Denník N

Nie je odchod ako odchod

… tak Vy jste je chtěl vést do ráje a oni Vás poslali do háje? Máte pravdu, lidé jsou nevděční. Slíbíte im všechno co chtejí a jim je to stejne málo.
Ale u nás jste v bezpečí. Tady na Vás nikdo nebude zvyšovat hlas, nebo se Vám dokonce smát. Máme pevnej plot a na oknech mříže. Bude sa Vám u nás líbit. …
(úryvok z rozhovoru, ktorý sa nestal)

Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli. Na Súmračnej, v kancelárii veľkej ako telocvičňa, na dubovom stole, horí petrolejka. Petrolejka horí, plamienok sa uzimene trasie. Za  stolom, v ergonomickom kresle z hrošej kože, schúlená postava. Uprene pozerá do šera,  ticho načúva. Odraz svetla na jeho hodinkách  poskakuje, akoby sa mu to páčilo. Čo bude ďalej? Čo bude so mnou? Veď ja som vždy hovoril, že chcem odísť! No ale takto? Na hlupáka! To si snáď nezaslúžim! Za tie roky driny, prebdené noci, za to všetko, čo som pre nich urobil?

A pri tom som to mal tak dobre naplánované. Jedno volebné obdobie a dosť. Ukázať im, ako sa to má robiť a s gráciou povedať: odchádzam! Boli by sa mi hádzali k nohám, prosili ma na kolenách, ale ja by som ich nepočúvol. Všetci by pochopili, kto odchádza a aké mali šťastie, že ja som sa obetoval a robil som na tom, aby sa oni mali dobre.

Nechal som sa obmäkčiť. Nielen preto, že ma to bavilo, ale bol som najlepší. Robil som tú politiku dobre, súperov som poľahky valcoval, voľby presvedčivo vyhrával. A že sa mi to páčilo! Hodinky, frajerky, titulky v novinách. Babenky z televízora hovorili v správach  to, čo som im ja dal do úst. No, teda nie doslovne ja, ale môj tlačový odbor, ktorý som si vypestoval na Úrade vlády. V Bruseli ma žrali, že ako dobre vediem to Slovensko. S Putinom, sme zas chlastali v takej sále, no bolo tam na stenách toľko zlata, až ma plomby začali bolieť.

A teraz čo? Svetlanka povie, miláčik vyprázdni vrecká, urob stojku, potrebujeme platiť šeky. Sa zbláznila? Stojku, v mojom stave! Nech skúsi ísť na nočnú, ako som bol ja a potom nech robí stojky. Nič nevypadne. Ani cent. Všetko ti zoberú. Odvody, dane, korupcia, farmafirmy, nič ti nenechajú. Jedine bolesť v krížoch, tá ti zostane, tá ťa neopustí.

Čo pôjdem na Úrad práce? Hm, úradná pracovníčka povie, predajte hodinky. Ja by som ich aj predal, ale nie sú moje. Ani len ten môj byt, nie je môj. Teda fakticky moje sú, však som dal za ne vlastnú hlavu. Ale reálne museli tie peniaze ísť takou okľukou, aby to Matovič nevysnoril, že už ani neviem od koho sú. Tie hodinky, o bytoch aký taký prehľad ešte mám. Na Bonaparte sa však viazať veľmi nemôžem. Laciho už rozoberajú na súčiastky, ak sa preriekne, hneď budeme bezdomovci. V Karibiku by sa mi aj tak viac  páčilo, o tom potom. Ďaleko od Leopoldova, priamo v raji. Láka ma to, ale čo z toho, keď tam polovicu roka tak fúka, až mám z toho vetry.

Taký prezident, ten sa má. Štikačky mu odpípajú fajront, sadne do špeciálu a za chvíľu je doma, v Tatrách. Čo sú, jeho? Že mi o tom, ten Haščák nič nepovedal. Asi v tom idú spolu. A ešte mi ukradne aj odchod z politiky. Toto bol predsa môj plán, hovorím o tom už roky! Každý vidí, že to urobil zámerne. Aby ho na kolenách prosili, zostaň! Aby o ňom písali oslavné ódy, ako bude chýbať a že už takého mať nebudeme. Sebec je to!

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie