Náboje v rakve a socha pri preliezačkách. Ako sa na Ukrajine rodí hrdina

„Keď sme ho pochovávali, dali sme mu do rakvy ostré náboje, aby nám z neba pomáhal,“ hovorí muž. Jeho meno nezachytím, v krátkom slede sa ich za mikrofónom vystrieda niekoľko v sakách i zelených košeliach, na tomto ma ale upúta čosi iného. Za širokým koženým opaskom má v puzdre pištoľ. Načo presne mu je proti davu babušiek a detí, vie najskôr len on sám. Rovnako ako muž v maskáčoch vedľa mňa s veľkým vojenským nožom na boku.

Vojna je stovky kilometrov ďaleko, pre túto slnečnú aprílovú sobotu je ale tu – v parčíku na kraji Kyjeva, pár metrov od ružových detských preliezačiek. A vo vojne sa veci podivne miesia.

Na odhaľovaní sochy vojakovi Miroslavu Mislovi (24 rokov, zomrel v boji pri Luhansku, zachránil pri tom niekoľko kamarátov) hovorí starosta Kyjeva Vitalij Kličko o tisícoch padlých synov a ďakuje každému, kto pracuje pre krajinu. Hovorí hlava Pravého sektoru Andrej Tarasenko, že toto je prvý pamätník konkrétnemu vojakovi z prebiehajúcej vojny, ktorý si dokáže vybaviť, a že ľudia ako Miroslav budú mať sochy po celej Ukrajine.

Hovorí ďalšia hŕba mužov, striedajú sa pri mikrofóne, chodia s kyticami i bez nich, veľká časť priznáva, že mladíka nepoznali osobne, ale stačilo sa pozrieť do jeho očí na fotografii, len nakrátko zahliadnuť obrázok, tvrdí jeden, a tam uvidel všetko. Oni sami svoje oči upierajú raz k nebesiam, inokedy k zemi. Hovoria, že národ, ktorý nie je pripravený obetovať najlepších synov, nemôže existovať, že Miroslav je už anjelom v nebi spolu so Stepanom Banderom a ďalšími, že hrdinom sa vo vojne nazýva každý, ale tento si to fakt zaslúžil.

Všetko sa to miesi dohromady – potreba ubrániť štát, smútok nad smrťou kamaráta, anjeli, guľky, svätá Ukrajina, volanie na slávu, babička s vreckovkou, kamery, fotky padlých a deti, ktoré najviac zo všetkého zaujíma prach na chodníku.

„Vravia, že tu budujeme kult, ale národ potrebuje hrdinov,“ hovorí muž za mikrofónom.