Pozemkový priemysel
Keď sa začínali prvé pozemkové začiatkom deväťdesiatych rokov, tak predstavovali v mnohých aspektoch riziko. Dnes sa situácia zmenila a pozemkové úpravy sú produktom, ktorý nesie pečať individualizovaného priemyselného výrobku.
K podobnej situácii došlo aj v poľnohospodárstve. Čím sa líši od iných priemyselných odvetní je len vyššia miera nepredvídateľnosti, ale v zásade to nie je podstatný rozdiel. Problém neistoty sa nahrádza obmedzenosťou zdrojov, resp. pôdy a teda rastom jej ceny, dlhodobosťou a opakovateľnosťou činnosti a využívaním techologických vymožeností, vrátane využívania informačných technológií.
To čo je nevyriešené v tomto biznise je vzťah k výrobnému prostriedku – pôde. Nech sa pri ostatnej zmene ústavy hovorilo o pôde ako prírodnom bohatstve, tak všetky aspekty života spoločnosti, zákonov, vzťahu k pôde a jej užívaniu definujú pôdu ako výrobný prostriedok s neuveriteľne podhodnotenou cenou. Takisto si treba uvedomiť obmedzenosť rozsahu tohto prostriedku – výmera Slovenska sa nedá zväčšiť. A ak je množstvo tohto prostriedku obmedzené, tak jeho cena bude neustále rásť. Od roku 1989 sa cena prakticky nezmenila, hoci bola určená na základe iných ekonomických pravidlách, ktoré vlastne už neplatia – s prepočtom sa zmenila len mena. Podľa môjho odhadu, cena pozemkov by bola správna, ak by sa v zoznamoch cien bonitných jednotiek pôdy zmenila len mena a preto môžeme hovoriť o cene poľnohospodárskych pozemkov v rozsahu od 0.5 do 12.10 Eur/m2 (podľa číselníka bonít). Túto skutočnosť by si mali uvedomiť hlavne vlastníci pôdy.
Podobná situácia s prechodom na priemyselné a premyslené stratégie sa deje aj v iných odvetviach, viď napr. vodné elektrárne na starom koryte Dunaja, premyslené výruby lesov kvôli drevnej štiepke a podobne. Je to proste trend, ktorý nemá spoločnosť pod kontrolou. Hlavne verejnou. Trend je aj v prepojení politických a ekonomických síl do jedného skrytého prúdu ovplyvňujúceho politiku meniacu sa na biznis a biznis meniaci sa na politiku. A túto myšlienku nám postupne nielen podsúvajú, ale aj podľa toho naše politické špičky aj správajú. Podobná situácia s prechodom na vyššie formy neformálneho biznisu sa týkajú aj reštitučného konania.
Myslím si, že ak sme v súvislosti so zmenou ústavy a o obmedzeniach nákupu pôdy riešili problémy represívnymi opatreniami, tak správne opatrenia by mali ekonomického charakteru. Napríklad stanovením ceny za pozemky vo výške okolo 10 Eur/m2 – potom by sa sem ani ten zahraničný kapitál nehrnul.
Druhý aspekt nového rozdelenia tohto výrobného prostriedku, kde sa nebojuje o priazeň vlastníka, ako podstatnej sily, ale o to, aby sa vlastníctvo obišlo v zmysle proletárskych hesiel typu pôda patrí tým, ktorí na nej hospodária. Bojuje sa však na skrytých frontoch o pôdu, ktorá je v správe štátu, či už ako kmeňové vlastníctvo štátu alebo ako vlastníctvo známych vlastníkov s neznámym pobytom, podstate bez verejnej kontroly. O tom, akú cenu za nájom by vygeneroval systém prenájmu pôdy cez burzu sa dá odhadnúť podľa ceny, ktorú vygeneroval prenájom pozemkov mesta Trnava – na sumu 350 €/m2.
Zmena poľnohospodárstva na priemyselné odvetvie nevyhnutne vytvára potrebu monopolizácie. Tá sa už začala a podľa prvých katastrof, ktoré ju postihli požiadavkami na zmenu systému prideľovania priamych dotácií možno predpokladať, že sa začnú hľadať nové cesty. Jedna z ďalších ciest je aj zmienka o nezáujme mestskej populácie o aktívne lesné hospodárenie, čo je jedným z argumentov, ktoré používajú poľnohospodári pri užívaní cudzích pozemkov – predsa chránime prírodu a ornú pôdu. Ministerstvo, ktoré vytvára a riadi rezort zabúda hlavne na tých, ktorí výrobné prostriedky vlastnia a preferuje užívateľské vzťahy na úkor vlastníckych vzťahov. A preto by nemali byť ľahostajní samotní vlastníci a aktívne vstupovať do užívania svojho majetku – minimálne tým, že sa budú zaujímať o to, ako sa na ňom hospodári.
