Hľadanie strateného raja

Strach ako hnací motor spolu s ďalšími trápeniami, depresiami a frustráciou ma postupne viedol na cesty, ktoré mi dnes pripadajú ako veľmi dávna minulosť. Hľadal som raj, radosť, šťastie a zmysel života skúmaním vôd sprofanovanej ,,ezoteriky“.

Nebol som ochotný stáť zoči voči vlastným trápeniam a problémom iným spôsobom, zmysel života som hľadal tam a taktiež odpovede na otázky v konšpiračných teóriách.

Veď kto nechce vnímať svoj život ako zmysluplný? Horšie bolo hľadanie významov a súvislostí tam, kde ani nemusia byť, ľahko zviedli už mnohých k zvláštnemu uvažovaniu a záverom, ako za všetky ich problémy môžu akési tajné skupiny elitných rodov, Židov, ufo, lobby atď.

Byť frustrovaný a nešťastný v živote je prirodzené. Pády, neúspechy, nenaplnené sny a potreby môžu viesť k tomu, že hľadáme akéhosi veľkého nepriateľa za oponou. Stane sa tieňom, ktorého pohodlne obviníme za to, že nám alebo druhým sa nedarí v živote.

Hľadanie strateného raja sa tak postupne menilo na hľadanie veľkého brata, ktorého som mohol obviniť za neutešené stavy, ktoré som prežíval.

Čítanie rôznych dezinformačných webov bolo na dennom poriadku, nebudem momentálne uvádzať konkrétne média. Verím však, že v tom nie som sám, kto si prešiel podobnou cestou, kedy isté obdobie v živote ste pohltený niečím podobným  a žijete v určitej informačnej bubline, plnej strachu, neistoty vzhľadom na daný obsah, ktorým sa kŕmite.

Podľahol som vtedy presvedčeniu, že viem viac ako nejaké ,,mejnstrímové“ ovce. Konečne poznám pravdy, o akých sa im môže akurát snívať! Opantaný pocitom vnútorného povznesenia som ignoroval najdôležitejšie: Svoj vlastný život.

V tej ,,ezoterike“ a na pofidérnych weboch bola pritom odpoveď snáď na všetko možné. Prečo máme tie a tie ochorenia, prečo sa vlastne trápime, prečo sa niečo deje a kto všetko ťahá za nitky za všeličím. Na všetko existovali jednoducho odpovede zdanlivo dávajúce zmysel.

Už neexistoval priestor na to, aby som cítil úžas nad čímkoľvek prostým, priestor nevedieť odpovede na rôzne otázky. Pitvanie sa v neustálom prečo alebo ako vyriešiť určité problémy ma ani kúsok neposúvalo vpred.

Svet vonku sa stával pre mňa jednoduchším a zrozumiteľnejším. Vďaka týmto dezinformačným a ezoterickým webom v tom nepredvídateľnom a nesmierne komplikovanom svete všetko malo naoko svoj zmysel, bol predvídateľný a čierno-biely.

My a oni. My, tí správni a oni, tí tajuplní zlí ilumináti(alebo si tam dosaďte akúkoľvek inú skupinu).

A hnev z čohokoľvek bol hlboko pod povrchom. Byť krehkým človekom so všetkým bolo neprípustné.  Byť ním znamenalo byť povznesený nad akékoľvek emócie, príliš sa nepútať k tomuto svetu a snažiť sa byť vyslovene pozitívny. Maľoval som si tak jeden sebaklam za druhým.

Hľadanie strateného raja bolo bludiskom, z ktorého východ von sa nečrtal. Veď média nás klamú, farmaceutická lobby na nás zarába atď., má ešte niečo vôbec zmysel, keď sme malými pešiakmi na veľkej scéne tajných elít?  Toto presvedčenie bolo v tých časoch vo mne zakorenené.

A predsa…Cesta von sa objavila. Východ…

Zdroj: Pixabay

Bol som zahnaný do úzkych životnými okolnosťami a nedalo sa už utiecť. Nikam. Sluch sa nemenil, naďalej sa zhoršoval, zrak sa tiež , stena medzi mnou a ostatnými pretrvávala, hoci na sociálnej sieti to tak nevyzeralo. Čo bolo východiskom z týchto presvedčení?

Kritické myslenie

Začal som ich podrobovať kritickému mysleniu. Klásť si nepríjemné otázky a čítať literatúru, noviny a weby mimo mojej zóny komfortu.

Uvedomoval som si nevyhnutnosť poctivého prístupu. Buď spôsobí posilnenie daných presvedčení alebo sa mi rozpadnú, ak sa preukážu ako nepravdivé. Stala sa druhá varianta.

Postupne opadali mnohé presvedčenia a viac som sa zameriaval na konfrontovanie sa s vlastnými démonmi(strachmi, obavami…) a pocitmi, emóciami, túžbami, snami.

Frustráciu a hnev, smútok či sklamanie som už nepotláčal. Nesnažil som sa byť nasilu povznesený nad čímkoľvek, takpovediac nad vecou.

Vedel som dobre, čoho všetkého sa bojím. Musel som svoje strachy pomenovať, aby som vedel, čomu vlastne čeliť. Najviac som sa bál toho, keby sa mnohí ľudia dozvedeli o mne viacero vecí, niečo zásadné však vedeli tí, ktorým som dôveroval.

Bál som sa aj odsúdenia a straty priateľov, ak začnem prejavovať viac navonok svoje pocity, emócie, názory, presvedčenia a postoje.

Stratený raj som hľadal vysoko v oblakoch. Bola to jednoducho túžba byť opäť šťastný, mať radosť zo života a už sa netrápiť tak zdrvujúco. Ako nebesá zomierali, v zemi už zárodky nových semien klíčili a rástli.

V podobe rôznych prekvapení rad radom. Jedného dňa si jednoducho uvedomíte, že už vám nerobí problém byť o čosi viac asertívnejší, predtým ste mohli byť pasívno-agresívni a všeličo v sebe dusiť. Už vám nerobí problém sa realizovať v oblastiach, kde vás strach doslova paralyzoval. Niežeby ste sa už nebáli vôbec ničoho.

Nepríjemné prekvapenie

Týkalo sa zisťovania, ako niektorí(už bývalí)priatelia zdieľali u seba čoraz viac pochybné správy s príliš emocionálnym a dosť sporným obsahom(LGBTI lobby, imigrantmi nás chcú zaplaviť, fašisti z Bruselu…atď.). Pochybnosti boli čoraz väčšie.

Tie ma viedli k tomu, aby som zisťoval, ako vlastne rozlíšim seriózne média od neserióznych a dostával som sa nakoniec k istým ľuďom cez sociálnu sieť. Toto bol prvý podnet, ktorý viedol k tomu, aby som si začal klásť otázky a učil sa myslieť kriticky.

Vďaka čítaniu blogov a príspevkov týchto ľudí, ktorých myšlienky mi otvárali väčšie obzory, som začal chápať konečne, že som žil v istej sociálnej bubline ovplyvnenej dezinformačnými médiami. Celý proces postupnej zmeny svetonázoru v tomto smere trval niekoľko rokov.

Výsledok? Niektorí ľudia začali vypadávať z môjho života, lebo už nenachádzali so mnou v tomto spoločný prierez. Príbeh o ,,veľkých spiknutiach tajných elít za oponou“, príbeh o tom, ako nás ovládajú tí a tí, už nebol náš spoločne zdieľaný mýtus. Naše cesty sa začali rozchádzať.

Hľadanie strateného raja sa skončilo. Prinajmenšom vo vodách ,,ezoteriky“ a konšpiračných teórií, dezinformačných médií. Taký bol postupný prerod. Neskôr v pokračovaní napíšem viac.