Denník N

Filip Ruisl: Názov mojej pracovnej pozície sa neustále mení

O tom, ako mladý Slovák opäť prerazil vo svete a najmä o čo ide v umení, virtuálnej realite, umelej inteligencii a dobrom dizajne.

V roku 2016 ukončil štúdium na VŠVU v ateliéri MediaLab* u Jána Šicka. MediaLab* sa zaoberá praktickými otázkami práce s technológiami, ale diskutuje aj o širších súvislostiach multimediálnej kultúry. V kontexte Katedry vizuálnej komunikácie pokrýva hraničné oblasti a tematické presahy grafického dizajnu. Pred začiatkom štúdia na VŠVU a tiež počas neho si vyskúšal aj prácu grafického dizajnéra v rôznych typoch štúdií a reklamných agentúr. Postupne sa profiloval smerom k digitálnemu designu a multimediálnym presahom. Jeho záber pokrýva aj hudbu a sound design. Momentálne pôsobí v labe Kitchen Budapest ako Interaction designer. Skrátene KiBu je otvorený lab pre inovácie a mladé talenty v oblasti výskumu a vývoja. S podporou T-Systems  Hungary realizujú aktivity vedúce k riešeniu technologických výziev. Zameriava sa na tri ťažiskové oblasti: veda a výskum, vzdelávanie a spolupráca s priemyslom. Čím všetkým sa zaoberá digitálny dizajnér so zameraním na interaction, experience a visual design?

Širokému medzinárodnému publiku ste sa s tímom predstavili v rakúskom Linzi na poslednom festivale Ars Electronica. Čo predchádzalo vzniku inštalácie Training 2038?

Projekt vznikol pri príležitosti 10 výročia Kitchen Budapest – inovačného laboratória, ktoré sa zaoberá inováciou v technológii v umeleckom a industriálnom kontexte. Pri tejto príležitosti sme chceli vytvoriť niečo divácky pútavé a chceli sme odprezentovať témy, ktorými sa v KiBu zaoberáme. Rozhodli sme sa spojiť VR (virtual reality) a AI (artificial intelligence) v interaktívnej inštalácii a týmto projektom začať spoločenský dialóg na funkciu AI v našom každodennom živote, v situáciách keď AI prevezme kontrolu. Chceli sme sa dotknúť šedej stránky technológií. Nechceme ale povedať, že budúcnosť je nevyhnutne stratená. Poukazujeme len na to, že ani ľudia sami, keď dostanú možnosť, nevedia, ako rozhodovať “správne”, ako riešiť morálne dilemy. Že nemáme na veci rovnaký meter a neuvedomujeme si to, aj keď tvrdíme opak.

Prečo si sa ty konkrétne dostal do tohto tímu a práve do Budapešti?

V roku 2014 sme boli ako ateliér Pala Chomu oslovení so zadaním urobiť navigačný systém a identitu Kapitulskej ulice. Je to jedna z najstarších ulíc v Bratislave s bohatou históriou, úplne bez reklamy a iného vizuálneho smogu. Spolu s Jonathanom Ravaszom sme sa teda tohoto projektu ujali, a rozhodli koncept postaviť na aplikácii v rozšírenej realite, ktorá nám umožnila vytvoriť informačný systém bez fyzického zásahu do priestoru. V archíve sme získali historické materiály a pomocou aplikácie sme vedeli ukázať, ako napríklad vyzeral dnes schátraný Esterházyho palác. S týmto konceptom sme sa v podstate hneď po štátniciach prihlásili na open call do Kitchen Budapest, kde sme počas našej umeleckej rezidencie rozšírili a zrealizovali tento projekt v kontexte Budapešti. Vytvorili sme aplikáciu, ktorá priamo v reálnom prostredí ulice a reálnom čase ukazovala rôzne historické vrstvy jednej budovy. Následne sa účastníci našich komentovaných prehliadok mohli poprechádzať po ulici a pomocou tabletu si pozrieť časom zmazané hodnotné detaily fasády či iné zaujímavosti, ktoré sme pre každé časové obdobie vyznačili a doplnili historickou a architektonickou analýzou. Cely projekt a jeho koncept je taktiež aplikovateľný aj na ulice či celé mesto.

Poďme však k Training 2038. Ako funguje tento projekt? A na čom presne si pracoval ty?

Training 2038 je interaktívny VR experience, v ktorom sa účastník (user) ocitá v dialógu s AI entitou, ktorá sa prostredníctvom série otázok snaží spoznať ako sa ľudia správajú, na základe čoho a ako vytvárajú rozhodnutia. Entita sa na základe toho snaží vytvoriť istý protokol sériu zásad, ktorými sa ďalšie inštancie AI budú riadiť v situáciách jej použitia v spoločenskom kontexte spolu s ľuďmi alebo v situáciách kedy AI preberá profesie, ktoré bežne vykonávajú ľudia. Napríklad ak by AI vládla štátom, autonómne viedla vojnu, alebo aké pravidlá bude mať intímny vzťah medzi človekom a humanoidným robotom a iné. Inštalácia ma preto podtitul “Human data collection for Artificial Intelligence” – zbieranie ľudských dát pre umelú inteligenciu.

V praxi si užívateľ po nasadení VR headsetu vyberie jednu zo šiestich tém (kategórií), v rámci ktorej mu entita kladie ľstivé otázky – v podstate morálne dilemy, na ktoré užívateľ pomocou sférických tokenov odpovedá. Ku každej otázke sú zobrazené dve, väčšinou protichodné odpovede, z ktorých si užívateľ vždy jednu vyberie a na základe jeho odpovede mu entita naservíruje ďalšiu otázku. Tá priamo nadväzuje na jeho odpoveď. V podstate je celý systém dialógu formou branching dialogue system  – tým pádom je pre každého užívateľa zážitok jedinečný.

Každá kategória trvá zhruba 10 minút, v závislosti od toho ako užívateľ odpovedá. Po zodpovedaní všetkých otázok si entita vytvorí vlastnú interpretáciu toho, ako daný človek odpovedal, a požiada ho aby poskytol headset ďalšiemu ‘human instructorovi’, ktorý začína ďalšiu session.

Celý zážitok je personalizovaný a entita užívateľa celý čas oslovuje menom, ktoré na začiatku zadá – chceli sme dosiahnuť čo najväčšiu immersion, aby celý proces bol úprimný a používatelia mali pocit, že nejde o žiadnu recesiu, ale o vážnu vec. Zároveň je VR časť doprevádzaná fyzickou časťou – headset je umiestnený v strede dvojmetrového kruhu, ktorý je ohraničený matrixom 2000 programovateľných LED svetiel. Tie majú dve úlohy – poskytujú užívateľovi priestor, súkromie, a sú metaforou toho virtuálneho priestoru v ktorom sa človek nachádza a komunikuje s AI. Zároveň tieto LEDky reflektujú akcie, ktoré človek vykoná vnútri virtuálnej reality – aby bola inštalácia vizuálne pútavá aj zvonka. Mojou úlohou bolo vymyslieť, ako bude celý zážitok v rámci VR prebiehať – ako bude človek interagovať s entitou, ako bude proces dostatočne user-friendly, aby sme ho nemuseli pred nasadením headsetu každému jednotlivo vysvetľovať a divák ho sám pochopil. Taktiež som dozeral na art direction a v neposlednom rade som riešil sound design a hudbu. Každá kategória otázok má svoju hudobnú tému, ktorá dotvára atmosféru zážitku. Celý proces bol ale samozrejme tímová práca, takže každá jedna zmena bola pred implementáciou otestovaná rôznymi ľuďmi.

Training 2038 bol od minulého leta, kedy vznikol vystavený už niekoľkokrát pri rôznych príležitostiach, či už na jednodňových alebo viacdňových eventoch v Maďarsku a v zahraničí. Inštalácia stále beží ako súčasť VR Labu v Ars Electronica Museum v Linzi a čoskoro bude dostupná aj v Tech Museum v San Jose v Kalifornii.  Všetky odpovede účastníkov sú anonymne uložené v databáze a momentálne tím pracuje na interface, v ktorom si hocikto bude môcť pozrieť ako kde ľudia ľudia s inštaláciou interagujú. Keďže T2038 je výskumný projekt, sú sami zvedaví, či sa v tom, ako ľudia odpovedajú na rôznych miestach nachádzajú nejaké vzorce.

Pracujete s citlivými témami, aké sú vaše limity?

Máme tam disclaimer, že inštalácia je prístupná dospelým od 18 vyššie kvôli právnym záležitostiam. Samozrejme máme určitý interný filter a “zdravý rozum”, ale máme pomerne voľnú ruku. V tíme KiBu je aj právnik, takže každý potenciálny problém sa snažíme eliminovať pred jeho vznikom.

Dá sa s tým niečo robiť? Riešite tieto otázky ako dizajnéri?

Každá nová technológia má so sebou isté riziká. V prípade AI to môžu byť riziká fatálne. Je ale úlohou dizajnérov a výskumu nové technológie utilizovať v ľudský prospech. Čo sa týka AI, úplne autonómne algoritmy ktoré by boli schopné rozhodovať o témach ako ich napr. v Trainingu uvádzame sú zatiaľ technologicky nemožné. Neurálne siete ktoré sú základom moderných AI sa dajú vycvičiť vždy len pre veľmi konkrétne úlohy – rozpoznávanie a porovnávanie obrazu, rozpoznávanie vlastností ľudskej tváre, analýzu veľkých datasetov na základe veľmi definovaných kritérií a podobne. Podľa mňa je cesta používanie AI v kombinácii s “ľudskými expertami”. Napr. Watson od IBM pomáha lekárom analyzovať röntgenové snímky a hľadať v nich anomálie, ktoré sú ľudskému oku ľahko prehliadnuteľné. Umelá inteligencia nám umožňuje  analyzovať veľké datasety s obrovskou presnosťou, čo by v ľudských silách bolo nemožné. AI vie pomáhať automatizovať manuálnu robotu ľudí. Problém je ale vždy v ľuďoch, nie v algoritmoch. Je nemožné, aby bola amorfná vec vedome “zlá”. Systém sa dá zneužiť vtedy, keď ho zneužije konkrétny človek. Najväčšia devíza AI je, že nám pomáha rozumieť lepšie ľudstvu a nám, ľuďom.

Výzvou pre AI je tiež vedieť chápať vtipy, je to veľmi komplexná záležitosť. Čo s tým?

Čo sa týka humoru, téma je ťažko uchopiteľná. Humor funguje v kontexte, na základe istých predchádzajúcich spoločenských vedomostí a “čítania medzi riadkami”. Program – AI preto nemôže, by design, chápať humor – aspoň momentálne nie. Jeden projekt, ktorý sa tohoto nepriamo dotýka sme robili aj v Kitchen. Je to Messenger Chatbot, ktorý s užívateľom komunikuje ilustráciami – vychádza z komixovej tvorby jedného Maďarského satirického autora. Keď ti robot posiela obrázky, ktoré nadväzujú na tvoj textový input a nie slová, máš pocit, akoby chápal širší kontext. Projekt vytvoril môj kolega Richard Nagyfi, avšak opäť, pre človeka, ktorý nepozná maďarský jazyk a kultúru je neprenosný. https://www.messenger.com/t/NapirajzBot

Aké sci-fi je obľúbené vo vašom tíme?

Je toho veľa, no poviem za seba. Momentálne to sú seriály Westworld, Altered Carbon, Black Mirror, a The Handmaid’s Tale,. Filmy Ex Machina, Arrival, Blade Runner, Kubrickova Vesmírna Odysea, či napr. anime Ghost in the Shell. Veľmi ma bavilo pozerať staré Twilight Zone. Z kníh som pred pár mesiacmi dočítal Orwellove 1984 a bol som celkom mimo, ako je to aj po skoro 70 rokoch “on-point”. Moja obľúbená kniha je Huxleyho Brave New World. A momentálne čítam Neuromancera od Gibsona. Každého, koho fascinujú nové technológie musí fascinovať aj  sci-fi. Sci-fi vďačíme za veľa vynálezov na ktoré sme si už zvykli – ponorka, roboti, autonómne autá …

Čomu by si sa ty chcel ďalej profesionálne venovať?

Ďalej skúmať hraničné oblasti dizajnu, technológie, priesečník hudby / sound designu / performance a technológií. Snažím sa stále rozširovať svoje profesionálne skills, a preto v sa v poslednej dobe snažím viac programovať.  — v dnešnej dobe by každý dizajnér či umelec, ktorý chce pracovať s technológiami mal mať s kódom nejaké skúsenosti hlavne kvôli abstraktnému mysleniu. No a samozrejme popri tom všetkom sa chcem ďalej robiť muziku a hrávať.

Ako si sa teda k umeniu tohto typu dostal?

Nepochádzam z umeleckej rodiny, môj otec je inžinier a mama učiteľka. Po základnej škole som si vybral ísť na strednú polygrafickú, lebo ma bavilo pracovať s Photoshopom a vedieť editovať fotky. Netušil som nič viac, že existuje nejaký konceptuálny prístup k dizajnu, videl som za tým všetkým iba “dobrú grafiku”. Popri strednej som stážoval v agentúre kde som si vyskúšal ako to chodí v reklame a naučil sa mnohé postupy. Moji rodičia ma ale vždy podporovali, aj keď som si sám razil cestu niečím čo oni nepoznali, a za to som im nesmierne vďačný.

Bol som frustrovaný z môjho rozhodnutia študovať grafický design, keď som zistil že mi umelecký prejav, či ventil, ktorý som v ňom hľadal neposkytne – a je ho tam chyba vôbec hľadať. Ďalej som si uvedomil, že zo sveta reklamných agentúr som si priniesol isté postupy a myslenie, ktoré nebolo kompatibilné s tým konceptuálnym. Na VŠVU som sa naučil sústrediť na  prípravu a koncept. Neskôr som objavil zvukovú syntézu a začal som sa venovať hudbe, ku ktorej som vždy mal vzťah. Od momentu, kedy som zistil, že v hudbe viem nájsť vyjadrenie, začali sa mi tieto dva svety prepájať a navzájom potencovať. A to bolo pre mňa zlomové. No a neskôr, v MediaLabe som v kontexte syntézy sveta dizajnu a zvuku vytvoril niekoľko hudobných nástrojov, ktoré boli dedikované rôznym zvukovým fenoménom.

Hráš aj na koncertoch?

Väčšinou hrávam ako DJ. K produkcii som sa dostal neskôr, no veľa z toho som robil iba sám pre seba. Niečo mi vyšlo dávnejšie vo vydavateľstve Exitab a minulý rok som vydal ako album soundtrack k Training 2038 (https://filipruisl.bandcamp.com). Momentálne pracujem na dvoch releasoch z materiálu, ktorý som posledný rok nahrával, takže tento rok by mali byť nejaké nové veci vonku. Začal som ale ako promotér –V 2012 sme  založili Counterpoint, — bratislavskú klubovú platformu. Organizujeme koncerty a parties, hlavne v klube Fuga. Ja síce už nie tak často, ako keď som býval v Bratislave, no zvyšní členovia Counterpointu stále robia akcie pod hlavičkami Junction, Derivate alebo Batyskaf.

Odkedy som v Budapešti som sa zoznámil s ľuďmi s tunajšej scény a hrávam aj tu. Ale napríklad s Counterpointom hráme tento rok na Pohode, čo bude určite zaujímavý zážitok! Okrem toho sme začali robiť (ne)pravidelné ‘podcasty’ na našom Soundcloude, kde chceme uverejňovať guest mixy od ľudí z našich, ale aj mimo našich kruhov.

Ako teda sám seba definuješ ako tvorcu, alebo umelca?

Asi oboje. Profesne ako tvorcu, Ako umelec by som sa zadefinoval ako hudobník.Profesne som Interaction Designer, venujem sa hlavne dizajnu užívateľských rozhraní (interfaces) v 2D a 3D. Dnes sa tieto profesionálne “nálepky” rýchlo menia – to, čo som bol pred dvoma rokmi už nie som teraz, aj keď v princípe robím podobné veci… Technológie sa vyvíjajú veľmi rýchlym tempom a niekedy sa za mesiac udeje viac ako kedysi za pár rokov. S tým vznikajú aj špecializované dizajnérske pozície. Samozrejme aj zanikajú. Keď som išiel študovať, myslel som si, že som a budem grafický dizajnér a bodka. Ale definícia môjho jobu ide ďalej. Mení sa “skillset” a nástroje, ktoré dizajnéri musia ovládať. Menia sa tiež cieľové skupiny a médiá, s ktorými dizajnéri pracujú. Od dôb dizajnu Bauhausu sa toho veľa zmenilo. Ale čo je zaujímavé,v Bauhause každý povinne študoval architektúru. Architektúra bola braná ako najvyššia forma dizajnu a umenia. Z dôvodu, že vyžaduje obsiahnuť aj širokú škálu ďalších odborov. A voľne to súvisí aj s dizajnom. Dizajnér musí rozumieť aj ďalším profesiám mimo svoj odbor, aby to celé malo vôbec zmysel. Ale netvrdím, že môj uhol pohľadu je ten správny pre každého. Dokážem umenie oceniť a precítiť, ale neviem si predstaviť, že by som bol fine artist – robil voľné umenie. Viem si ale predstaviť robiť audiovizuálne či interaktívne inštalácie, ako napr. Ryoji Ikeda alebo Robert Henke.

To sú tvoje hlavné idoly?

Nepovedal by som, že idoly, nemám svojho konkrétneho umeleckeho hrdinu. Ale rozhodne ma inšpiruje napríklad Henke. Jeho hudba ma baví už dlho a taktiež má môj rešpekt za to, že sa podieľal na vzniku Abletonu (software na produkciu hudby). Ten je pre mňa krásnym príkladom syntézy skvelého dizajnu, user experience, technológie a brandu. Ako dizajnéra ma inšpirujú uspešné produkty a značky ako napríklad Braun, ktoré sú postavene na funkčnom dizajne.  Z konceptuálnych umelcov ma inšpiruje napríklad Ľubomír Ďurček, ktorý ma učil aj na strednej, no vtedy som ešte nevedel plne oceniť, s kým mám tú česť. Ďalej sú to Milan Adamčiak, Milan Grygar, ktorých umelecká interpretácia a vzťah medzi vizuálnym a sónickym bol predmetom mojich prác na škole či Milan Dobeš, ktorý je asi mojim obľúbeným československým umelcom. A zo súčasných určite Ilona Németh, o ktorej si myslím, že je jednou z najvýznamnejších slovenských umelkýň. Za inšpiráciu tiež vďačím šikovným ľuďom z môjho blízkeho okolia, ktorí robia veľmi zaujímavé veci – Jonathan Ravasz, Jonáš Gruska, Boris Vitázek, Andrej Kabal, Evelyn Benčičová s jej tímom, či Mira Vargová. A v neposlednom rade si veľmi cením komunitu starej (a Novej!) Cvernovky, kde som mal 6 rokov ateliér a mohol spoznať a učiť sa od ľudí ako Emil Drličiak, Šymon Kliman, Vilo Csino alebo Marek Wurfl.

Kde vidíš hranicu medzi voľným umením a dizajnom/ úžitkovým umením?  

Dizajn musí byť v prvom rade funkčný, potom estetický. Úlohou voľného umenia je nadviazať dialóg s pozorovateľom, prezentovať myšlienku, názor, emóciu autorským spôsobom. Dizajn problém rieši, umenie naň poukazuje a interpretáciu necháva na divákovi.

Vystavoval si vlastne v galérii, tým pádom si aj umelec.

Asi teda som! Páči sa mi stránka umenia, ktorá podpichuje, posúva. Čo sa týka našej inštalácie Training 2038, je to podobné. Taktiež potrebuješ poznať kontext a nachádzať sa v nejakej spoločnosti, v základoch rozumieť technológii ale aj jej úskaliam. Ale rovnako zaujímavé je pre nás získavať spätnú väzbu od laikov a ľudí mimo našej komunity.

Ktoré umenie je teda podľa teba dobré a zmysluplné?

Umenie má kultivovať a poskytnúť ľuďom iné pohľady. Zaujímavé je, keď ti umenie dokáže zobraziť  niečo, čo nevidíš. Malo by ti odovzdať myšlienku, s ktorou dokážeš ďalej pracovať ale samozrejme ju môžeš aj odmietnuť. Umenie bez myšlienky nie je umenie.

Na základe čoho sa ďalej rozhodneš, do ktorého projektu ísť?

Snažím sa v projektoch hľadať zaujímavé problémy, ktoré viem ako dizajnér riešiť. A rovnako dôležitý je aj tím, v ktorom sa nachádzam a s ktorým spolupracujem.

Viac o téme umelej inteligencie v súčasnom umení sa dočítate v aktuálnom čísle časopisu Flash Art

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Foto N - Tomáš Benedikovič

Zuzana Duchová

Site specific súčasné umenie, architektúra, dizajn, reprezentácia Slovenska a iné presahy