BLOG
Klára Kusá
Klára Kusá
3 675

Žila som v sne, realitu som nedokázala akceptovať

Jedného dňa sa mi sníval sen. Po prebudení som odmietala akceptovať realitu. Trvalo mi pol roka, kým som v nej bola bez problémov schopná existovať.

Una Knezevic, Red Dreaming. Foto: Saatchiart.com

Môj život je taký Inception. Len pre pripomenutie, Inception (či po našom Počiatok), je film o ľuďoch zasievajúcich myšlienky do ľudského podvedomia. A kedy je ono podvedomie najaktívnejšie? Predsa v snoch! A tak sa táto skupina ľudí pod vplyvom narkotík zasníva do podvedomia istej osoby a snaží sa ovplyvniť jej zmýšľanie. Fantastický nápad, excelentná realizácia.

No a, ako to už býva, niektorí sa v tomto sci-fi trileri ľahko nájdeme. Napríklad v postave Mal. Tá pod vplyvom všelijakých pokusov nedokáže rozoznať realitu od sna. Po prebudení odmieta akceptovať skutočný svet. Chce sa navrátiť do snov, lebo tie sú jej novou realitou. Svoje deti považuje za klony tých ozajstných. A tak spácha samovraždu.

„Čo je realita a čo skutočnosť?“ hovorí si Mal. Foto: Kinnemaniac

Jedného dňa sa mi sníval sen. Po prebudení som odmietala akceptovať realitu. Trvalo mi pol roka, kým som v nej bola bez problémov schopná existovať. Pol roka intenzívnej bolesti. Ale ako to už býva, nejak som sa z toho spamätala. Uvedomila som si, že ani snový svet nie je ideálny. Aj tu sa ľudia dopúšťali chýb. Došla som k záveru: svoj zdanlivo ideálny sen musím opustiť.

O niekoľko rokov sa scenár opakuje. Tentokrát sa mi snívajú desivé sny. Ráno sa zobúdzam neschopná vstrebať iracionalitu môjho podvedomia. Niekedy mi trvá aj týždeň, než sa z nepríjemných nocí spamätám. Najhoršie je, že sny sa seba nadväzujú, vytvárajú ucelený príbeh. Neviem sa brániť. A možno mám len strach…

Viem, že nevyriešeným podvedomým konfliktom musím čeliť. Je to náročné. Skúsila som to niekoľkokrát, vždy ma to vyradilo z prevádzky. Navyše mám pocit akoby som nenachádzala to, čo mám… A možno len nehľadám dostatočne. Viem totiž, že ak sa tvárou v tvár postavím svojmu problému, môžem zlyhať. A zlyhanie môže v mojom prípade znamenať čokoľvek. Neschopnosť vyjsť na ulicu a čeliť ľuďom, problémy s usporiadaním myšlienok a písaním blogov, odmietanie života ako takého.

S posledným spomínaným zvádzam opätovný boj už niekoľko dní. Zase raz sa mi zdá, že žijem zbytočne. Pripadám si ako MIMO-zemšťan hodený do sveta, ktorého pravidlám nerozumiem. Rovnako ako nechápem peniazom, moci, sláve a všetkým tým bláznivým vymoženostiam vznikajúcim na základe ľudskej túžby po šťastí. A pritom všetkým uniká fakt, že šťastie sa kúpiť nedá. Že šťastie si musí každý jedinec vypestovať sám v sebe.

A možno sa podobne cítia aj iní psychicky chorí ľudia na Slovensku. Sme odsunutí na okraj spoločnosti. Štát nás nepodporí. Nevytvorí priestor pre dialóg medzi nami a „tými druhými“. Pracovných miest, kde by sa nehľadelo na duševný stav jedinca je minimum. Vysoké školy (česť výnimkám) psychické problémy študentov neriešia. A tak nie sme schopní pracovať, chodiť do školy, zaradiť sa do spoločnosti. Sme figúrkami v krajine „tých hore“, ktorí svoju moc získali ilegálnymi mafiánskymi praktikami. A nemáme ani len možnosť zakričať „Dosť!“. Lebo nás nik nepočuje.

Ale ako to už býva, nejak sa z toho dostaneme…

Viac čudesných príbehov z môjho života nájdete tu

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|