Púť na kopec Říp

Říp sa vypína asi 200 m nad okolitou krajinou 4 km od mesta Roudnice nad Labem. Výplň kužeľa hory tvorí pevný stĺp čadiča, teda komín treťohornej sopky, ktorá bola v čase svojej aktivity azda až o tisíc metrov vyššia. Čadičové jadro obklopujú štvrtohorné nánosy, kremité piesky i spraše. Na vrchole je elipsovitá plošina s dĺžkou 850 m a šírkou 500 m. Ak pôjdete na Říp a budete sa riadiť kompasom, nebuďte prekvapení, ak vás jeho strelka nasmeruje niekam inam. Řípsky čadič totiž obsahuje nielen olivín, ale aj magnetit, čo vedie k lokálnej magnetickej anomálii.

Kedysi holý kopec

V 19. stor., v čase prvého tábora českého ľudu na Řípe, bol kopec holý, bez stromov. So zalesňovaním sa začalo v roku 1879 a dnes jeho svahy kryjú dubovohrabové lesy s primiešanými javormi, borovicami, jaseňmi a lipami. Uchytila sa tu aj teplomilná kvetena, vrátane niektorých vzácnejších druhov, ako je krivec český (Gagea bohemica), kosatec nízky (Iris pumila), iskerník ilýrsky (Ranunculus illyricus), jagavka konáristá (Anthericum ramosum), kavyľ tenkolistý (Stipa tirsa) a vláskovitý (S. capillata), žltuška menšia (Thalictrum minus), pakost krvavý (Geranium sanguineum), nátržník biely (Potentilla alba) a iné. Les pokryl aj vrchol povesťami opradenej hory, o panorámu kraja však neprídeme, keďže nám ju umožňujú upravené vyhliadky.

O tom, že dominantnú horu si všimli už prví ľudia, ktorí prenikli do Polabia, svedčia nielen archeologické nálezy, ale aj samotný názov. Predpokladá sa, že pochádza buď zo staronordického slovka rip – skala, hora, alebo z keltského rib – rebro, vnímané ako rebro Zeme. Naznačuje to aj nemecký preklad Dalimilovej kroniky, kde sa hovorí o hore Rieff.

… až prišiel praotec Čech

Říp a praotec Čech – to patrí nerozlučne k sebe. Legenda bola známa už kronikárovi Kosmasovi pred deviatimi storočiami. Podľa povesti slovanský kmeň vedený praotcom Čechom (v latinskej podobe Boemus) prišiel do tohto kraja a na vrchole dominantnej hory sa odohralo rituálne zabratie okolitej krajiny ako novej vlasti.

V 2. kapitole Kosmas píše (preklad z latinčiny Karel Hrdina a Marie Bláhová): „Když do těchto pustin vstoupil člověk, ať to byl kdokoliv – neznámo s kolika lidmi – hledaje příhodných míst k lidským příbytkům, přehlédl bystrým zrakem hory a doly, pláně a stráně, a tuším kolem hory Řípu mezi dvěma řekami, Ohří a Vltavou, prvá zřídil sídla, prvá založil obydlí a radostně na zemi postavil bůžky, jež s sebou na ramenou přinesl. Tehdy starosta, jehož ostatní jako pána provázeli, mezi jiným takto promluvil k své družině: „Druhové, kteří jste nejednou snášeli se mnou těžké trudy cesty po neschůdných lesích, zastavte se a obětujte oběť příjemnou svým bůžkům, jejichž zázračnou pomocí jsme konečně přišli do této vlasti, kdysi osudem nám přeurčené. To jest ona, to jest ona země, kterou jsem vám – jak se pamatuji – častokráte sliboval, země nikomu nepoddaná, zvěře a ptactva plná, sladkým medem a mlékem vlhnoucí, a jak sami pozorujete, podnebím k obývání příjemná. Vody jsou všude hojné a nad obyčej rybnaté. Zde se vám nebude ničeho nedostávati, protože nikdo vám nebude škoditi. Ale když takový, tak krásný a tak veliký kraj jest ve vašich rukou, rozvažte, jaké by bylo vhodné jméno pro tu zemi.” Tí hneď, ako z božieho vnuknutia, zvolali: „Poněvadž ty, otče, sloveš Čech, kde najdeme lepší nebo vhodnější jméno, než aby i země slula Čechy?” Tehdy starosta, jsa dojat touto předpovědí svých druhů, jal se z radosti líbat zemi, maje radost, že se má nazývati jeho jménem, pak vstal a obojí dlaň zdvíhaje k nebeským hvězdám, takto počal mluviti: „Vítej mi, země zaslíbená, tisícerými tužbami od nás vyhledávaná, kdysi v čas potopy lidu zbavená, nyní jako na památku lidstva nás zachovej bez pohromy a rozmnožuj naše potomstvo od pokolení do pokolení.”

Praotec Čech na hore Říp. Obraz Josefa Mauthausera.

Dalimil i Jirásek

Po česky písaná Dalimilova kronika z roku 1310 uvádza, že praotec  Čech prišiel z Chorvátska, odkiaľ musel utiecť kvôli vražde aj so svojimi šiestimi bratmi. Ešte v tom istom storočí, v roku 1374, napísal kroniku na príkaz Karla IV. Přibík Pulkava. Hovorí v nej aj o Lechovi, bratovi zakladateľa, ktorý pokračoval v ceste a dal vzniknúť Poľsku. Meno Lecho sa objavuje aj v Letopisoch Franského kráľovstva. Franský kráľ Karol Veľký údajne vyslal v roku 805 do Čiech veľkú výpravu, ktorá mala zabiť vojvodu toho mena. Nie je však vylúčené, že v tomto prípade nešlo o meno, ale o funkciu (lech = vojvoda).

Povesť rozvil v roku 1541 Václav Hájek z Libočian. Podľa jeho tvrdenia bol vojvoda Čech pochovaný v Ctiněvsi pod Řípom. Otázne je, či sa ním udávaný rok príchodu (644) zakladá na nejakom ústnom podaní či doklade, alebo si ho autor jednoducho vymyslel.

Tým, ktorí azda na prastarú legendu zabudli, ju znova pripomenul Alois Jirásek v Starých pověstech českých vydaných v roku 1894.

Rotunda sv. Juraja

Už v roku 1126 sa spomína rotunda na vrchole Řípu. Postavili ju na pamiatku víťazstva Soběslava I. nad saským kráľom Lotharom III. a bola zasvätená sv. Vojtechovi. Obľúbeným pútnickým miestom sa stala už v 17. stor., keď kaplnka zmenila patróna. Stal sa ním sv. Juraj. Takže tábor ľudu z 10. mája 1868 nadviazal na stáročné tradície, mal svojich predchodcov v podobe manifestácie za zrušenie poddanskej roboty v roku 1848 a veľkej speváckej slávnosti v roku 1862. Tábor ľudu v roku 1868 sa však uskutočnil v čase, keď české obrodenecké hnutie potrebovalo takéto povzbudenie. Demonštrácie svojbytnosti českého národa sa zúčastnilo okolo 30 000 ľudí a odviezli z nej do Prahy základný kameň Národného divadla. V súčasnosti sa koná púť k rotunde na hore Říp v nedeľu pred sviatkom sv. Juraja.

Ako som už spomenul, rotundu na vrchole Řípu vysvätili už v roku 1126. Jej základ je však ešte starší. V spomenutom roku k pôvodnej chrámovej stavbe pristavali vežu, o čom svedčia dodnes nielen písomné doklady, ale aj zachované stavebné prvky (združené okná, románske okienka na lodi). Dnešné veľké zasklené okná sú až z čias po pamätnej púti, vyhotovili ich v rokoch 1869 – 81. V interiéri nechýba plastika pripomínajúca príchod otca všetkých Čechov, sú tu aj schránky s prsťou zeme z miest, kde ju skropila česká krv.

Říp sa stal vďačným námetom básnikov, hudobných skladateľov, maliarov. Horu ospievali Vrchlický, Neruda, Seifert, Nezval, nájdeme ju na obrazoch Aleša, Mánesa, Švabinského, Rabasa a ďalších významných českých výtvarníkov.

Strmá, ale príjemná vychádzka

V roku 1907 postavili pri rotunde turistickú chatu, takže pútnik či turista, ktorý vyjde na vrchol Řípu, má príležitosť nielen k rozjímaniu, ale aj k občerstveniu a zrejme neodíde bez skromnej pamiatky – suveníru. Na múre chaty čítame nápis: Co Mohammedu Mekka, to Čechu Říp! Nuž, keď nejde hora k Mohammedovi, ani k nám nepríde Říp a hoci vám v žilách nekoluje česká krv, som presvedčený, že neoľutujete, ak si tento legendárny kopec zaradíte do cestovateľských plánov.

Cez Říp vedie červeno vyznačená Dvořáková cesta, ktorá spája Roudnice s Kralupami nad Vltavou. Z Roudnic je to na horu 6,5 km pri prevýšení 210 m, z najbližšej obce Ctiněves len 2,5 km, ale prevýšenie zostáva rovnaké. Z ďalšej dediny pod Řípom, z Vražkova, smeruje k vrcholovej rotunde 4,5 km dlhý žltý chodník s prevýšením 250 m. Na vrchol sa môžu dostať aj cykloturisti. Každú jeseň usporadúvajú roudnickí cyklisti výjazd na horu. Víťaz nemusí byť ten, kto sa na vrchol dostane ako prvý, každý dotyk nohy na zem sa totiž penalizuje.

Po tomto nenáročnom výlete možno nájdete odpoveď na to, prečo praotec Čech nezašiel až k moru. „Vtipálkovia” hovoria, že bol príliš lenivý, roduverní Česi však tvrdia, že tento „ráj na pohled” si nemohol nezamilovať.

Na osvieženie: https://www.youtube.com/watch?v=6V85vEDj8Qk

Foto: turistika.cz, net.