Podtyp fake news – emocionálna dezinterpretácia vybraných udalostí (k dianiu v RTVS)

Keď som použil výraz mediálna hystéria, mal som na mysli známy, hoci v našich podmienkach málo používaný výraz v oblasti mediálnych štúdi, mediálny cirkus alebo presnejšie v tomto prípade media frenzy (mediálne šialenstvo alebo mediálny ošiaľ).  Uvedený spoločný odkaz na Wikipédii uvádza aj množstvo príkladov tohto mediálneho javu z viacerých krajín. Náš prípad media frenzy mal dosť krátke trvanie, takže možno by bol lepší iný výraz (aj s ohľadom na ostatné charakteristiky), známy aj ako (pod-typ) morálnej paniky – „deviancy amplification spiral.“ V tomto prípade ide najmä o podobnosť s ignorovaním faktov zo strany (nielen) médií. Skutočne, už pár dní po mojom komentári uverejnil Denník N analytickejší materiál so zameraním na svedectvá zvnútra inštitúcie, ktoré potvrdili, že nie je dôvod na media frenzy alebo deviancy amplification spiral.  Zhrnutie tohto článku (v úvode) bolo jednoznačné: „Treba to napísať hneď na úvod: od zvolenia nového riaditeľa RTVS Jaroslava Rezníka parlamentom vlani v auguste nedošlo v redakcii spravodajstva k žiadnemu priamemu politicky motivovanému zásahu do vysielania, ktorého výsledkom by bol stopnutý príspevok či jednoznačná cenzúra.“ Ďalší záver článku súčasne bol, že „Ale zároveň sa nedá hovoriť o slobodnej práci redaktorov, ak ich šéfovia verejne napádajú.“ Zdá sa, že prvotný impulz k verejnému protestu skupiny novinárov asi dalo nešťastné vyjadrenie Vahrama Chuguryana koncom marca na Facebooku. Asi nie je náhoda, že malo súvislosť s vraždou Jána Kuciaka – hoci situácia v RTVS už dlhšie predtým vykazovala znaky miestneho vnútorného napätia (v dôsledku presadzovaných zmien po príchode nového vedenia), vyvrcholenie prišlo až po celospoločenskom výbuchu nespokojnosti v spoločnosti v dôsledku nie celkom ideálneho fungovania štátu, prezentovaného najmä políciou, súdnictvom a prokuratúrou, ako o tom hovoril aj generálny prokurátor.

Ako je známe, na tzv. mediačné stretnutie za sprostredkovania Slovenského syndikátu novinárov zástupcovia nespokojných novinárov neprišli. Podľa niektorých zdrojov Spravodajské odbory RTVS nedostali pozvánku, podľa iných tvrdení tých pozvánok bolo zaslaných niekoľko na rôzne adresy.

Ďalej Spravodajské odbory RTVS tvrdili, že: „Navyše, ak by Syndikát rozumel práci novinárov, nedal by podobné stretnutie na desiatu ráno, keď celý tím musí pracovať a sanovať tak to, že vedenie vyhodilo zo dňa na deň štyroch reportérov. Sami sme navrhovali mediátora. S jeho výberom však musia súhlasiť obe strany sporu, inak takáto mediácia nemá zmysel. Navyše, mediáciu nemá robiť ktokoľvek, kto sa prihlási, ale skúsený profesionál. Jednou z našich už zverejnených požiadaviek je, aby Vahram Chuguryan, Hana Lyons a Petra Stano Maťašovská zo svojich funkcií odišli, pretože nemajú našu dôveru a prehlbujú už beztak napätú situáciu. Rokovanie preto očakávame s generálnym riaditeľom Jaroslavom Rezníkom, ktorý je aj podľa zákona ako štatutár RTVS jediným partnerom na diskusiu pre odbory.“ 

Takže v súhrne, záujem o mediáciu ani nie je, najväčšia novinárska organizácia nerozumie práci novinárov a nespokojní novinári chcú hovoriť len s najvyšším šéfom inštitúcie. Mirka Kernová správne uviedla, že situácia začína pripomínať frašku.

Napriek týmto faktom, novinár Ben Cunningham napísal krátky komentár, ktorý podľa môjho názoru nesprávne interpretuje udalosti a ich pozadie.

Ben Cunningham hneď v úvode tvrdí:“Veci sú natoľko jasné, že si to môžeme povedať priamo. Politicky skompromitované, odborne nekompetentné vedenie RTVS dáva vypovede novinárom, ktorí odolávajú premene verejnoprávneho média na nástroj propagandy nepopulárnej vlády. Už sa o tom nedá pochybovať, nejde o jeden-dva incidenty, je to jasný – a žiaľ známy – model.“

Naozaj? Žiadne fakty tieto názory nepodporujú. Vedenie RTVS sa nezdá byť politicky skompromitované, ani odborne nekompetentné. Nikde nie sú dôkazy, žeby vedenie RTVS menilo RTVS na nástroj propagandy. Dokonca ani vláda sa nezdá byť taká nepopulárna ako si myslí autor, a ako uvidíme o chvíľu. Okrem toho, v posledných rokoch každé vedenie RTVS (či STV a SRo) prepustilo desiatky až stovky novinárov a ostatných zamestnancov, a naopak, prijalo ďalších zamestnancov.

Ben Cunningham ďalej tvrdí, že „Vtipkári na čele slovenskej vlády, zákulisní aj iní, však podporu nemajú. To znamená, že tu pre dané rozhodnutia neexistuje ani len fasáda demokratickej legitimity. “

Naozaj? Podľa prieskumu verejnej mienky je viacej ľudí proti predčasným voľbám ako za predčasné voľby. Čiže prinajmenšom viacej ľudí toleruje vládu ako si želá jej odchod. Aj keď, len tak mimochodm, názov tejto komentovanej správy (pre zmenu v Denníku N) vyznieva opačne ako hovoria fakty:“Hnev voličov neklesá, predčasné voľby chce 45 percent ľudí.“

Ben Cunningham podporuje „deviancy amplification spiral“ aj tým, že používa nielen nepravdivé, ale aj veľmi emocionálne slová: …je priam jasné, že tento kanál chcú využiť na najklasickejšiu (a najzúfalejšiu) taktiku politickej kampane – zmätenie a zastrašenie starých ľudí.“

Žeby? Zatiaľ som nič také nezaregistroval, a ani iné svedectvá nič také jednoznačne nepotvrdzujú. Skôr sa mi zdá, že zmätok a strašenie vyvoláva komentár Bena Cunninghama. Opakujem – držme sa faktov, nie emócií alebo domnienok.

Na záver ešte raz poznámka: je fakt, že v RTVS vystupuje málo ľavicovo orientovaných expertov, a vo verejno-žurnalistickom diskurze v súvislosti s hľadaním alternatívnych expertov do správ a komentárov RTVS boli naozaj spomínaní skôr rôzni aktivisti, politickí kandidáti a ľavicovo sa tváriaci „experti na všetko“ či v skratke šarlatáni.  Ale normálni (aspoň trochu) ľavicoví experti musia existovať aj na Slovensku.

Tiež som už spomenul, že nemožno žiadať „vyváženosť“ za každú cenu v každej správe či diskusnej relácii – ale dať viac priestoru umiernenej a vzdelanej ľavici by možno pomohlo ideovo-hodnotovo „usmerniť“ aj Smer-SD a ďalšie ľavicové subjekty.

Toto sú dva vcelku racionálne ciele, ktoré sú podľa mňa za celým týmto mediálnym ošiaľom. Je vcelku pochopiteľné, že tieto zmeny sprevádzajú chyby alebo nedorozumenia. Ale menej pochopiteľné je, že tu dochádza až k úplnej dezinterpretácii faktov a trendov.  V tomto zmysle aj celkom rozumiem tomu, keď J. Rezník spomínal, že sa cíti akoby sledoval film Wag the Dog. Inými slovami, interpretácie, ktoré vyvolali „mediálnu horúčku“, boli primárne podmienené emóciami a nepochopením širších súvislostí, a dokonca založené na nepravdách. Je udivujúce, ako tieto zavádzajúce pocity a nepravdivé fakty získavajú podporu inak  rozumných ľudí, živiacich sa zberom a analýzou informácií. Možno tento zmätok súvisí s tým, že sa nechávame ľahko ovplyvniť negatívnymi, ale (dúfajme – z hľadiska kvality toho ako nás médiá informujú) pravdivými informáciami o dianí v Maďarsku a Poľsku. Možno sa len niekomu zdá nemožné, žeby sme sa až tak – v pozitívnom zmysle – vzdialili od negatívnych mediálno-politických trendov, ktoré prevládajú v týchto dvoch susedných krajinách.

Len či výsledkom omylov potom nie sú správy a komentáre, ktoré pripomínajú podtyp fake news – prezentovanie a negatívne zveličovanie (dezinterpretácia) vybraných udalostí. Hoci dobrý úmysel nepopieram, neviem, či to ospravedlňuje výsledok. Dôkazy snáď hovoria za seba. Alebo by aspoň mali…..Jednoducho, odvaha nestačí – treba aj nestranné posudzovanie situácie. Inými slovami, hoci úlohou médií a novinárov je slúžiť ako výstražný „maják“, k čomu treba odvahu, ak sa maják vo svojej výstrahe pomýli, končí to ako v prípade komentára Bena Cunninghama.