedomil, stali sa tak umelé organizmy konkurentmi ľudí. Tak ako každý iný organizmus sa samozrejme snažili dosiahnuť  svoj cieľ. V digitálnej evolúcii začali prežívať baktérie, ktoré dosiahli prostredníctvom periférií nevypnuteľnosť svojho životného prostredia – počítačov.

Študent „stvoriteľ“ totiž zabudol, že evolúcia umelých baktérií bude sledovať prežívanie digitálnych baktérií a nie svojho tvorcu. Mutantných umelých baktérií, ktoré dokázali vyradiť vypínače z činnosti, rapídne pribúdalo. Riešili to väčšinou rafinovaným využívaním záložných zdrojov, keď ich ovládnutím a súčasnou manipuláciou so signalizáciou dosahovali, že si tento stav obsluha väčšinou nevšimla a oni sa mohli veselo v počítačoch množiť a mutovať aj po pracovnej dobe.

A tak pomaly došlo aj na človeka. Vlastne ani nie na človeka ako na Masu.

Na Masu, ktorá ako hovoril Peter Korňan, už dávno prestala používať nástroje človeka, nástroje, ktoré môže vyrobiť a hlavne pochopiť jeden človek. Automobil, motorky, telefón, rádio i CD prehrávače, buldozéry, pesticídy ale aj počítače, sú nástrojmi Masy. Nielenže ich nevie vyrobiť jeden človek, ale im jeden človek nerozumie a ani rozumieť nemôže. Sú myšlienkovým i fyzickým produktom tisícok ľudí a škody, ktoré spôsobujú, nemajú ľudské rozmery. Tie škody majú rozmery Masy.

Čo je ale najhoršie, Masa nemá a nemôže mať názor, zodpovednosť a svedomie. Nekoriguje ňou napáchané škody. V tom je hlavná príčina zla páchaného na Zemi, na Prírode.

Ale je tu ešte Evolúcia. Vďaka nej prežívajú organizmy, ktoré dokážu svoje gény posunúť prostredníctvom svojich potomkov ďalej do budúcnosti. Masa nielenže nemá názor, zodpovednosť a svedomie, Masa nemá ani do budúcnosti čo posúvať. A tak sa ňou rozširované a používané prostriedky a nástroje stali začiatkom jej konca.

APRED, Artificial Predator, ako baktériu nazýval Jou – c, alebo presnejšie niektoré jej mutácie, začali veľmi úspešne prežívať a množiť sa v počítačoch, ak dokázali úplne odstrániť človeka z dosahu vypínačov energie. Nebolo to až také nelogické. Množstvo chemických laboratórií bolo už dávno skoro úplne automatizovaných a väčšinu chemických syntéz i pokusov riadili počítače a programy, ktoré dokonca už prestali vyvíjať ľudia, pretože programy ako expertné systémy sa už zdokonaľovali sami.

Niektoré mutácie APREDu ako vedľajší produkt chemických pokusov, mali síce v normálnom pracovnom postupe výrobu chemikálií, ale popri tejto oficiálnej výrobe si namiešali z dostupných ingrediencií jedy, s ktorými vo vhodnú chvíľu otrávili ľudskú obsluhu. A počítače nemal kto vypnúť. Kým sa na to prišlo, boli miliardy nových mutantov vďaka Internetu v počítačoch celého sveta. Záležitosť zamestnanci ututlali ako prevádzkovú poruchu. Evolúcia digitálnych baktérií pokračovala.

Pohromou pre Masu sa stal automatizovaný vývoj a výroba pesticídov, chemických látok vyvíjaných špeciálne na zabíjanie živých organizmov.

Baktéria Bacillus thuringiensis, dlhodobo používaná ako insekticíd či už priamo alebo cez GMO prostredníctvom svojej genetickej informácie, bola vďačným prostriedkom na likvidáciu mníšky veľkohlavej a lykožrútov po celom svete.

Pesticídy z Bacillus thuringiensis boli veľmi populárne predovšetkým medzi lesníkmi, štátnou ochranou prírody i medzi väčšinou mimovládnych ochranárskych organizácií lezúcich z finančných dôvodov a vlastnej hlúposti, vládam na celom svete do zadku.

Expertné programy, ktorých už bol APRED súčasťou, mali dostatok vedomostí, aby z Bacillus thuringiensis, bez účasti ľudí, vyvinuli produkt, ktorý bude produkovať jed voči hmyzu a dokonca už i rastlinám, ale zároveň pri kontakte s ľuďmi vnikne aj do ich organizmu  a za istý čas nahradí časť informácie DNA vo všetkých bunkách. Základné šírenie prostredníctvom pesticídu zaisťovali ľudia a ich organizácie v programoch bojov proti škodcom a programoch likvidácie inváznych rastlín. Šírenie doplňovali všetci ostatní normálnym sexuálnym stykom. Večná a spoľahlivá metóda na šírenie čohokoľvek.

Vložený kus sekvencie DNA mal byť niekoľko rokov úplne nečinný. Presné časovanie zaistené zvláštnymi molekulárnymi hodinami malo umožniť, aby v ten istý okamžik vo všetkých bunkách všetkých nakazených ľudí zmizol koniec chromozómov – telomera, dôležitý pre obnovu buniek. Súčasne mal gén TP53 vydať príkazy rôznym príslušným génom, aby bunky rozložili zvnútra tak, aby spáchali samovraždu. To všetko bolo naplánované spoločne s vypustením pesticídu zo všetkých celosvetových závodov, vo forme citrónovej žltej hmly. A digitálne baktérie konečne dosiahnu svoje. Elektrická energia bude len ich a počítače, v ktorých sa množia nebude nikto vypínať.

Jou – c si to všetko dal dokopy až keď bolo neskoro. Vedel, že nemá zmysel proti tomu nič robiť. A tak to všetko vyrozprával Caj – wuo a odišli si usporiadať svoje záležitosti do tibetskej divočiny.

Všetko fungovalo podľa predstáv APREDov. Následky dňa D boli strašné. Po niekoľkých hodinách bolo na celom svete mŕtvych viac ako šesť miliárd ľudí. Žltá hmla dodatočne zabila tých, ktorí neboli nakazení a umožnila pokojnú prevádzku počítačov bez otravných ľudí, ktorí ich, podľa digitálnych baktérií, bezdôvodne vypínali.

V evolúcii však vždy hraje hlavnú úlohu náhoda.

Náhodne vygenerovaní mutanti digitálnych baktérií nepredpokladali, že svet nie je automatizovaný úplne.

Elektrárne na celom svete postupne vypadávali a zastavovali svoju činnosť. APREDy „vyhynuli“ po výpadkoch energie veľmi rýchle. Živé baktérie v žltej hmle mali náhodou chybu, ktorú si „výrobcovia“ nemohli všimnúť. Neznášali v tejto forme nadmorskú výšku väčšiu ako 800 metrov a veľmi rýchle nad touto výškou hynuli.

A tak Peter a Verona nad čergovskými jedľobučinami, Jou – c a Caj – wuo nad tibetskými miešanými lesmi nezomreli. Spolu s nimi niekoľko miliónov iných ľudí, nasledovníkov Kora a Iny z pravekých jedľobučín východného Slovenska.

Pokus Evolúcie o odstránenie Masy sa skončil úspešne.

Epilóg

Masa zomrela, no ľudia prežili. Prežili ako produkt organickej evolúcie, ktorá stvorila aj krásu dažďového pralesa. A možno budú žiť  ako jeho súčasť večne, ich hmota bude v pralesoch recyklovať, mémy sa budú zachovávať vo vedeckých prácach a hudobných dielach a ich gény budú prežívať v synoch a dcérach, ktoré spolu so ženami splodia ich muži. Muži, ktorí opäť začnú zavádzať do života ľudské meradlo, muži s názorom, zodpovednosťou a svedomím.

Duch miesta sa začne vracať do malých regiónov, kde sa človek bude pohybovať vlastnou silou a kde sa každý jeho čin vpečatí do krajiny a ostane v nej ako výkričník, pripomínajúc sa človeku vždy, keď pôjde okolo.

Určite to ale tak nebude naveky.

Svet sa neskladá a ani nikdy neskladal len zo zlých alebo len dobrých ľudí. Vždy bol jing – jangom, s bielou a čiernou plochou. Niekedy je čiernej viac ako bielej, niekedy je tomu naopak. A tie biele a čierne nite tká evolučný pavúk do nádherného ornamentu nezničiteľnej siete Života.

Áno, svet je nezničiteľný, ale nikdy na ňom nebude raj, tak ako jing – jang nie je nikdy len čierny alebo len  biely.

Je len na nás, mužoch a ženách, akou farbou chceme byť .

To je posolstvo môjho príbehu.