BLOG
Darina Matichová
Darina Matichová
1 032

Nezvláda to

Odvrávať? Ani náhodou…

Každý priestor kdesi končí, rovnako je na tom aj táto dlhá chodba. Veľké dvojkrídlové dvere, do tohto momentu je chodba celkom prívetivá. Mramor kladený do opakujúceho sa vzoru zamestnáva oči prechádzajúcich, mozaika, napadne nejednému z nich.

Presne ako jej, ešte skoro ráno na internete zisťovala podrobnosti, dvere štrnásť, tam sa potrebuje dostať. Okolo maličkej vrátnice a  potom smerom doprava, také sú oficiálne inštrukcie. Túto časť zvládla, na to, že je tu prvýkrát celkom dobre. Už je za dverami, ich krídla sa tak skoro nezastavia, otvárajú sa obomi smermi. Sympatický mramor strieda linoleum, kedysi žlté, dnes zmes sivej pomiešanej s pôvodnou farbou. Zošúchané, miestami na povrch vykúka betónová vrstva, najlepšie časy má už dávno za sebou. Do nosa jej udrie akýsi puch, dal by sa označiť ako pach podzemia. Strop nízky, pod ním pestrá spleť potrubí všakovakých tvarov a veľkostí.

Hnusné prostredie, odpudivé, len čo sa človek dostane za široké dvere. Úplne iný svet, akoby sa ocitol kdesi, kde ani nechce byť. Pravú stranu lemujú dvere, niektoré pozatvárané, iné otvorené dokorán. Šatne zamestnancov plné kovových skriniek usporiadaných v zástupoch, priestory pre príjem nemocničnej bielizne. Ľavá strana je na tom ešte horšie, stačí mierne pootočiť hlavu, zjaví sa obrovský nápis „Patológia“.  Hm, hneď je po nálade, aj depresia príde, realita života je každému dospelému jedincovi veľmi dobre známa, ale predsa, nikto o toto miesto nejaví veľký záujem. Je na tom rovnako, rýchlo odvráti zrak, radšej nevidieť a nasmerovať sa správnym smerom.

Kardiológia, ukazujú farebné písmená pri veľkej šípke, no konečne, cieľ cesty sa priblížil. Lavičky pred ambulanciou sú plné ľudí, väčšinou staršie ročníky, ale nájdu sa aj takí, ako ona. Pozdraví, slušnosť tak káže, len čo sestrička pootvorí dvere, odovzdá materiály. Sedieť nebude, nemá kde, občas sa prejde do zadnej časti k ďalším ambulanciám. Všade plno ľudí, bez rozdielu, nikde nie je situácia lepšia.

Meno, v tomto prípade je smerodajné, vojsť možno len po jeho vyslovení. Počuje svoje, opatrne podíde k sestričke, koná presne podľa pokynov. „Vyzliecť do pol pása!“ zaznie rázny povel. Odvrávať? Ani náhodou, oblečenie poukladané na stoličke, kráča k posteli. Za stolom lekár, v bielom plášti, do tváre mladší. To je pocit, bez kúska oblečenia, chce sa jej hanbiť. Áno, takých už videl, ale predsa, je to také osobné. Pozerá po ňom, natiahne nohy, už aby bola v ležmo polohe, potom to bude lepšie.

Už prichádza, blíži sa k nej, sú takmer v tesnom kontakte, povie niekoľko slov. Je milý, aj ona sa snaží, červeň sa jej hrnie do tváre. Nepríjemné, cíti teplo, potláča to, ako môže, len keby to stačilo.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé. Táto hra ma baví, spätná väzba od vás poteší. Kontakt: blogerdm@gmail.com

Blogy

|