Denník N

Len tak málo

Vlastný nos ju doviedol…

Slnko sa pomaličky ukazuje, jeho aktivita stúpa. Ešte toho o svete veľa nevie, ale poodchýlená roleta čosi prezrádza, bude pekný deň, našepkáva jej. Dobre, chce sa jej povedať, ešte nechce nič vedieť, jediné, čo potrebuje, je pokoj. Chce sa jej spať, tak strašne, viečka sa zatvárajú samé od seba. Keby bol doma Zdenko, prebehne jej mysľou, jeho teplá náruč by s ňou dokázala divy. Hm, predstavy, viac ako nereálne, bez manžela bude ešte dva týždne.

Nechuť prekonaná, sedí na posteli a hľadí pred seba. Ach tie oči, nie a nie sa rozlepiť, keby nie budíka, nikto ju z perín nevytiahne. Telom jej prejde chlad, strasie sa, nepríjemné, posledné dni nie je ani vonku teplo a doma je to ešte horšie. Župan cez seba, na nohy papuče, také ťažké ráno. Únava je neznesiteľná, akoby ani nespala, z času na čas dostane závrat. Veľmi sa v tom nevyzná, podľa obvoďáka nízky tlak, možno je to tak, jej starká s tým kedysi zápasila.

Chleba s medom na svojom mieste, presne ako si želal. Nie hocijakým, tento je od priateľa starého ocka, je to včelár telom i dušou. Pootvorí dvere do izby, z polovice odkopaný, nikdy dlho pod perinou nevydrží. Celkom ako ocko, aj tomu paplón tancuje z jedného rohu postele do druhého. Posadí sa na okraj postele, pohladká jemne po tvári. „Dobré ránko, zlatko,“ víta syna. „Ešte nie,“ ozve sa. Tuhý boj začína, ako každé ráno v pracovný deň, cez víkend je všetko inak. Nechala by ho, pridala by sa aj ona, ale nejde to, povinnosti nepustia. Keď sa nedá, aj raňajky pomôžu, medový chlebík môže byť motivácia.

Desiata, pitie do batoha, rýchlo, najvyšší čas vytratiť sa do auta. „Mami, prídeš po mňa trocha skôr?“ píli jej uši cestou do školy. „Nie, miláčik, budem dlho v práci.“ „A ocko?“ pokračuje. Bez odpovede, jasné, že provokuje, dobre vie, že nie je doma. Vestibul plný na prasknutie, zhromaždené detváky veselo diskutujú, ani šatňa na tom nie je lepšie. „Tu sa posaď,“ naviguje toho svojho. Jedny topánky vyzuť, druhé obuť, prezúva si ortopedické sandále. Klenba nohy je dôležitá a vyzerajú celkom fajn, podľa nej vhodné riešenie. Potiahne nosom, zvláštne, pocíti čosi nepríjemné. Omyl? Kdeže, čuch neklame, do nosa jej vrazí hnusný puch. To je smrad, konštatuje. Ale odkiaľ, prezúvajú sa tu deti, niečo nesedí. Zopár krokov, možno zistí viac. Podarilo sa, vlastný nos ju doviedol do cieľa, je za tým útle chlapča. Neveriacky pokrúti hlavou, je pondelok ráno, nechce to nič iné, len čisté ponožky. Znechutená opúšťa budovu školy, posledné zakývanie, vidíme sa popoludní.

 

Teraz najčítanejšie