BLOG
Mika Rosová
Mika Rosová
2 254

Čo sa dá stihnúť za noc

Napríklad palacinky. O desiatej večer si pripravíš cesto (hrnček múky, pollitra mlieka, vajce, cukor, soľ), dáš ho do chladničky a necháš ho niekoľko hodín odležať. O štvrtej ráno môžeš pomaly začať, na svitaní si hotový. Zlatko, raňajky! Smutný úsmev – žiješ sám.

Ak si začiatočník, cukrom šetri. Cukor je ten zradný kamarát, čo sa ako prvý zadrapí do panvice, čo sa pripečie hlboko za hranicu tvojej predstavivosti, čo ťa prinúti vyliať cesto, vyhodiť panvicu, zničiť dôkazy, odísť do púšte, založiť novú cirkev.

Počula som o ľuďoch, ktorí palacinkové cesto odstáť nenechávajú, bola som v šoku. O ich existencii v každom prípade nič bližšie nevieme. Kým to nepotvrdia nejakí experti, nemôžeme sa tejto téme seriózne venovať.

Príbech

Asi pred dvesto rokmi žil vo Francúzsku jeden problémový chlapec, volal sa Évariste Galois. Podľa niektorých učiteľov vykazoval isté známky inteligencie, ale nedalo sa s ním vydržať, kade chodil, rozsieval chaos. Niet divu, že sa napokon zaplietol do čohosi, čo sa skončilo vyzvaním na súboj.

Mladík, pevne presvedčený, že nemá šancu a ráno ho čaká smrť, využil svoju poslednú noc na to, aby napísal listy niekoľkým priateľom a aby zhrnul svoje matematické teórie.

Galois zomrel ako dvadsaťročný, v tomto dueli. Kto koho vyzval a prečo, dodnes nie je jasné, podľa všetkého za tým bola žena. Z jeho posledného frenetického úsilia vzišla prelomová práca, ktorá zásadne ovplyvnila takmer všetky oblasti matematiky.

Tak toto sa napríklad očividne dá stihnúť.

Galoisov otec mal tiež zvláštny osud, obesil sa po prudkej hádke s dedinským farárom. Čo robil noc predtým, nevieme, do dejín sa zapísal iba ako Galoisov otec, Galois starší.

V utorok je uzávierka

literárnej súťaže, a to je jediný zmysel tohto článku. Napadlo mi, či týmto nepripravím peklo porote, ktorej príde o sto narýchlo splieskaných chujovín viac, než by možno dostali normálne, ale keby! Keby len! Preoseješ, v sitku zostane malý klenot.

Poviedka je ťažká vec, klame telom, staviaš, priliepaš, zdá sa to jednoduché, napokon kdesi vždy čosi trčí, vlastne možno radšej napíšeš román…?

Nie, začni takto. Rozcvička. Povedz nám, ako si išiel so psom kúpiť klince, a dostaneš za to tisíc eur.

Keby išlo len o príbech! Tých je všade dosť, aj dnes ráno si dva videl v chladničke, jeden skončil vo výlevke, štvrtý ťa tlačil v zátylku, ďalších desať si zašliapol pred domom, a jeden ťa pritlačil k stene – úplne ťa zlomil, prehol napoly, oprel si sa dlaňami o kolená, nemohol si tomu uveriť.

Ale o tom radšej nepíš, to ešte radšej nechaj tak.

Radšej ten pes a klince, obyčajné veci.

Výmyselník

Začiatkom jari jeden starý pán v žilinskej Novej synagóge, ktorý trochu vyzeral, že sa tam prišiel len najesť, ale potom sa zistilo, že má dosť rád umenie, povedal, že ak nám má dať jednu radu do života, potom nech je to táto – robiť všetko naopak.

Jemu to zrejme funguje, výmyselník, na Úrade priemyselného vlastníctva má zaregistrovaných pätnásť patentov. Jeden nám aj vysvetlil. Ja som to nepochopila.

Ja nemusím chápať. Som žena, som osudové ticho, som príjemný pasívny princíp, o ktorý sa maximálne potkneš na ceste za vyšším cieľom, alebo, iste: kvôli mne môžeš zvádzať súboje. Sám proti sebe, lebo kto je ti väčším nepriateľom?

Predstavujem si samu seba v záclonách.

(Závoje došli.)

Teraz len tak sypem, čo mi prichádza na myseľ, aby som to rýchlo dopísala, lebo mám samozrejme na práci dôležitejšie veci, napiecť zuby a umyť koláče, v tejto kombinácii a v tomto poradí, roztriediť a premiestniť vláčnym tancom chuchvalce prachu v izbe a ráno, hneď ráno sa konečne poriadne pohádať s dedinským farárom; teraz, slovom, len tak sypem, ale vravela som si, že ako metóda na prácu s príbehom by to nebolo zlé, robiť všetko naopak. Vyhneš sa tak tomu, že pôjdeš „na prvú dobrú“.

Lebo čo ti napadne ako prvé?

Paríž, ty kokos, útulná tmavá izba, on a ona, nepochybne v posteli, pijú niečo červené nevysloviteľné a rozdávajú si to, čo iné sa dá stihnúť za noc? Možno je to intelektuálna poviedka, a tak sa občas prevrátia a povedia si niečo hlboko filozofické – sú kultúrni. A možno je tá poviedka smutná, a tak vlastne obaja cítia, že telom sú spolu, ale dušou každý sám, nekonečne sám.

Ináč.

Ja neviem.

Bukurešť, izba je obyčajná a aj potme veľmi svetlá, ty a ja, posteľ môže byť, ležíme, horeznačky každý na svojej strane, a pijeme vodu, malými dúškami z veľkých pohárov. Za oknom noc a Saturn, nič iné nevidieť. Čosi sa spýtam, ale čo? Na nejaké topánky z detstva, niečo nepodstatné. Potom mlčíme, dokonca sa možno držím za ústa, a ty si tvárou obrátený k oknu. Uplynú hodiny. Zaspíš prvý. Vždy zaspíš prvý.

Neviem, písať sa dá o hocičom, aj o Paríži, len je to možno ako s tým cukrom, so všetkým sladkým – ak to preženieš, možno to bude lepkavé, lepkavé až pripečené.

Mňa osobne by potešilo, keby sa medzi ocenenými zasa objavilo niečo vtipné. Určite máš v zásobe nejaké spomienky na prácu v zákazníckom servise, vytiahni, pošli. Podrobnosti tu. Noc je dlhá. Stíhaš. Za tých pätnásť minút slávy to stojí. Palacinky sú na chvíľu, ale poviedka je na celý život.

Ešte sa s vami rozprávam, ale myšlienkami som už dávno niekde inde.

Nabudúce by to mohlo byť o malom Albertovi a kopýtku, nad tým už dlho rozmýšľam.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/

Blogy

|