Denník N

Radical Thinkers: Bernalove nové svety

Minulý týždeň som išla na prednášku o kvantovej fyzike. Prenášajúci v jednej chvíli poznamenal, že podľa niektorých vedcov bude už o päťdesiat rokov možné skopírovať a stiahnuť obsah ľudskej mysle, a to svojím spôsobom vlastne znamená nesmrteľnosť, takže skvelé, nie?

„Ale telo… telo umiera…“ ozval sa na to z publika nejaký dosť starý pán.

Hlboký povzdych, koniec pozemských rozkoší.

Minule v nedeľu ráno pred Mirbachovým palácom na dlažbe zaliatej slnkom stála tiež taká stará pani, na tričku mala roztancovaný nápis: „End is just the beginning of something new.“

Čo mi pripomína, čo povedal Dušan Mitana v rozhovore pre Moravsko-lieskovský Hlásnik, že totiž smrť sú len dvere do ďalšej izby.

Ja som unavená a z predstavy, že po smrti máme nejakou formou pokračovať, aj keby to bolo posedávanie na anjelskom chóre, na mňa padá zúfalstvo, ako keď si povieš, že teraz sa konečne poriadne vyspíš, a jeeeb zase budík.

Tento článok mal pôvodne veľmi rozumný rozsah, ale zas to už asi mesiac prepisujem a nejako sa mi to predĺžilo.

K veci, če!

Mám tu jednu podnetnú knihu, opäť útlu, necelých sto strán. Je stará, prvýkrát vyšla v roku 1929. Autorom je írsky vedec John Desmond Bernal. Keď ju vydal, nemal ešte ani tridsať. Volá sa to The World, the Flesh and the Devil. Nám dnes autor ani názov knihy nič nehovoria, ale bolo to prelomové, Bernal bol génius, vizionár, obdivovaný aj hanený, navyše zarytý marxista, a strašný excentrik, niečo medzi Wildeom a Freudom – trochu ťa to fascinuje, ale doma by si to asi nechcel.

Stručný obsah – celou vetou! – v spomínanej knižke autor rozobral pravdepodobný vývoj vedy a techniky.

Ak rozmýšľate nad tým diablom v názve, nie je to nič biblické, jedna kapitola je venovaná spôsobom, akým sa poznatky dajú zneužiť.

Ozveny Bernalových myšlienok by ste našli v práci mnohých ďalších vedcov a spisovateľov, taký Arthur C. Clarke z nej bol úplne uchvátený.

Pokúsim sa z toho veľmi zjednodušene priblížiť dva body – presťahovanie ľudstva do vesmíru a transformácia človeka ako takého.

Choďte sa hrať pred vlastný asteroid

To, že sa skôr či neskôr začneme obzerať po iných možnostiach bývania, Bernal považuje za samozrejmé. Sám prichádza s možnosťou vydlabať asteroid a presťahovať sa tam. Má to premyslené dopodrobna, všetky ochranné vrstvy aj zariadenie vnútra.

Vidím, že už teraz to musí vyznievať trochu smiešne, ale Bernal je vedec, je praktický, vecný a konkrétny. Na vesmírne cesty napríklad navrhuje dopravný prostriedok, ktorý by využíval solárnu energiu, podrobne opíše systém fungovania a uvedomuje si, že problémom zostáva zrýchlenie, na prekonávanie veľkých vzdialeností nevyhnutné. O to nejde, len podotýkam, že to nie je vedecko-fantastický román. Nešpekuluje.

Ale ja tie praktické opisy, ako je využívanie jednotlivých materiálov dostupných na asteroide, alebo čo kam pritĺcť, aby ti to tam v beztiažovom stave nelietalo, budem vynechávať.

Ale keby išlo o ten beztiažový stav, v súvislosti s ním Bernal poznamenáva, že potom už vlastne nepotrebuješ žiadne domy, žiadne zastrešené príbytky. Jednak nemáš gravitáciu, jednak nemáš zlé počasie, lebo si celý čas vnútri, takže načo?

Všetci obyvatelia teda voľne poletujú po priestore.

Jeden asteroid môže mať povedzme 20 tisíc obyvateľov. Takých asteroidov by bolo mnoho, neustále by medzi sebou komunikovali a ľudia by sa mohli ľubovoľne sťahovať z jedného na druhý, keby o to niekto stál. Bernal poznamenáva, že vláda v dnešnom zmysle by zrejme bola zbytočná. Správu asteroidu si predstavuje ako vedenie väčšieho hotela, stačilo by niekoľko nariadení týkajúcich sa bezpečnosti, to je všetko.

Možno vás trápi, kde si v takom asteroide dopestujete svoje rajčiny. To by sa dalo vyriešiť tým, že potravu už neprijímate týmto spôsobom. Ak vôbec.

A to by bola ešte jedna z tých menších zmien.

Čo vlastne potrebuješ k životu

Normálny človek je z evolučného hľadiska slepá ulička, hovorí Bernal. Naproti tomu človek mechanický, ktorý by zdanlivo v evolučnom reťazci mohol pôsobiť ako neprirodzený článok, je v skutočnosti viac v súlade s postupom evolúcie.

Bernal argumentuje, že týmto smerom už sa napokon nejaký čas uberáme, aj keď kroky sú malé – napríklad oblečenie tiež nie je našou prirodzenou súčasťou, je čímsi pridaným. Rovnako hodinky alebo ešte väčšmi okuliare. Nejakým jednoduchým spôsobom sa už teraz vylepšujeme a budeme v tom zachádzať ďalej a ďalej. (To písal v roku 1926. Frajer!)

A naopak sa postupne budeme zbavovať toho, čo už v novom svete nie je potrebné. To by boli napríklad naše končatiny. Načo sú ti v beztiažovom stave nohy? A ak aj potrebuješ ruky, načo dve?

Tu som sa trochu stratila, ale Bernal sa očividne domnieva, že nám napokon bude stačiť mozog, samozrejme dostatočne zásobovaný čerstvou krvou. Ten by sa v každom prípade vošiel aj do nejakého rozumnejšie tvarovaného tela. Napríklad cylindrického. Mozog by bol pritom vybavený všetkým potrebným – to znamená predovšetkým nejaký malý orgán na zachytávanie bezdrôtových frekvencií, oči schopné vnímať infračervené žiarenie a tak ďalej.

Bernal chápe, že táto predstava sa dnešnému človeku pravdepodobne hnusí. To je v poriadku. Možno niekomu zo starovekého Grécka by sa zasa hnusil človek dnešný – ani by nerozumel jeho pohnútkam a jeho usilovaniu.

Táto redukcia by mala svoje nesporné výhody, pokračuje Bernal. Všetky mozgy by boli prepojené, to by prinieslo úplne dokonalú komunikáciu. Už by si nemusel nikomu vysvetľovať, ako sa cítiš; cítil by to s tebou. Nemusel by si nikomu svojím nemotorným jazykom približovať svoje vzácne spomienky; videl by ich tiež.

Podľa Bernala by zároveň stále bolo možné zachovať individualitu. Ako presne, to neviem. Možno to tam niekde má a ušlo mi to. Lebo väčšinu námietok, ktoré bežnému človeku pri čítaní zídu na um, sám vznesie aj na ne postupne odpovie.

Ak vám napadlo, na čo asi tak môže mozog voľne sa vznášajúci vo vydlabanom asteroide spomínať, tu nadhadzuje akúsi teóriu, že by sme mohli stráviť kus života na Zemi, užiť si radosti tela a nazbierať bežné skúsenosti, a až potom sa presunúť. Neviem, či v tomto bode nerobí zbytočný ústupok. Ale nerozoberajme to.

Takže domov sú ruky, na ktorých smieš plakať? V Bernalovom svete rúk niet a plakať nemáš prečo. Si nesmrteľný a nekomplikovane, úplne prepojený so všetkým živým.

Asteroid plný prepojených mozgov, vesmír plný prepojených asteroidov.

Toto by sa podľa mňa veľmi páčilo Vámošovi. Veď čo je človek? Oceán – tesný zhluk triliónov buniek. A čo je pod tým a čo nad tým? Možno sa to zrkadlí na nižšej aj na vyššej úrovni a ide to do nekonečna, ďaleko za hranice našej dnešnej predstavivosti.

Do temnoty

Každá kultúra, píše Bernal, sa zrejme vyznačuje dvomi psychologickými určujúcimi zložkami. Na jednej strane je menšina vyznačujúca sa nadpriemernými schopnosťami, zvedavosťou a túžbou prenikať ďalej, na druhej masa ľudí, ktorí sa držia tradície a príliš veľké novinky a vymýšľačky im nevoňajú.

Veda a technológie pritom môžu napredovať značným tempom, ktoré laik už nebude schopný sledovať, a ani ho to možno nebude zaujímať. Bernal si nerobí ilúzie o tom, že by takú situáciu niekto nezneužil. Ďalšie a ďalšie objavy dajú vládnucej triede do rúk možnosti nasmerovať masy k neškodnej zábave – takto ich udržia v dokonalej poslušnosti a zároveň im ponechajú ilúziu dokonalej slobody.

Bernal to skrátka vedel už pred sto rokmi.

Mohla by teda nastať situácia, keď väčšina ľudí, ponorená vo svojej jednoduchej zábave a všedných starostiach, nechá menšinu, aby si svojvoľne zasahovala do organizmu, vystreľovala sa do vesmíru a vymýšľala nové hračky, a celkom jej tak unikne rozmer a reálny dosah, ktoré tieto zmeny a pokrok budú predstavovať. Keď sa potom ľudstvo prebudí, menšina už bude na ceste k hviezdam.

Zem ponechajú svojmu osudu, prípadne si z nej svojím spôsobom urobia ZOO. Obyvatelia tejto ZOO si pritom ani nebudú vedomí toho, že sú tu vlastne už len z niečej dobrej vôle a že ich niekto využíva na pozorovanie či experimenty. (Otázka z publika: Čo ak to už prebieha?)

Ak Bernal od začiatku vyznieva ako jednoznačný technooptimista, v záverečnej kapitole už je tento jeho prístup jasne podfarbený veľkou morálnou skepsou.

Aby sme sa vrátili k tomu telu

Prednášajúci na ten povzdych starého pána zareagoval poznámkou, že skutočne je treba uvažovať nad tým, nakoľko je myseľ prepojená s telom.

Bernal si tento problém tiež uvedomoval. Psychológia je v plienkach a posudzovanie vzťahu tela a mysle zrejme prebieha v mysli – to nám podľa neho bráni vôbec otázku nazrieť v úplnosti. Domnieva sa dokonca, že si na ňu nebudeme schopní odpovedať ešte ani vo chvíli, keď sa niektoré tie budúce zmeny, ktoré on len predpovedá, začnú pomaly meniť na skutočnosť.

Dalo by sa zjednodušene a trochu hlúpo povedať, že budeme v čomsi krivkať sami za sebou.

Telu a pocitom sa napokon venuje ešte na konci piatej kapitoly. Tuším ma to najviac zaujíma a najmenej sa mi to chce rozoberať. Pozoruhodná je v každom prípade jeho poznámka o akomsi modernom intelektuálnom chlade – parafrázujem veľmi voľne. Skrátka akoby sme v čomsi ochladli. Bernal zauvažuje, či by sa to dalo chápať ako vývoj a v podstate pokrok, alebo či je to známkou nebezpečného potláčania a vytesňovania.

A pokračuje ďalším, nemenej pozoruhodným postrehom, že v súčasnosti by rozhodne nikomu neprospelo, keby sme boli schopní svoje pocity kontrolovať. Väčšina ľudí by si zrejme vybrala stav trvalého extatického šťastia, kým človek budúcnosti už zrejme bude chápať, že šťastie nie je cieľom života.

Hej, hej, vracia sa nám to ako refrén, Kováč, Vácha, stále to isté.

Doštuduj si doma

Minulý rok priniesla česká DVTV rozhovor s prvým oficiálne uznaným kyborgom, nájdete ho tu. Na začiatku rozoberá trochu ťažšie pochopiteľné veci o farbe a zvuku, ale nevypínajte to, ďalej je to už len lepšie a lepšie.

Bernalova kniha sa minulý rok objavila v novom vydaní, so skvelým predslovom austrálskeho profesora McKenzieho Warka. Je to krátke, zrozumiteľné a nabité podnetmi. Ak zvládate angličtinu, určite si to prečítajte. Ak sa vám to nechce kupovať, ale ste zvedaví, niekoľko výpiskov nájdete tu.

Niekto by sa toho mohol ujať a preložiť to do slovenčiny. Počkajte, napíšem niekam.

Toto je informatívny článok plný hrubých parafráz, za ktoré sa ospravedlňujem. Bernal je skvelý a u nás úplne neznámy, zámerom teda bolo jednoducho ho priblížiť.

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/