Denník N

O strachu v nás

Po mojom poslednom blogu o Mariánovi Kuffovi prišla smršť pozitívnych aj negatívnych reakcií. Veľmi ma prekvapili dve skutočnosti, ktoré sa stali podnetom k ďalšiemu blogu.

Prvým prekvapením nebolo množstvo pozitívnych mailov, ktoré som dostal. V nich mi ľudia, ktorých som poznal, ale i celkom neznámi, ďakovali, že som nabral odvahu a napísal to, čo som napísal. Prekvapil ma však fakt, že hoci sa stotožňujú s mojím textom, nemôžu mi dať „lajk“ na Facebooku, ani nijako verejne komentovať môj blog v diskusii. Dôvod bol u všetkých rovnaký: strach z toho, čo by nasledovalo, ako by boli nepochopení a pranierovaní v rodine, širšej rodine, či spoločenstvách, v ktorých sú aktívni. Miera strachu toľkých ľudí, čo sa boja postaviť a vysloviť svoj názor, svoj pohľad, ktorý môže byť iný ako pohľad tých, ktorých majú vo svojej blízkosti, ma naozaj zaskočila.

Druhým prekvapením nebolo množstvo nenávistných komentárov a „hejtov“, ktoré som dostal, i od ľudí, ktorých som poznal a ktorí mi boli alebo sú ešte blízki – na niektoré komentáre ani nemalo zmysel reagovať, na iné možno áno – ale fakt, že väčšina z nich by mi nikdy z očí do očí nepovedala, čo mi mali „odvahu“ napísať do komentárov alebo do súkromného mailu. Predpokladám, že by buď mlčali, alebo by volili iné slová. Žiaľ, sociálne siete a FB obzvlášť umožňujú vznik a rozmach takýchto „fejsbúkových hrdinov“, ktorí by toho „hrdinstva“ inak neboli schopní.

Obidve tieto reakcie majú spoločného menovateľa. Je ním strach.

Strach je ako život vo väzení. Vo väzení, ktoré sme si my sami vybrali. A práve preto, že strach vždy smeruje do budúcnosti a hlava plodí katastrofické scenáre, zostávame uväznení vo vlastných temných komorách, odmietame vyjsť von na svetlo a dusíme sa vlastnými verziami toho, čo môže nastať, ak…

Strach je na začiatku vždy pocit. Až v hlave sa z neho rodí akýsi myšlienkový obor, ktorý formuje naše budúce skutky. Začne nás ovládať, ak mu to hlava dovolí, ak dovolí našim myšlienkam, aby produkovali jeden katastrofický scenár za druhým.

Strach z niečoho, akokoľvek nereálneho a vzdialeného, sa v nás prejavuje v dvoch polohách. Prvou z nich je, že fóbiu, strach, uzavrieme v nás samých. Stratíme sebadôveru, začneme hľadať istoty, máme zníženú schopnosťou adaptovať sa novým výzvam a zmenám v nás i v spoločnosti. Túžime zostať vo svojich mentálnych a emočných ohradách, lebo tam sa cítime v bezpečí, tam to už dôverne poznáme a s nedôverou pozeráme na všetko a na všetkých, čo je mimo našej ohrady. Strácame tým ale slobodu, chuť žiť a de facto i budúcnosť, ktorá je a musí zostať v hmle tajomstva a nemožnosti uchopiť ju. Toto všetko spôsobuje strach, ktorý je v nás, často krát nevedomý a nerozpoznaný.

Druhá poloha je o čosi zákernejšia, pretože je kamuflovaná falošnou odvahou a silou. V momente, kedy náš strach dáme do mentálnych a myšlienkových vzorcov, vyrazíme do útoku. Žijeme s pocitom ohrozenia a nedôvery ako pri prvej forme, ale vychádzame von z ohrady a ako besní psi štekáme a hryzieme všetkých a všetko, čo nepatrí do našej ohrady. Avšak ani v tejto polohe nenachádzame odvahu, ktorá je prameňom a motorom prekonávania strachu, ale len strach prezlečený do hávov agresivity a nezmyselného útočenia.

Vynikajúcim dielom o strachu je román z pera Umberta Eca Meno ruže. V stredovekom kláštore s najväčšou kresťanskou knižnicou tých čias žije starý slepý mních Jorge, ktorý je, na rozdiel od kláštorného opáta, skutočnou hlavou kláštora. Je požieraný a hnaný strachom, že sa na svetlo sveta dostane dlho stratený a oplakaný spis Aristotela o komédii, ktorého jeden exemplár sa nachádza v tajnej komnate knižnice, a Jorge sa dopúšťa fatálnych skutkov, ktoré majú za následok vraždy viacerých mníchov a nakoniec i skazu celého kláštora. Jorgeho ženie strach, že odhalenie Aristotelovho diela porazí jeho vlastnú myšlienku, že smiech a humor sú slabosťou, úpadkom a skazenosťou tela. Takto sa Jorgeho vplyvom kláštorná knižnica stane miestom strachu, podozrievania a hľadania jednoduchých istôt namiesto centra poznania, múdrosti a neustáleho hľadania pravdy.

Čeliť sa dá iba strachu, ktorý dokážeme vidieť a priznať. Strach, ktorý možno spochybniť, nás nemôže ovládať. Aspoň nie natoľko, aby sme nemohli  vystúpiť zo svojich komôr a ohrád a s odvahou prekročiť prah vlastných istôt, chodníčkov a schém.

Teraz najčítanejšie